Štát ich zapísal na zoznamy smrti. Unikli

Muž, ktorý zažil transporty aj pád dvojičiek
Alexander Bachnár prišiel počas holokaustu o matku a sedem súrodencov.

„Mám tu pre vás jeden z vôbec najstrašnejších dokumentoch, týkajúcich sa deportácií,“ oznámi mi hneď po srdečnom uvítaní Alexander Bachnár: 93-ročný pán, bývalý novinár, z ktorého realita spravila svedka dvoch z najkľúčovejších udalostí moderných dejín - holokaustu a – hoci to znie až neuveriteľne - aj napadnutia Pentagonu. Práve na 11. september 2001 mu totiž malo Washingtonské múzeum holokaustu udeliť vyznamenanie za jeho účasť v SNP v židovskej partizánskej jednotke.

Alexander Bachnár. Snímka: HN/Boris Caban

Mrazivý súčet
„Zástery: 100, snehovky: 38, pyžamové blúzky: 33, kombinačky: 144,“ takýto výpočet stojí na archívnom materiáli, ktorý predo mňa Alexander Bachnár položí. Ide nielen o mrazivo exaktnú správu jednej udalosti, ktorá sa odohrala v roku 1942, ale pre pána Bachnára aj bolestnú pripomienku chvíle, kedy naposledy videl svoje dve sestry. Adela a Marta sa totiž dostali na zoznam prvej skupiny žien, ktoré boli z bratislavskej Patrónky deportované do vyhladzovacích táborov. „Bol to strašný pocit odprevádzať ich do dobytčiaku. Tlačili sa tam desiatky žien a k dispozícii mali len dve vedrá: jedno na vodu a druhé na výkaly,“ spomína.
Zoznam, ktorý študujem, vypracovali gardisti a ide o precízny súčet vecí dievčat, ktorý zhabali. Brali všetko: pudrenky, zapaľovače, aspirín...

Alexander Bachnár ako trojročný. Snímka: archív A.B.

Posledný transport
Holokaust prežili len štyria členovia topoľčianskej rodiny Bachnárovcov, vrátane pána Alexandra. Zvyšok (šesť súrodencov s rodinami a matka) boli zavraždení v nacistických táboroch, alebo v Kremničke pri Banskej Bystrici.
Samotný Alexander Bachnár prežil začiatok vojny v tzv. 6. židovskom pracovnom prápore, neskôr ho spolu s časťou rodiny transportovali do pracovného tábora v Novákoch. Robil v kameňolome, uhoľnom sklade, ale aj riaditeľa školy. Ani takáto pozícia mu však nezabránila, aby sa dostal na zoznam posledného transportu do koncentráku.

Život mu zachránila sestra, ktorá v tábore pracovala ako vedúca najväčšej krajčírskej dielne a šila aj pre pani Polhorovú, manželku veliteľa tábora. Keď sa o tomto dozvedela, zašla ju požiadať, aby intervenovala u svojho muža. Podarilo sa, mladého Alexandra zo zoznamu vyškrtli. „Sestra mi to povedala až dvadsať päť rokov po vojne. Dodnes na mne leží trauma z toho, kto bol do koncentráku poslaný namiesto mňa,“ priznáva pán Alexander.

Záchrana menom škvrnitý týfus
Jedného z Alexandrových bratov zas zachránila pred takmer istou smrťou emigrácia do Palestíny. A ešte čosi. „V auguste 1939 k nám prišiel na návštevu, no jedného dňa obdržal nečakané oznámenie z britského konzulátu, aby okamžite odcestoval. Dva dni nato vypukla druhá svetová vojna.“
A otec? „Ten prežil vďaka udalosti hodnej filmu,“ komentuje pán Alexander.
Spolu s časťou rodiny a viacerými inými židmi ho zaistili na krajskom súde v Banskej Bystrici, odkiaľ ich gestapáci v noci odvádzali na popravu do Kremničky. Keďže Jakub Bachnár nevládal držať krok, tak ho jeden z nemeckých vojakov udrel puškou. Spadol, zlomil si nohu a nepozorovaný ostal ležať na zemi. Druhé ráno ho obyvatelia Kremničky odviezli do bystrickej nemocnice. Aj tu sa zakrátko objavilo gestapo, ktoré v nemocniciach sliedilo po židoch a partizánoch. A vtedy zasiahol doktor Petelen. „Umiestnil otca do izby pre infekčne chorých a na dvere pripevnil nápis so slovami - škvrnitý týfus. Keď to Nemci uvideli, ničoho sa tam ani len nedotkli.“

