Vysoké školy nikdy nepatrili k našej najväčšej pýche. No napodiv, aj do tejto sféry prenikla povestná výnimka potvrdzujúca pravidlo. Dôkazom je Banícka akadémia – prvá vysoká škola technického charakteru na svete, ktorú presne pred 250 rokmi založila Mária Terézia na území Banskej Štiavnice. Je to dobrá príležitosť zistiť, čo z kedysi prekvitajúceho baníctva na našom území ešte pretrvalo.
A predstavte si... aj v 21. storočí máme na Slovensku banský unikát – možno nie svetový, no určite európsky: pestovanie hlivy ustricovej v opustených hornonitrianskych baniach tristo metrov pod zemou. Žeby lastovička, prorokujúca budúcu podobu tisícok kilometrov našich podzemných priestorov? To sa uvidí. Isté je, že aj utlmené bane môžu byť pre nás prínosom. Avšak poďme pekne po poriadku.
Banských päťsto
Slovenské baníctvo melie z posledného: teda aspoň to, ktoré sa zameriava na podzemné dobývanie. Povrchová ťažba podľa slov Petra Čičmanca, generálneho riaditeľa Hornonitrianskych baní a predsedu Slovenskej banskej komory, úpadok nezaznamenáva.
Každopádne - časy, keď komunistické kádre dostávali za úlohu verbovať banských odborníkov a dokázali prižmúriť oči aj nad „živlami“, ktoré sedeli v base za protištátnu činnosť, sú v nedohľadne. A nenávratne preč je aj socialistický étos baníka – hrdinu, ktorý v temnom podzemí bojuje o zdroj svetla a tepla.
„Súčasná spoločenská atmosféra na Slovensku nie je naklonená ani baníctvu, ani aktivitám na záchranu banských pamiatok,“ konštatuje Jozef Kráľ, šéfredaktor časopisu Montanrevue, zameraného na baníctvo. A pritom práve obnova a sprístupnenie bývalých banských miest by sa mohli stať jedným z pilierov nášho cestovného ruchu. „Na Slovensku je viac ako päťsto miest a obcí, ktorých históriu tvorilo viac či menej baníctvo,“ argumentuje Kráľ. Mnohé banské objekty sa menia na chátrajúce korzá a hrozí im definitívny zánik. Výnimkou nie je ani Banská Štiavnica, ktorá je od roku 1993 zapísaná do zoznamu UNESCO.
Skutočnou slovenskou banskou atrakciou by sa mohla stať Slovenská banská cesta. Malo by ísť o akúsi obdobu gotickej či vínnej cesty, ktorá by návštevníkov previedla siedmimi najvýznamnejšími baníckymi centrami (Pezinok, Handlová, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Spišská Nová Ves, Rožňava, Košice). Projekt je však zatiaľ len v štádiu prípravy.
Baňu treba počúvať
Dôkazom, že o našu banícku históriu prejavujú turisti záujem, je aj unikátne súkromné múzeum Jána Procnera v Handlovej, ktoré vyhľadávajú návštevníci z celej Európy. A súdiac podľa reakcií v návštevnej knihe – odchádzajú očarení. Dôvodom sú najmä desiatky drevorezieb, sugestívne a s filozofickým presahom približujúce banícky život, ktorý v ľuďoch odnepamäti vyvoláva pocity bázne.
Ján Procner vo svojej dielni. Snímka: HN/Peter Mayer
Na stenách múzea medzi drevorezbami inštinktívne hľadáme stvárnenie tragického výbuchu spred dva a pol roka, to však zatiaľ chýba. „Chce to čas. Čím viac túžim nejakú tému spracovať, tým to ide ťažšie,“ priznáva rezbár a tvorca baníckych piesní, ktorý uhoľnému podzemiu zasvätil 33 rokov a za ten čas k nemu získal hlboký vzťah. Ten je podľa jeho slov pre baníka fatálne dôležitý. „Baňu treba cítiť, počúvať ju. Nedostatočná vnímavosť môže stáť baníka život.“
Ján Procner, ktorý banícke povolanie zdedil po otcovi a dedovi, dobre vie, o čom hovorí. On sám jedného dňa znezrady vyzval na útek svojich kolegov, s ktorými ako takmer každý deň pracoval pri praskajúcej drevenej stene. Akurát, že vo chvíli tesne pred pádom začala praskať trochu inak. Nik iný ako Ján Procner to nezačul. Ušli na poslednú chvíľu. „Sny, v ktorých ma zaživa pochová masa horniny, sa mi snívajú dodnes,“ priznáva.
Uhlie, čo zhorí ešte v bani
A čo realita aktívneho baníctva? Posledné tri spoločnosti – mohykáni baníctva, zameraného na podzemné dobývanie – majú ťažbu v súčasnostu naplánovanú len do roku 2030, pričom najväčší hráč z nich – Hornonitrianske bane Prievidza, a. s. – iba o päť rokov dlhšie. Prirodzene, s podporou štátu. Tak či onak, značná časť štátnych dotácií smeruje práve na útlm a likvidáciu banskej činnosť, takže otázka, ako nevyužívané bane zabezpečiť alebo v lepšom prípade nanovo využiť – či už na úžitkové alebo pamiatkové účely – je čoraz aktuálnejšia.
