Otvorenú radosť zo slávenia zmŕtvychvstania prvýkrát zažil až v rómskej osade. Trápi ho, že sa cirkev uzatvára do vlastných get, i to, že v tom podstatnom sa neraz stráca. Kňaz Ján Buc.
Nie je Veľká noc tak trochu zvláštny sviatok? Na jednej strane šibačky a oblievačky, na druhej strane zmŕtvychvstanie Ježiša.
Máte je pravdu, je to celé trochu zvláštne. Ide totiž vlastne o mix troch rôznych vecí. Jednou je židovský pesach – slávenie prechodu z egyptského zajatia do zasľúbenej zeme – ktorý sa vďaka Ježišovi preklopil do kresťanskej tradície. Tým, že Ježiš zomrel a vstal v mŕtvych, vlastne akoby otvoril bránu do večnosti, do novej slobody, takže tiež ide o akýsi prechod.
A do toho sa miešajú pohanské sviatky jari...
Áno, zobúdzanie sa prírody a k tomu rituály oblievania a šibania. Podľa tých pohanských zvykov to má ženám pomáhať k sviežosti a plodnosti. Už som počul aj také názory, že na Veľkú noc sa preto oblieva a šibe, lebo ženy, ktoré začali medzi Židmi ohlasovať, že Ježiš vstal z mŕtvych, rozháňali vodou a šibaním. Ale to asi len niekto chcel túto tradíciu za každú cenu pokresťančiť. (smiech)
Máte vy sám rád Veľkonočný pondelok?
Nie, nie, nemusím ho. (smiech)
A ako je podľa vás možné, že Veľká noc nie je medzi ľuďmi ani zďaleka tak obľúbená ako Vianoce?
To je taká zaujímavá záležitosť. Je to asi tým, že Vianoce sú po všetkých stránkach príjemnejšie, všetko je na nich už na pohľad takmer idylické: Stromček, darčeky, sneh, malé dieťa. Veľká noc v sebe nesie aj napätie, je to predsa len stret so smrťou. A predchádza jej pôst: obdobie, keď by sa mal človek v niečom zaprieť, dať si pohov, vstúpiť do seba. Vyžaduje premýšľanie. A my často zvykneme plávať po povrchu.
Ale jej vyvrcholením je Veľkonočná nedeľa, ktorá by mala byť – aspoň pre kresťanov – najradostnejší deň v roku.
To áno. V tejto súvislosti musím prezradiť, že ja sám mám obrovskú radosť zo slávenia zmŕtvychvstania. Ale prvýkrát som u ľudí vnímal nefalšovanú, úprimnú a otvorenú radosť len tri roku dozadu – a stalo sa tak v rómskej osade.
V osade?
Áno, posledné tri roky Veľkú noc trávievam v Krížovej Vsi na Spiši, kde sme založili centrum priamo v rómskej kolónii. Máme tam aj ľudí, ktorí s nimi pracujú. Počas omše na Bielu sobotu, keď sa slávi vzkriesenie – naraz po prijatí eucharistie prepukol srdečný, nestrojený spev, tlieskanie, neskrývaná radosť.
Rómovia asi dokážu viac dať najavo svoje emócie.
Nevedia to v sebe udržať. Keď kričia, tak kričia, keď plačú, tak plačú... Toto bol naozajstný výbuch radosti, čo pre mňa bolo veľmi silné. O to viac, že veľa z nich predtým nechodilo do kostola, nevyrastali v tejto tradícii. Reagovali čisto spontánne a úplne uvoľnene.
Čo v rámci slávenia veľkonočného príbehu najsilnejšie oslovuje vás?
Čo sa týka prežívania, tak napríklad Zelený štvrtok je pre mňa veľmi silný v tom, že odkazuje na deň Poslednej večere, kedy Ježiš už nemá čas kázať, no ukazuje priamo, čo by sme mali robiť.
Priblížte to.
