Najvyšší hokejista. Najlepší obranca. Najskromnejší športovec. Najväčší bitkár. Za týmito prívlastkami sa skrýva jedna z najvýraznejších hokejových elít posledného obdobia. Jeho príbeh je čítankovou ukážkou chlapca, ktorý sa napriek neúspechom nevzdal a svoje šťastie si „krvopotne“ vydrel. Zdeno Chára.
Ako vlastne chutí šampanské zo Stanleyho pohára?
Síce som sa veľmi nenapil, ale pocity, ktoré som pri tom mal, boli nádherné.
Boli v tých pocitoch aj myšlienky, že Slováci na vás môžu byť hrdí, alebo už ste Američan?
Vždy sa budem považovať za Slováka a Stanleyho pohár do istej miery vnímam ako náplasť za majstrovstvá sveta, ktoré sa nám tento rok trocha nepodarili.
Vyčnievate nielen výškou, ale aj netypicky skromnou povahou, nekomplikovalo vám to občas život?
Myslím si, že to, aký človek je, vôbec nesúvisí s tým, koľko meria a akú má postavu. U mňa bolo, je a bude prvoradé ostať normálnym chalanom, nezmeniť sa pod vplyvom toho, čo som dosiahol a koľko zarábam. V prvom rade sa snažím byť zodpovedným otcom a venovať sa svojej rodine. Zvyšok je hokej.
Hokej je na druhom mieste?
Keďže posledné dva mesiace som bol veľmi zaneprázdnený a hokeju som venoval takmer všetok čas, čím moji blízki veľmi utrpeli, chcem im to vynahradiť. Nakoniec, za úspechy vďačím prevažne rodine a zázemiu, ktoré mi vytvára. Po sezóne sa budem rozhodne viac venovať dcére, manželke a tráviť s nimi čo najviac času.
Chystáte sa aj do rodného Trenčína?
Z Las Vegas si chceme ísť s manželkou a dcérkou niekam oddýchnuť na dovolenku a pri ceste späť určite neobídeme ani Slovensko.
V Trenčíne vás v detstve trénovať odmietli, sú vaše úspechy satisfakciou?
Hodil som za seba, čo sa v Trenčíne stalo, najmä v súvislosti s určitými ľuďmi a už na nich nemám ťažké srdce. Som človek, ktorý sa pozerá pred seba a nerieši, čo sa stalo. Každý z nás v živote urobí nejaké chyby tak, ako aj trenčiansky manažment. Myslím si, že si to uvedomili a priznali. Mňa zaujíma prítomnosť.
Čím vám hokej tak učaroval?
Vo všeobecnosti to bola láska k športu a následne aj k hokeju. Veľmi ma baví súťažiť a vyhrávať. Paradoxne, k tomu určite prispel aj faktor, keď mi všetci hovorili, že to nedokážem, pretože nemám na to. Práve toto bol motor, ktorý ma poháňal, dokázať, že sa to dá.
Kritika na vás má iba pozitívny vplyv?
Vždy som ju bral z tej lepšej stránky, ako niečo, čo ma môže motivovať na lepšie výkony. Ostatné vypúšťam z hlavy.
Ešte stále ste o sebe presvedčený, že nedostatok talentu prekrývate drinou?
Nejaké predpoklady či nadanie aj u mňa sú, ako aj zmysel pre prispôsobovanie sa novým okolnostiam. V mojom prípade však ide o väčšiu pracovitosť, veci som si musel viac vydrieť, vytrénovať, ako ostatní. Nakoniec, je veľmi veľa hokejistov, ktorí majú talent na rozdávanie, a i keď trénujú, nemusia sa až tak namáhať, ako ja. Na druhej strane, o to viac ma teší, že som prípad, keď sa dá aj tvrdou prácou získať krásny úspech.
A ktorý z hokejistov má podľa vás talent na rozdávanie?
Najtalentovanejším hokejistom, akého som kedy v živote stretol a mal možnosť s ním hrať, je Žigo Pálffy. To je typ športovca, ktorý si mohol obuť akékoľvek korčule a výstroj, skočiť na ľad a prirodzene mu všetko išlo. Vždy hral tak zanietene a obdivuhodne, že sa počas zápasu ani nespotil. Ale určite k talentovaným hráčom patrí aj Paľo Demitra, Marián Gáborík, či Marián Hossa.
Je pravdou, že práve v klube New York Islanders vám Žigo Pálffy veľmi pomáhal?
Áno, bolo to obdobie mojich začiatkov v NHL, práve tam som zistil, že Žigo je profesionál, čo ma motivovalo pracovať na sebe čo najviac a najlepšie. O to väčšmi dnes rád podporujem mladých, ak vidím, že k športu pristupujú vážne, či už im poradím alebo pomôžem nejakým tréningom. Napriek tomu, že času je málo.
Do NHL vás vraj zobrali pre výšku a fakt, že ste bitkár...
