Päť potomkov sa pre HN pokúsilo načrtnúť portrét zväčša súdených štátnikov z vlastného uhla pohľadu, podopretého aj rodinnými spomienkami. A bez nároku na absolútnu objektívnosť.
Môjho otca potreboval Tiso aj povstalci
Milan Karvaš je starším synom prvého guvernéra Slovenskej národnej banky.
„Až kým otca nerehabilitovali, žili sme vo veľmi skromných pomeroch. Na svadbu som vtedy nemohol ani myslieť, no šťastie si ma našlo aj tak. Tento rok s manželkou budeme oslavovať zlatú svadbu,“ s pokorou v hlase odpovedá Milan Karvaš na otázku, do akej miery ho poznačil osud jeho otca, Imricha Karvaša. Záchrancu zlatého pokladu, univerzitného profesora a prvého guvernéra Slovenskej národnej banky a spoluorganizátora SNP. Človeka, ktorého odsúdili aj Nemci, aj komunisti. Poslední dokonca dvakrát.
Tiso ho potreboval
„Mamička veľmi nechcela, aby sa otec miešal do politiky a napokon aj on sám prezidentovi Jozefovi Tisovi hovoril, že sa na funkciu guvernéra nehodí,“ zaloví v pamäti stredné dieťa manželov Karvašovcov. Dnes je to už osemdesiatročný muž a rovnako otec, vedec, ale na pôde chémie. To, že jeho otec bol posledným československým ministrom obchodu, slobodomurárom, a za ženu mal Češku, Tisa neodradilo. Slovenský štát nazývaný aj „klérofašistický“ totiž potreboval Karvašove odborné vedomosti. Už vtedy bol 36-ročný muž známou kapacitou v oblasti ekonómie, publikoval množstvo kníh, prednášal na parížskej Sorbonne a pol roka dokonca aj v Amerike. V tom čase čosi nevídané.
Prominentný väzeň gestapa
Závratná kariéra však otcovi troch deti nebránila, aby sa zapojil do odboja. „Ako predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie urobil všetko pre to, aby ľudia pred povstaním mohli mať potraviny do zásoby, aby sa ušlo aj partizánom.“ Podaril sa mu aj iný husársky kúsok – vyše tri miliardy korún presunul z Bratislavy do banskobystrickej pobočky národnej banky.
No gestapáci ho odhalili a 3. septembra 1944 Imricha Karvaša v bratislavskom byte zatkli. Po drastických výsluchoch gestapa v Berlíne ho pre sabotáž nemeckého hospodárstva a prípravu SNP odsúdili na smrť. „Mamičku vypočúvali tiež, ale nevedela nič, pretože jej otec nerozprával žiadne podrobnosti. Navyše Nemci vtedy chytili generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta a tak všetka pozornosť sa presunula na nich a mamičku pustili. Mala šťastie.“
Život v rukách Hitlera
Imrich Karvaš však také šťastie nemal a prešiel viacerými koncentračnými tábormi, až sa nakoniec dostal do Niederdorfu. „Jeho osud spolu s ďalšími 135 prominentnými väzňami bol v rukách samotného Hitlera a Reichsführera Himmlera. Oslobodila ich za veľmi dramatických okolností americká armáda,“ rozpráva Milan Karvaš a po krátkej pauze dodáva, že jeho otec sa potom na Slovensko dostal cez Taliansko. „Čakali sme na neho v Skalici. No z Kútov sem už nešiel žiaden vlak, a keďže otec bol veľmi populárny, pristavili pre neho lokomotívu. Z nej vystúpil vychudnutý muž. Bol to môj otec.“ Vďaka „trpezlivému“ zaobchádzaniu Nemcov po návrate domov trpel Imrich Karvaš na epileptické záchvaty a nevidel na jedno oko. No päťčlenná rodina bola spolu a univerzitný profesor sa opäť tešil celospoločenskému uznaniu.