„Zo sveta poznáme rôzne možnosti, ako zatvorené bane využiť – napríklad na uskladňovanie odpadov alebo plynov, cenný je aj geotermálny potenciál podzemia,“ komentuje Adriana Siváková, hovorkyňa Hornonitrianskych baní a dodáva, že ich spoločnosť v súčasnosti podobné možnosti ešte len hľadá. Spomínaná hliva ustricová je skutočne len povestnou lastovičkou.
Nejde však len o peniaze, bane sú v krajoch stále aj významným chlebodarcom, aj preto experimentujú a skúšajú... Napríklad Hornonitrianske bane skúmajú možnosť podzemného splyňovania uhlia, vďaka ktorej sa dokážu využiť aj ložiská so zvyškami uhlia, ktorých ťažba by inak bola nerentabilná.
Popri hotelierstve a banskom záchranárstve sa vrhli aj na pestovanie paradajok v skleníku, v ktorom sa zhodnocuje tepelná energia banských vôd. V budúcnosti takto plánujú dokonca pestovať aj uhorky a vodné melóny.
Občania verzus zlato
A čo baník – milón? Dlhoročných fachmanov okrem toho, že postupne prichádzajú o prácu, trápi aj to, že dnešná spoločnosť sa na baníctvo pozerá cez prsty. „Ľudia ho vnímajú len ako čosi, čo narúša ekologickú stabilitu krajiny. Akoby si neuvedomovali, že aj také zlato bude potrebné vždy. Nie na ozdobu, ale napríklad na využitie v elektrotechnike,“ konštatuje Igor Reiff (na snímke HN), banský inžinier a bývalý riaditeľ Bane Handlová, čím naráža na nesúhlas Detvanov a Kremničanov s ťažbou nedávno nájdených ložísk zlata. Práve táto kauza – popri výbuchu v Handlovej – v poslednom čase zviditeľnila baníctvo u slovenskej verejnosti asi najviac.
Vďaka občianskej angažovanosti a spoločnosti Greenpeace sa totiž podarilo presadiť zmenu v legislatíve, ktorá samospráve umožňuje rozhodovať o tom, či s ťažbou na vlastnom území súhlasí alebo nie. A ťažobné spoločnosti súboj s občanmi zatiaľ prehrávajú.
Tipy na banské pamiatky:
Vcítiť sa do kože baníka najlepšie umožní návšteva samotného podzemia, ktorú ponúka Hornonitriansky banský skanzen v činnej bani Cigeľ, či štôlne Banského múzea v prírode v Banská Štiavnici
Oplatí sa vidieť aj banské múzeá v Rožňave a Gelnici, múzeum medi v Španej Doline, Archív rudnianskeho baníctva v Rudňanoch, banícko-geologickú expozíciu v Nižnej Slanej, Slovenské technické múzeum v Košiciach či súkromné múzeum Jána Procnera v Handlovej
Mimo Slovenska stojí za návštevu najväčšia povrchová baňa na ťažbu železnej rudy v strednej Európe v rakúskom Erzbergu. „Verte, že prejsť tých 240 kilometrov od Bratislavy stojí za to,“ presviedča šéfredaktor Montanrevue Ján Kráľ.
História Baníckej akadémie
Banícku akadémiu založila v roku 1762 Mária Terézia a na miesto jej postavenia zvolila Banskú Štiavnicu. Bola to prvá vysoká škola technického typu na svete.
V dôvodovej správe sa uvádza, že toto mesto bolo vybrané za sídlo akadémie preto, „...lebo má k dispozícii úplné banské, stupové, hutnícke, pohonné a skúšobnícke zariadenia a popri nich aj ohňové, vodné a vzduchové stroje, čerpacie zariadenia s kývavým pákovým pohybom, ktoré v iných banských lokalitách chýbajú. Na týchto zariadeniach môže profesor predvádzať svoje technické prednášky a poslucháči si môžu najrýchlejšie overiť svoje teoretické vedomosti.“ Riaditeľmi akadémie boli komorskí grófi, ktorých do tohto úradu vymenoval vždy panovník.
V roku 1762 rozhodla Dvorská komora vo Viedni o založení prvej katedry, katedry chémie, mineralógie a metalurgie. V roku 1765 vznikla druhá katedra – matematiky, mechaniky a hydrauliky. Baníctvo ako samostatná disciplína sa začalo prednášať až v roku 1770. Na škole vyučovali mnohé významné osobnosti svetového formátu. Za zmienku stojí aj to, že tu bola vydaná prvá učebnica elektrotechniky na svete. Akadémia sa po vzniku prvej Československej republiky v roku 1919 presťahovala do Maďarska, do Šoprone.
Zdroje: historia.szm.sk. cestaunesco.sk