Ježiš prichádza do večeradla, kde sa slávi Posledná večera a tam počuje, ako sa apoštoli bavia, kto z nich bude sedieť najbližšie pri ňom, kto si to najviac zaslúži. A on, ako keby nemal čas na nejaké nové kázne, akoby už nemal čas im hovoriť, že kto je posledný, ten je vlastne prvý, tak si miesto rečí uviaže zásteru a začne im umývať nohy. Umyje ich dokonca aj Judášovi. A na konci večere im povie: „Vy mi hovoríte, že som pán a učiteľ a dobre hovoríte. A keď ja, ako pán a učiteľ som toto urobil, dal som vám tým príklad, aby ste aj vy robili podobne.“ A mám pocit, že práve tento rozmer umývania nôh – čo netreba chápať len úplne doslovne – nám niekedy chýba.
Aj kresťanom?
Áno, ja mám totiž strach, že napokon skončíme len pri tom, že kresťanstvo je oddelenie sa od hriechu. A kresťanstvo je pritom láska, praktická láska. Kresťanom nie je len ten, kto nerobí hriech. Ježiš nás poslal robiť dobro. A to umývanie nôh je len naštartovaním.
V katolíckych kostoloch práve kňaz na Zelený štvrtok umýva dvanástim mužom nohy - na pripomienku Poslednej večere.
A tento zvyk som tiež veľmi silno precítil práve v rómskej osade. Kolega – koordinátor vybral dvanástich chlapov – od tých najchudobnejších, čo žijú doslova v biede, až po tých, čo žijú v bytoch. A ja som im rad za radom umýval tie nohy a vtedy sa zrazu čosi zlomilo – duchovne, aj emocionálne... ženy začali plakať. Na druhej strane, tí chlapi sa cítili aj trochu nepríjemne. Ja ich chápem – zrazu im nejaký biely človek, navyše farár, umýva nohy. Pre mňa to však bolo aj také zlomenie napätia, akejsi oddelenosti medzi bielymi a Rómami. Bolo to veľmi silné a práve vtedy som si uvedomil: Ježiš naozaj robil to, čo robili otroci, a dal nám pokyn, smerovanie aby sme ho v tom nasledovali.
Mladí ľudia podľa sociologických výskumov vnímajú cirkev v prvom rade ako inštitúciu, ktorá ľudí súdi. To je dosť v rozpore s príkladmi zo strany Ježiša.
Myslím, že neustále potrebujeme hľadať podstatu toho celého, o čom je cirkev, čo by sme mali priniesť. Mne je často veľmi ľúto, že ľudia hovoria o cirkvi podľa toho, ako vnímajú kňazov.
A podľa čoho by o nej mali hovoriť?
Nielen kňazi tvoria cirkev. Keby som sa ja sám na seba pozrel a podľa toho by som mal súdiť cirkev, tak by to nedopadlo dobre. Poznám sa a viem, že nežijem úplne to, čo by som chcel žiť. Som slabý a často ako človek zlyhávam. Cirkev je v prvom rade spoločenstvo, ktoré by malo ľudí posúvať k láske. A v tomto sa cirkev niekedy stráca.
Prečo?
Viete, Ježiš hovoril, že máme byť kvasom, ale my akoby sme sa často oddeľovali. Niekedy tvoríme také kresťanské getá, kde sa cítim dobre, ale keď sa kvas ocitne mimo cesta – čo prekvasí? A iste, problém je i to, že často ľudia z prostredia cirkvi vynášajú súdy - a práve preto môže byť aj sama súdená.
Ako sa dá veľkonočný príbeh vôbec sprostredkovať človeku, ktorý nežije kresťanstvom? Ja to vysvetľujem na treťom Newtnovom zákone. (smiech)
To mi vysvetlite.
Ide o pohybový zákon akcie a reakcie. A ja sa smejem, že nefunguje len v prírode, ale aj u ľudí. Čo dáš, to sa ti vráti. Čo seješ to žneš. Uvediem príklad. Keď niekoho urazíme, vulgárne mu vynadáme, tak nám to môže vrátiť. Pravdepodobne sa ho to dotkne. Keď nejakému verejnému činiteľovi, napríklad policajtovi, dajme tomu podupeme čiapku, tak dostaneme pokutu, alebo až väzenie za urážku verejného činiteľa. A keď urazíme toho najväčšieho – Boha, keď vedome prekročíme božie pravidlá, tak podľa toho, ako sa píše v Biblii v Liste Rimanom, nás čaká smrť.