Opäť zradcom
Dráma sa však nekončí. Píše sa februári 1948 a k moci sa dostávajú komunisti, slovenská inteligencia emigruje do zahraničia. Karvašovci ostávajú na Slovensku, a to sa im stáva osudným. Uznávaný profesor odmieta spolupracovať s komunistickou stranou, a tak ho odsúdili. Na dva roky. Rodine zhabali aj majetok. Nemali však veľmi čo. „Otec hoci dlhodobo zastával vysoké funkcie a rozhodoval o miliardách, súd konštatoval, že je nemajetný. Nikdy pre seba nevyhľadával finančné alebo iné výhody. O domácich financiách rozhodovala mamička a žili sme skromne,“ spomína mnohonásobný dedo listujúc v rodinnom albume.
Tým sa však trápenia bývalého guvernéra neskončili – v roku 1958 ho za velezradu a špionáž odsúdili na sedemnásť rokov väzenia. „Mamička sa vtedy úplne zosypala... Po dvoch rokoch otcovi udelili amnestiu a domov sa vrátil zlomený muž, ľudská troska. Plne rehabilitovaný bol až po roku 1968. Nikdy sa však na svoj osud nesťažoval, naopak, všetkých zabával veselými historkami,“ uzatvára príbeh jedného veľkého muža a svojho otca Milan Karvaš.
Imrich Karvaš (1903-1981)
slovenský národohospodár, právnik, vysokoškolský pedagóg
– v roku 1938 ministrom bez portfaje, v roku 1939 guvernérom Slovenskej národnej banky
– od roku 1942 predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie
– krátko pred vypuknutím SNP Imrich Karvaš uložil vo švajčiarskych bankách a zablokoval pred zneužitím Nemcami vyše sedem ton menového zlata, ktoré sa podarilo nazbierať vďaka eufórii okolo zbierky na Zlatý poklad Slovenska
– za celoživotné dielo a zásluhy mu in memoriam udelili niekoľko vyznamenaní: Řád T.G. Masaryka III. triedy, Pribinov kríž I. triedy
– od roku 1998 udeľuje Ekonomická univerzita v Bratislave osobnostiam, ktoré sa významným spôsobom zaslúžili o rozvoj ekonomickej vedy, a významným osobnostiam ekonomickej teórie a praxe Medailu Imricha Karvaša
Starý otec si židovskú tragédiu nikdy neodpustil
Europoslanec Boris Zala je vnukom na Tida J. Gašpara, šéfa Úradu propagandy počas Slovenského štátu.
„Dokázal som ho pochopiť. Od počiatku mal u mňa pečať humanistu, človeka schopného rozoznať dobro od zla,“ hovorí europoslanec Boris Zala o svojom starom otcovi: novinárovi a spisovateľovi Tidovi J. Gašparovi, ktorý počas Slovenského štátu pôsobil ako šéf Úradu propagandy.
Nábožensky založený bohém
Tido Jozef Gašpar bol ako jeden z vedúcich ideológov slovenskej štátnosti a odporca Slovenského národného povstania v roku 1945 odsúdený na doživotie, a keď ho po osemnástich rokoch prepustili na amnestiu, zakotvil práve v rodine malého Borisa vo Veľkej Mani (okres Nové Zámky).
„Bol to veľký rozprávač, rád som počúval jeho príbehy, ktoré sám nazýval maľovidlá. Krútil som sa okolo neho, strihal mu bradu, fúzy a povzbudzoval ho v písaní,“ spomína Boris Zala na časy detstva a dospievania, ktoré strávil v jeho blízkosti.
Svojho starého otca charakterizuje ako typicky staroslovenského barda, ktorý chápal život ako umelecké dielo. „Na jednej strane bol náboženský založený, s hlboko zakorenenou starosťou o dušu. A na druhej strane to bol bohém a obdivovateľ ženskej krásy.“
Rodina v rozvrate
Napriek nízkemu veku rodina pred malým Borisom ani ostatnými deťmi nič nezatajovala, o všetkom – a teda aj dedkovej minulosti – sa hovorilo otvorene. Dokonca ho bol ako dieťa navštíviť aj vo väzení. Ich rodina bola v tej dobe rozvrátená: časť emigrovala, časť bola vo väzení, a tých, čo zostali, vysťahovali z Bratislavy na dedinu a dali pod dohľad komunistickej tajnej polície.