Jakub Bachnár ostal v nemocnici až do oslobodenia, hoci podľa správy, ktorú vyhotovil doktor Petelen, bo už dávno v Topoľčanoch.  Pred pár rokmi bolo na návrh Alexandra Bachnára doktorovi udelené vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi. „Žiaľ, už sa ho nedožil. Dekrét o vyznamenaní prevzala jeho dcéra.“

Skľučujúci návrat domov
Á propos, oslobodenie. K tomu Alexander Bachnár prispel ako veliteľ partizánskej roty. Hoci veril, že po vojne bude už dobre, prvým vytriezvením bola už návšteva rodných Topoľčian. „Mesto sa duchovne radikálne zmenilo. Medzi ľuďmi sa šírili reči typu, že ´tých židov sa vrátilo viac, ako odišlo´. Treba dodať, že nás odišlo vyše dvetisíc a vrátili sme sa dvadsiati siedmi...“ Vyvrcholením nálad bol neslávne známy protižidovský pogrom, ktorý pán Alexander prišiel do Topoľčian zmapovať už ako novinár, žijúci v Bratislave.

Napriek množstvu traumatických zážitkov pán Alexander nikdy neuvažoval o emigrácii. „Cítil som nielen ako právo, ale aj ako povinnosť ostať na Slovensku.“ No štát mu život neuľahčoval ani neskôr. Po tom, čo vyjadril nesúhlas s obsadením Československa spojeneckými vojskami v roku 1968, prišiel o prácu novinára, neskôr zažil aj antisemitskú šikanu na pracovisku.

Strach zo spŕch a koľajníc
Najťažšie jazvy však nosí v sebe. „Nositeľ Nobelovej ceny Elie Wiesel napísal, že holokaust nemal šesť, ale sedem miliónov židovských obetí. Ten siedmy milión – to sme my, čo sme prežili. Leží to na nás ako trvalá trauma, ja mám svojich blízkych pred očami každý deň.“ Holokaust jeho život ovplyvnil aj v zdanlivo nepatrných detailoch: neznáša sprchu, ktorá tečie zvrchu, pohľad na končiace sa koľajnice a na tanieri nedokáže nechať ani jedno zrnko ryže. Doslova. „Mnohým to musí byť až smiešne,“ konštatuje. Napriek všetkému ho život baví. Keď sa rozrozpráva o prednáške o Higgsovom bozóne, ktorú si nedávno vypočul v rámci klubu dôchodcov židovskej náboženskej obce, len ťažko by ste uverili, čím všetkým si za takmer storočie svojho života prešiel.

Židovskému kódexu som sa najskôr vysmieval
Otto Šimko zažil "najelegantnejší" pracovný tábor na Slovensku. Jeho brat mal menej šťastia.

„Je to náhoda, že žijem. Môj 17-ročný brat také šťastie nemal, ani celá širšia rodina, ktorá skončila v koncentrákoch.“ Otto Šimko, právnik a dlhoročný novinár, ktorý tento rok oslávi deväťdesiatku, však nechce hovoriť o hrôzach holokaustu. „O tom už bolo povedané dosť. Dôležitejšie je hľadať odpoveď na otázku, ako k takémuto remeselnému a sofistikovanému márneniu ľudí vôbec mohlo dôjsť.“
Predsa nás však zasvätí aj do vlastného príbehu. Tvrdí, že to pokladá za svoju povinnosť.

 

 

 

 

 

 

 

Otto Šimko. Snímka: HN/Boris Caban

Začalo sa to dobrodružstvom
Mal pätnásť, keď na vlastnej koži prvý raz pocítil, čo to znamená byť Židom v slovenskom štáte. Jedno ráno roku 1939 vstúpil do triedy a do očí mu udrel nápis na tabuli: Židia! „Bolo to aj s výkričníkom a za tým celé litánie o tom, ako škodíme tomuto štátu.“ O pár mesiacov nato ho definitívne vyhodili zo školy...

