04.01.2013, 00:02

"K pravdivému obrazu môjho otca sme ešte nedospeli," tvrdí Husákov syn

Vladimír Husák, najstarší a dnes už jediný žijúci syn Gustáva Husáka, tvrdí, že o jeho otcovi sa popísalo veľa neprávd a mýtov.

Podvečerná neohlásená návšteva ho príliš nepotešila. „Ku Gustávovi Husákovi sa nemám chuť vyjadrovať, rád to prenechám historikom,“ zareagoval na moju žiadosť cez domový telefón. Napriek tomu ma Vladimír Husák (1944) vo svojej, mimochodom, skromne a nenápadne zariadenej vile, zdvorilo prijal a čo-to  zo svojho vnímania otca poodhalil.

Premýšľavý, introvertný, emocionálne založený. Prvý dojem zo staršieho a dnes už jediného žijúceho syna Gustáva Husáka ešte zosilnie, keď sa váhavo a zjavne nerád pustí do rozprávania o svojom otcovi. Priznáva, že za neľahkým hľadaním slov stojí aj obava, aby jeho tvrdenia neboli použité na budovanie ďalších mýtov a neobjektívnych súdov, ktoré o Gustávovi Husákovi vznikli: „Často mám pocit, akoby bol vybratý ako symbol, cez ktorý sa odsudzujú všetky zápory bývalého režimu. Nie je to však objektívny pohľad. Budú potrebné ešte mnohé bádania.“

Vzácne chvíle s otcom
Zaujímavý. To je prívlastok, ktorý v súvislosti so svojím otcom spomína asi najčastejšie. Takto vnímal aj chvíle, ktoré s ním počas víkendov a dovoleniek trávil. „A to nielen preto, že tých príležitostí bolo tak málo,“ prízvukuje.
Na ich vzácnosti sa podpísalo tak otcovo takmer desaťročné väzenie (1951 – 1960), ako aj neskorší post prezidenta, ktorý si vyžadoval život v Prahe. „Otec sa ku mne vždy správal skôr ako kamarát, mali sme veľa spoločných záujmov, hoci cielených debát bolo pomenej. Obom nám bolo blízke umenie aj filozofia. Bol veľmi sčítaný, v mnohom ma ovplyvnil, priviedol ma napríklad k osobe Erazma Rotterdamského či Immanuela Kanta.“  Gustáv Husák podľa jeho slov rád navštevoval výstavy výtvarného umenia, no ako prezident si ich zväčša radšej odoprel, aby to nebolo chápané, že nejakému umelcovi prejavuje náklonnosť. A mrzelo ho vraj, že nemal hudobné vzdelanie. „Avšak pekne spieval a sám sa naučil hrať na harmonike. V takýchto situáciách som ho však zažil málo, viac som o nich počul.“ 



Vladimír Husák vo svojom dome. Snímka: (gri)

Bol to pochybujúci človek
Vladimír Husák sa ohradzuje najmä voči dvom vlastnostiam, ktoré sú mu pripisované: že bol dogmatik a pragmatik. „Ja som ho poznal ako pochybujúceho človeka, vždy mu boli veľmi vzdialené takzvané sväté pravdy. A bol tiež dosť ironický, dokázal si robiť žarty aj sám zo seba. Voči mne ako synovi vedel byť aj dosť kritický, niekedy aj prchký, no veľmi dobre akceptoval vyargumentované odlišné názory.“
Do hodnotenia jeho politických rozhodnutí sa nechce púšťať, mnohé z nich však boli podľa jeho slov kompromisom, do ktorých bol dotlačený. „V tom čase sa rozhodovalo kolektívne.“ A či vie o niečom, čo jeho otec ľutoval sám? „Do takýchto debát som sa s ním púšťal zriedka. Mal však dosť dobrú schopnosť sebareflexie, takže mohli byť veci, ktoré časom prehodnotil.“

Vytúžená debata? O dnešku
K uvoľneniu debaty s Vladimírom Husákom však dôjde až vo chvíli, keď sa reč zvrtne z jeho otca na architektúru, ktorej sa venuje od vysokej školy. Posledných dvadsať rokov zasvätil industriálnym pamiatkam, napríklad Kremnickej mincovni, založenej v 14. storočí, či Banskobystrickému mediarskemu podniku z roku 1494. „Priemyselnú architektúru považujem za jeden z najväčších slovenských pokladov, keby sme jej hodnotu boli schopní naozaj vnímať, určite by nám to pomohlo k zdravšiemu sebavedomiu,“ konštatuje.
Svoju celoživotnú činnosť nazýva kultúrnou politikou, po tej „skutočnej“ nikdy netúžil. Prezrádza, že inklinuje k ľavici, no nie je voličom KSS. „Tak ako väčšina z nás, ani ja by som sa nechcel vrátiť do minulých dôb, hoci mnohé veci vtedy fungovali lepšie.“
Do tých sa mu však príliš nechce vracať ani v spomienkach, ako priznáva, viac ho baví sledovať to nové, neustále premeny sveta. Keď sa ho spýtame, o čom by sa s otcom najradšej pozhováral, keby to bolo možné, odpovedá bez váhania: „O dnešku.“