Pravdou je, že moje začiatky v zámorí sa viažu s tým, že som hral viac fyzický hokej, čo bolo v NHL nevyhnutné. Okrem toho si myslím, že dôležitým predpokladom bolo aj korčuľovanie, ktoré som mal veľmi slušné. Slovo bitkár by som zamenil za hranie dravého, silového hokeja.
Keď ste sa v roku 2007 neudržali a zboxovali hráča Chicaga Davida Kočího, aj to bolo o fyzickom hokeji alebo strate sebakontroly?
David Kočí je veľmi rešpektovaný bitkár v NHL a fyzický hráč. Napriek tomu, že osobne nepreferujem bitku s českými či so slovenskými spoluhráčmi, treba to brať ako prácu, ktorú treba vykonávať bez ohľadu na národnosť. Žiaľ, sú prípady, keď takúto bitku prehráte. Vtedy som mal šťastie ja, na druhej strane, Davida si vážim ako hráča.
Začiatkom marca ste pre zmenu spôsobili otras mozgu Maxovi Paciorettymu, za čo vás označili za nepriateľa štátu...
Neviem, prečo zazneli až také extrémne vyjadrenia, nakoniec, išlo o incident, ktorý nebol úmyselný. Žiaľ, výstupy do plexiskla patria k hokeju, čo bol aj tento prípad. Ako sme išli obaja k puku, tak sme sa pretláčali, následne som Maxa otočil, čo mu spôsobilo náraz do plexiskla a dostal otras mozgu. Skôr si myslím, že celé haló súviselo s tým, že medzi Bostonom a Montrealom je obrovská rivalita a fanúšikovia to zobrali za opačný koniec. Rozhodli sa, že vytvoria agendu, budú volať do rôznych rádií a vytvoria
mediálnu bublinu.
Brali ste to osobne?
Snažil som sa ostať nad vecou, aj keď to bolo veľmi ťažké, najmä tie vyjadrenia na moju adresu za niečo, čo som nespravil úmyselne.
Stanley Cup, Norrisova cena, štvornásobný držiteľ Zlatého puku, nominácia na trofej Marka Messiera, kam ďalej sa ešte chcete v hokeji posunúť?
Stále je kam sa posúvať. Rozhodne sa nechcem uspokojiť s tým, čo som dosiahol. Ešte nenastal ten správny čas, keď si jedného dňa sadnem a poviem si, bola to pekná kariéra. Momentálne cítim, že je ešte stále čo dokazovať a pokiaľ budem môcť, chcem to na sebe aplikovať a tvrdo trénovať.
Takže zatiaľ žiadne lúčenie sa s hokejom.
Určite nie. Akurát si želám, aby som bol zdravý a potiahol to ešte niekoľko rokov.
V zálohe musíte mať nejakú alternatívu, keď sa ocitnete na hokejovom dôchodku...
Neviem, či som taký odvážny alebo sebavedomý, ale zatiaľ v hlave neriešim ďalekú budúcnosť, nemám na to ani čas a často ani chuť. Myslím si, že ma to jedného dňa aj tak neminie, ale zatiaľ sa s tým nezaoberám. Sústredím sa na aktívnu hokejovú činnosť.
V Boston Bruins ste sa stali kapitánom, ste vodcovský typ?
Myslím si, že v určitom zmysle áno. Vyrastal som v prostredí, kde som sa naučil byť do istej miery samotárom, ale aj vodcovským typom súčasne. Myslím, že nejaké predpoklady som aj geneticky získal. Za tie roky hrania hokeja sa človek veľa naučí od starších a skúsených spoluhráčov.
Čo ste sa od starších naučili vy?
Prvýkrát som bol zvolený za podkapitána počas môjho štvrtého či piateho roku v New York Islanders, kde som sa naučil na tejto pozícii správať tak, aby to slúžilo cieľu. V Bostone som to len zúročil. Je to obrovská zodpovednosť. Snažím sa byť pre spoluhráčov nápomocný a viesť ich tak, aby naše spoločné kroky boli úspešné.
Kto je Zdeno Chára
Najlepší hokejový obranca sveta sa narodil v roku 1977 v Trenčíne. Je najvyšším hráčom, aký kedy hral v NHL, a tiež prvý Slovák, ktorý ako kapitán mužstva získal Stanley Cup (v sezóne 2010/2011). Prvý zápas v NHL odohral v roku 1997 za New York Islanders. V Ottawe Chára dorástol na úspešného hokejistu. Bol prvým hráčom klubu, ktorého na konci sezóny vybrali do All Stars tímu NHL. Ako voľný hráč podpísal päťročný kontrakt s Boston Bruins, pričom sa stal kapitánom mužstva. V roku 2009 sa v zápase All Star predstavil v súťaži o najtvrdšiu strelu, prekonal rekord Ala Lafrateho strelou s rýchlosťou 169,62 km/h. Po sezóne získal ako prvý Slovák ocenenie James Norris Memorial Trophy pre najlepšieho obrancu sezóny.