Boris Zala svojho starého otca za jeho aktivity nikdy neodsudzoval. „To, čo mi odkrýval jeho život, bola zložitosť, do ktorej nás vedia zaviať sily silnejšie ako sme my sami,“ konštatuje s odstupom.
Tido J. Gašpar bol podľa vnukových slov k sebe podstatne kritickejší. Riešenie židovskej otázky pokladal za neospravedlniteľné a vlastné „kompromisy“ z pozície úradníka si nikdy neodpustil. „Osobne si myslím, že osemnásť rokov ťažkého väzenia znášal s pokorou práve z pocitu viny za židovskú tragédiu.“ Nič na tom nemenilo ani pár dôkazov, ktoré sa objavili aj pred súdom a svedčili o tom, že niekoľkým Židom pomohol.
Veril v nárast dobra
Iný bol postoj Gašpara k samotnému slovenskému štátu: nikdy neustúpil z obhajoby jeho vzniku, pokladal to za nevyhnutný geopolitický dôsledok doby. K hitlerizmu a zapleteniu sa s nacistickým Nemeckom bol však kritický.
Trochu prekvapí, že napriek všetkému, čo prežil, údajne ostával otvorený budúcnosti a dokonca si uchoval vieru v „nárast dobra“. Aj pre tento rys si ho Boris Zala ľudsky vážil, občas sa v nejakej diskusii aj ostro pochytili a vtedy Gašpar svojho vnuka zvykol počastovať poznámkou, že „kulhá na kolbišti času“.
A ako Boris Zala hodnotí jeho literárnu tvorbu? „Na môj vkus je príliš ozdobná a rozprávková, oceňujem však jeho memoáre. Jeho Pamäti sú skvelým čítaním.“ Nedá sa nedodať: škoda, že nereflektujú aj tu najbolestnejšiu etapu Gašparovho života.
Tido J. Gašpar (1893 – 1972)
novinár, spisovateľ, kultúrny pracovník, dramaturg, verejný činiteľ, ideológ a politik, predstaviteľ bratislavskej bohémy
- šéf Úradu propagandy
- jeden z vedúcich ideológov slovenskej štátnosti, zdôvodňoval nutnosť spojenectva s nemeckou ríšou, ideologicky vystupoval i proti SNP
v rokoch 1939 – 1944 bol poslancom slovenského snemu
v roku 1945 bol zatknutý a odsúdený na doživotie, na slobodu sa dostal až v roku 1962 po udelení amnestie
Tuku sa nebál. Ani zoči voči
Syn Stanislav a synovec Pavol spomínajú na ministra dopravy Júliusa Stana.
Povahu Júliusa Stana, ministra dopravy a verejných prác a prvého generálneho riaditeľa Slovenských elektrární, asi najlepšie vystihuje historka, o ktorú sa s nami podelil jeho syn Stanislav.
Môj syn nebude okrádať štát
Pán Stanislav, v súčasnosti čerstvý sedemdesiatnik, zažil „stret“ so svojím otcom ešte ako vojak začiatkom 60. rokov. „Nečakane som dostal z kasární „opušťák“, no nemal som toľko peňazí, aby som si zaplatil cestu až do Ružomberka. Tak som si kúpil lístok len po Olomouc a zvyšok trasy som sa vyhýbal sprievodcom. O svojej „šikovnosti“ som sa zmienil aj doma. Otec ma len mlčky počúval a na druhý deň prišiel s lístkom pokrývajúcim časť trasy, čo som prešiel načierno, a poznamenal: Nebudeš okrádať štát. Taký bol. Neexistovalo, aby zobral nejaký úplatok. Aj vďaka takým ľuďom sa za tých krátkych päť rokov podarilo štátu dosiahnuť výrazné hospodárske úspechy,“ komentuje syn. Hospodárske úspechy sú jedna vec, no je jasné, že Slovenský štát si ľudia vďaka nim nepamätajú. Stanislava Stana veľmi mrzí, že nespochybniteľná tragédia židovských deportácií vrhá zlé svetlo na celé toto obdobie.