To znie tvrdo.
A teraz si predstavte, že príde deň D, stretneme sa s Bohom a ideme si vyrovnať účty. Boh mi vraví: ublížil si ľuďom, bol si lenivý – zaslúžiš si trest. A keďže trestom za urážku Boha je smrť, idem sadnúť na elektrické kreslo... a zrazu niekto vstúpi do miestnosti, odopne ma od všetkých elektród a sadne si namiesto mňa. Ja som slobodný a ten niekto umrie za mňa. Toto je tá realita kríža. Skrz Kristovu krv sme ospravedlnení.
Nie je ľahké sa postaviť k takémuto záväzku.
To je na človeku, ako to prijme. Dobre ste povedali, že ide o určitý záväzok, no myslím, že ani mnohí kresťania to takto neberú. Neuvedomujú si, že toto sa naozaj stalo. Raz pred Veľkou nocou som hral tento príbeh v kostole. Posadil som človeka na elektrické kreslo a zrazu tam prišiel druhý – Ježiš - a vymenil ho. A vtedy mi jeden mladý povedal: Konečne chápem, o čom to je.
Vy áno, ale čo ostatní?
Problém je, že často nejdeme do podstaty vecí a potom nám to uniká. A keď to pochopím, pochopím aj ten záväzok. Na druhej strane – nie je v tom nič, čo by nás oberalo o slobodu. Je to skôr také radostné. Mne sa zdá, že sme pána Boha urobili takým teroristom. Keď Ježiš hovorí o Bohu - otcovi na príbehu márnotratného syna, tak ho nepopisuje ako niekoho, kto súdi.
Naopak, on odpúšťa.
Presne, opisuje ho ako otca, ktorý čaká na svojho syna, ktorý premárnil majetok. A keď konečne príde, nič mu nevyčíta... dáva mu prsteň a vystrojuje hostinu. Obraz Boha – otca v sebe často deformujeme. A teraz nechcem zľahčovať: hriech je hriech a zlo je zlo. Ale Boh je otec, je milosrdný, a v tomto my potrebujeme mať jasnejšie.
Problém je asi najmä v tom, že predstava dobrého Boha sa tak ťažko zlučuje so zlým svetom.
Nepovedal by som, že svet je zlý. My sme niekedy zlí. Som presvedčený, že Boh ho stvoril dobre. My ľudia často zneužívame slobodu, ktorú nám dal. Robíme zo sveta niečo bolestné. Miesto lásky je sebaláska, miesto darovania sa egoizmus a výsledok je taký, že vnímame svet ako zlý.
Práve obdobie pôstu by nám okrem iného malo pomôcť uvedomiť si aj tie negatívne stránky seba samých. Aký pôst by ste odporučili Slovákom?
Neviem, či by sa Slováci mali od niečoho postiť. Skôr by mali niečo robiť.
Takže aktívny pôst?
Mne sa zdá, že ľudia nerozvíjajú potenciál, ktorý je v človeku ako takom. My sme vstúpili do akýchsi komfortných zón a je nám dobre tak, ako je. Nechceme niečo nové vytvoriť, nechceme sa v ničom novom angažovať. Nepremýšľame o veciach, neprehodnocujeme fakty. Povieme si: Takto to je, lebo to takto povedali. Ja by som Slovákom skôr odkázal, aby v sebe našli chuť meniť veci. A aby sa nenechali znechutiť.
Kto je Ján Buc
- od roku 1997 kňaz rímskokatolíckej cirkvi
- od roku 2009 štatutárny zástupca Yes, we can – občianskeho združenia zameraného na zahraničnú rozvojovú a humanitárnu pomoc
- od júla 2011 riaditeľ televízie Lux
- bol tajomníkom Sekcie pre mládež v Rade pre rodinu a mládež pri Konferencii biskupov Slovenska
- pôsobil v Inšitúte Krista – Veľkňaza v Žakovciach, ktorý sa zameriava na bezdomovcov a telesne postihnutých, opustené ženy a matky s deťmi