Prvé paneláky sú často lepšie ako dnešné byty

„Kvôli typizovaným stavbám a striktne stavaným panelákom nemali počas socializmu architekti prácu, ale mnohé stavby z minulosti sú postavené kvalitnejšie ako tie dnešné,“ tvrdí bývalý hlavný architekt hlavného mesta Štefan Šlachta. Na svoj panelák nedá dopustiť.

Ako sa vám ako architektovi žije v paneláku?
Som spokojný. Viem, čo je to mať rodinný dom. Vždy, keď môj otec prišiel domov, musel opraviť to a to, ja keď som prišiel domov, potreboval som robiť svoju robotu. Máme tu ticho, môžem mať celé leto otvorené okno, sú tu dve škôlky a ihrisko, teda aj trocha zelene, máme už teraz po rokoch voľnosť.

Tie prvé vo svete vznikali už v 20. rokoch minulého storočia. Bol panelák u nás hneď prvou voľbou?
Po prvej svetovej vojne sa musela vážne riešiť otázka bývania. Prvé príklady boli z pálenej tehly, murované, no neumožňovali to, čo panelová výstavba, a to montáž počas celého roka, aj v zime. Predtým tu boli aj experimentálne stavby, na vtedajšej bratislavskej Februárke sa používal liaty betón, oproti mostu Lafranconi skúšali tzv. vákuovaný betón. Hľadali sa rôzne systémy. Tá tragédia panelovej výstavby bola v tom, že sa to všetko zúžilo len na jeden sovietsky systém, kde architekti prestali hrať rolu, kde paneláky diktovali rozmery izieb.

Panelová výstavba v 70. rokoch napríklad v Nemecku, Dánsku či vo Fínsku však bola celkom zaujímavá.
A napríklad aj v Maďarsku, kde architekti mali možnosť vložiť do stavby aspoň niečo, urobiť zaujímavý vstup alebo farebné odlíšenie. Aj v Petržalke máme jeden pozoruhodný panelák, je to bývalé účelové zariadenie komunistickej strany. Architekti tam mali možnosť zasiahnuť a hneď to vyzerá inak.

Na obyčajné byty sa tak neprihliadalo.
Bola tam najmä snaha o potlačenie individuality, zámerom bolo urobiť to monotónne. Postupne sa to začalo prevaľovať, ale vždy to bola aj otázka investorov. Nemali záujem o niečo, čo by im skomplikovalo prácu. My, architekti sme boli čierne ovce, lebo sme vymýšľali a brzdili sme im to. No keď išlo napríklad o objekt krajského výboru strany alebo iného výboru strany, tam sme zrazu boli vítaní.

Ako sa na to podľa vás dnes pozerá zahraničie?
Asi pred 10 rokmi som tu mal skupinu architektov, výtvarníkov, fotografov, filozofov z Holandska, ktorí boli nadšení a šokovaní Petržalkou. Jediné, na čo sa vypytovali, bolo, kde sú spoločenské priestory. Veľká slabosť bola vtedy v nevybavenosti, lebo tie veci sa ignorovali. Spravila sa škôlka, ihrisko, ale to bolo všetko. Ale všetko sa mení, pozrite sa, Petržalka je dnes veľmi dobrá adresa, má dobrú vybavenosť a je blízko mesta. Veľa mladých, ktorí sa tam narodili, ju považuje za domov a nevie si predstaviť žiť v meste.

Mala vtedajšia snaha o zaplnenie mesta ľuďmi takýmto spôsobom aj iné paradoxy?
Vytrácali sa napríklad remeslá, lebo na rozdiel od minulosti pri výstavbe panelových domov neboli potrebné. A úplne napríklad zmizlo remeslo záhradník. Nikto sa nestaral o okolie domov, parky, prostredie okolo bolo zlé. Pri hromadnej výstavbe sa možno nepozeralo na perfektné dvere alebo okná, ale ja osobne som napríklad nikdy nebol ochotný akceptovať tú burinu, v ktorej sme museli chodiť. Vždy som si uvedomoval, ako to prostredie veľmi na človeka vplýva. Napríklad deti z Podunajských Biskupíc, ktoré vyrastajú v blate, špine, odpadkoch, nebudú mať problém niečo rozbiť, zahodiť papier, do niečoho kopnúť. Dnes sa to však už pomaly mení.

Pri projektoch sa možno zabúdalo na okolie, ale o tom, ako to má vyzerať v byte, bolo rozhodnuté.
Áno, bežne sa na nákresoch (viď snímka vyššie) objavovalo, že zaznamenali mamu v kuchyni, ktorá by mala vidieť na otca, ako odpočíva, zároveň na deti, ako sa hrajú, ale aj na vchod. To však bola otázka kvality myslenia toho architekta, myslelo sa vtedy na veľa vecí. Napríklad, aby si deti nemuseli pamätať číslo bytu, tak na prvom paneláku sa pri projektovaní nad vchod umiestnili terakotové kachličky a deti si ľahšie zapamätali to, čo znázorňovali, ako číslo domu.

Doplácala architektúra v tom čase na viac vecí?
Hovorí sa, že architektúra je obrazom spoločnosti. Liberálne roky Pražskej jari napríklad priniesli celý rad zaujímavých konceptov, vzniklo Krematórium, Rozhlas, iné pozoruhodné stavby, ale vznikli aj stavby ako Archív či Slovenská národná galéria, kde sa nekvalita prejavila. Nemôžeme sa preto dnes hneď porovnávať so zahraničím, to sa nedá preskočiť. Tie mláky treba preskackať, musíme to dobehnúť. Ľudia u nás mali veľký pocit izolácie, to vidieť dnes aj na voľbách, na vzťahu ku kultúre a podobne.

Zastavila to teda revolúcia. Čo by sa však dialo, ak by nebola?
Vývoj sa nedá zastaviť, možno by sa niečo zmenilo aj tak. Ale, žiaľbohu, tie projekty boli. Boli pripravené Jarovce, bola tu predstava miliónovej Bratislavy, predstava záhorského pásu pre dvestotisíc obyvateľov, to by sa všetko riešilo týmto spôsobom. Boli to katastrofické vízie, ale oveľa desivejší bol napríklad projekt, kde mala byť vybúraná celá Panenská ulica v Bratislave, ktorá má peknú históriu, paláce. Boli tam už nakreslené paneláky. Vzťah k minulosti bol v tom socializme bezohľadný. Ktovie, ako by sa to ďalej vyvíjalo. Možno by museli železnú oponu nadstaviť, lebo ten posun vo svete bol veľký a nespokojnosť ľudí u nás by rástla. Architektúra nemá rada hranice, a tie myšlienky sa cez ne prenášali aj vtedy.