Ako inak mali konať?
A či bývalý poslanec a tajomník Hlinkovej ľudovej strany hodnotil niektorú zo svojich proštátnych aktivít kriticky? Keďže bol Stanislav ako jeho prvorodený syn od neho až o 41 rokov mladší, podobné témy veľmi nepreberali. Na druhej strane, z jeho reči vycítil, že mal kritický postoj voči premiérovi Vojtechovi Tukovi aj ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi. Minister hospodárstva Gejza Medrický sa údajne stal svedkom predtým nepredstaviteľnej situácie, keď na Tukovu obligátnu otázku: „A vy mi, páni, neveríte?“ – ktorú vraj používal vždy, keď niekto spochybňoval jeho slová – o tridsať rokov mladší Július Stano zareagoval nekompromisne: „Neveríme.“
Jeho synovec Pavol hodnotí jeho pôsobenie vo vláde, za ktoré bol odsúdený na štvorročné väzenie, ako nezávideniahodnú situáciu. „Je dôležité, že sa v rámci možností snažili urobiť to najlepšie. Ako inak mali konať? Nemohli jednoducho opustiť loď, na to bola ich zanietenosť a zodpovednosť za veci národa príliš silná.“
Uznáva, že zo strany vládnucich osobností došlo aj na kompromisy a niektorí pravdepodobne zle zhodnotili situáciu či prehnane nadbiehali Berlínu.
„Realita však nebola jednofarebná a hoci sa mnohému zlu nedalo zabrániť, treba zároveň povedať, že napríklad väčšina ministrov vplyvu Nemcov odporovala, čo sa týkalo aj ministra Stana. Za svoju neservilnosť bol dokonca napádaný slovenskými radikálmi,“ dopĺňa pán Pavol.
Július Stano (1900 – 1971)
strojný inžinier, politike sa venoval od roku 1923
ústredný tajomník HSĽS v Bratislave
podieľal sa na formulácii návrhu na autonómiu Slovenska
poslanec snemu Slovenskej republiky, do roku 1944 minister dopravy a verejných prác
prvý generálny riaditeľ Slovenských elektrární
po vojne bol odsúdený na štyri roky väzenia, po prepustení pracoval ako pomocný robotník, elektrikár a zásobovač v Ružomberku
napísal dve divadelné hry a jeden filmový scenár
Môjho otca dal „odložiť“ Hitler. Do diplomacie
Stanislav J. Kirschbaum je synom „odloženého“ gardistu.
„Bol to silný a šarmantný muž, veľmi vzdelaný, rád rozprával o politike a dejinách, mal mimoriadnu pamäť, a to nielen na udalosti svojho života, ale na všetko, čím sa zaoberal,“ spomína Stanislav J. Kirschbaum na svojho otca Jozefa M. Kirschbauma – jedného z generálnych tajomníkov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Na tomto poste sa však dlho neohrial a na príkaz Hitlera bol „odložený“ do diplomacie. Dôvod?
Mladý nadšenec
Podľa nemeckých dokumentov nechcel prijať národný socializmus a zastával len slovenské záujmy. Možno aj preto „vo vyhnanstve“ o svojej politickej kariére počas slovenského štátu nerozprával veľmi často. „Na Západe sa neskôr tvrdilo, že byť generálnym tajomníkom HSĽS bolo to isté, ako byť generálnym tajomníkom KSČ (Komunistickej strany Československa). To je úplný nezmysel, keďže nebol jedným z vedúcich HSĽS, ale reprezentoval mladú generáciu, ktorú povzbudzoval ako univerzitný študent a veliteľ Akademickej gardy,“ obhajuje otca teraz už odborník na slovenské dejiny a politický život profesor na Yorkskej univerzite v Toronte a člen Kanadskej kráľovskej spoločnosti Stanislav Kirschbaum. Vtedy jeho otec nemal ani tridsať rokov a svoje radikálne názory, podobne ako napríklad Ferdinand Ďurčanský, vyjadroval v dvojtýždenníku Nástup, ktorému istý čas aj šéfoval.