Do tohto momentu Otto Šimko vnímal prikázané obmedzenia pre Židov skôr ako šancu na ich obchádzanie. „Nenosil som Dávidovu hviezdu, chodil som po deviatej večer do ulíc a tešil som sa, ako som s nimi vybabral. Bol som mladý, vnímal som to skôr ako dobrodružstvo,“ spomína s  úsmevom. Tento životný pocit však nemal dlhé trvanie.

S matkou a bratom na dovolenke. Snímka: archív O.Š.


Elegantný tábor
Jedného dňa „navštívili“ nitriansky byt Šimkovcov gardisti: prišli si po mladého Otta, ktorý sa ako prvý ocitol na transportných zoznamoch. Nenašli ho. V tom čase zhodou okolností pracoval vo Svätom Jure pri Bratislave. Proste zaúradoval strážny anjel, ako o tom hovorí on sám.

No unikol len dočasne. Keď o pár rokov Ottovi spolužiaci skladali maturitu, on sa viezol s rodinou do zberného tábora v Žiline, skadiaľ viedla jediná cesta – do koncentrákov. Opäť sa však stalo čosi nepredvídané: keď prišiel rad na Šimkovcov, transporty prechodne stopli. Navyše sa ich strýkovi podarilo vybaviť falošné krstné listy spred roku 1938, ktoré boli pre nich vstupenkou do pracovného tábora vo Vyhniach. Ten podľa slov Otta Šimka patril k „najelegantnejším“ na Slovensku. Šťastné zhody náhod však mali temnú trhlinu: brat Ivan bol v tom čase zrejme už na ceste do úplne iného tábora, toho vyhladzovacieho.

Z tábora do hôr
Vo Vyhniach ich namiesto barakov čakali budovy bývalých kúpeľov, relatívne slušné jedlo a osem- až desaťhodinová práca. Nič sa tu neblížilo k peklu, ktorým si prechádzala väčšina ich „súkmeňovcov“. Až na jednu výnimku: hrozbu, že ich môžu kedykoľvek nasledovať. A v roku 1942 už každý vedel, že je to cesta na smrť.

Z tábora sa napokon dostali vďaka otcovi, ktorého ako právnika štát dosadil na novovzniknutú pozíciu. Kým matka a stará mama sa vrátili do ich nitrianskeho bytu, Otto s otcom sa ocitli v horách. Vypuklo Povstanie. Otto Šimko si tu zažil kadečo: eufóriu zo slobody, mučenie (po tom, čo sa dostal do rúk gardistovi, ktorý mu nakázal stiahnuť nohavice, a tak zistil, že je žid), ale aj popravu gardistu. „Nebolo to ľahké. Je iné, keď niekoho zabijete v boji, a iné, keď máte vystreliť na bezbranného človeka,“ spomína. „Dotyčný bol dozorcom v Dachau, vďaka tomu som sa s tým ľahšie vyrovnal. Išlo o prototyp človeka, ktorý mal na svedomí smrť môjho brata.“

Najkrajší vek? Osemdesiatka
Pomstiť sa však nikdy netúžil. A či dokázal odpustiť? „Poviem k tomu iba toľko: každý má právo na zmenu názoru. Otvorene priznávam, že ja sám som uveril komunistom a potom som vytriezvel. Rovnako to mali iní so Židmi. Uverili, že ide o nepriateľov, keď ich o tom presviedčal aj Tiso, veľká cirkevná autorita. A zvlášť, keď to dokázal odôvodniť kresťanským spôsobom.“

Zaujímavým momentom v histórii rodiny Šimkovcov je aj fakt, že otec ako sudca po vojne okrem iného súdil aj gardistov a takzvanú druhú garnitúru, kam patril napríklad bývalý minister propagandy Tido J. Gašpar. A rovnako ako v mnohých iných prípadoch, po nacistoch si rodinu Šimkovcov vzali „na paškál“ aj komunisti. A pripravili o pôvodné povolanie Otta aj jeho otca. „Ja najlepšie roky zažívam teraz,“ rekapituluje Otto Šimko. „Užívam si voľnosť, ktorú mi dôchodok poskytuje.“ Navštevuje plaváreň, hodiny angličtiny, píše pre noviny...  A svedčí o najstrašnejšej epizóde v dejinách ľudstva. Lebo šanca, že sa podobná genocída vráti, podľa neho naďalej trvá.