Poslanie od prezidenta
V úcte mal aj prezidenta Tisa. Zrejme to platilo i opačne. Keď musel opustiť politiku, bol to práve Tiso, ktorý mu dal možnosť odísť do diplomacie. „Na ich poslednom stretnutí, v auguste 1944, ho oslovil s posolstvom, aby po vojne povedal pravdu o prvej Slovenskej republike,“ rozpráva otcov príbeh Stanislav Kirschbaum.
V marci 1945 jeho otec dostal politický azyl vo Švajčiarsku, kde bol veľvyslancom. O tri roky neskôr ho po komunistickom puči odsúdili na dvadsať rokov väzenia. Samozrejme, bez jeho prítomnosti.
Na Západe však komunistické rozsudky neplatili, a tak rodina „odsúdeného“ začal žiť nový život... Vo Švajčiarsku si Jozef Kirschbaum našiel prácu v poisťovni, študoval na univerzite, kde získal doktorát zo slavistiky. Bol jedným z hlavných organizátorov slovenského exilu a hlavným zakladateľom Svetového kongresu Slovákov. „Rástli sme v slovenskom ovzduší. Mali sme francúzske a anglické vzdelanie. Spolu so sestrami som mohol študovať na univerzite a pripraviť sa na úspešný život v Kanade,“ opisuje svoj život syn bývalého diplomata. Podľa neho otca do konca života sprevádzal slovenský pôvod i všetko, čo s tým súvisí, a za to aj bojoval. „Mal obrovskú radosť, keď sa v roku 1993 Slovensko osamostatnilo. V ten deň bol v Bratislave.“
Prosperita i tragédia
A ako sa odborník na slovenské dejiny pozerá na zložité obdobie slovenského štátu?
„Vtedy mnohí veľmi odvážni politici urobili všetko, čo sa dalo aj muselo, na záchranu slovenského národa a slovenského územia. Zároveň však boli aj politici, ktorí slúžili iným mocnostiam a záujmom, čo v dôsledku takejto kombinácie dostalo prvú Slovenskú republiku do situácie, že hoci sa rýchlo vyvíjala a dostávala dopredu, súčasne bola donútená zúčastniť sa na tragédii Židov a na vojne proti spojencom,“ uzatvára človek, ktorý od malička, aj keď v cudzine, vyrastal s láskou ku všetkému slovenskému.
Jozef M. Kirschbaum (1913 – 2001)
slovenský politik, diplomat, slovakista
od roku 1938 šéfredaktor radikálneho dvojtýždenníka Nástup
v rokoch 1939 až 1940 generálny tajomník Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS)
v rokoch 1942 až 1945 vyslanec vo Švajčiarsku
po roku 1945 ostal v emigrácii vo Švajčiarsku
zakladateľ Svetového kongresu Slovákov
Minister obrany, ktorý prešiel k partizánom
Dušan Čatloš približuje zložitý vývin svojho strýka z druhého kolena.
„Bol to nesmierne slušný a zdvorilý človek. Nemal rád násilie. Nemeckú armádu zbožňoval pre jej poriadok a disciplínu.“ Takto opisuje Dušan Čatloš svojho strýka z druhého kolena: generála Ferdinanda Čatloša, ministra obrany za slovenského štátu, ktorý sa napokon ako jediný člen vtedajšej vlády ponúkol do služieb Slovenského národného povstania.
Cigary si rezal. Pre nízky dôchodok
Keď vypuklo Povstanie, nemal Dušan Čatloš ani dvanásť rokov, prežil si ho však doslova na vlastnej koži. Aj preto o pár rokov neskôr so sústredeným záujmom počúval nekonečné debaty, ktoré viedol vtedy už penzionovaný strýko Ferdinand s jeho otcom. „Sústavne čosi rozoberali. Do noci,“ spomína dnes už takmer osemdesiatročný pán z Martina, ktorý o bratrancovi svojho otca napísal už množstvo článkov.
V mysli sa mu automaticky vynára obraz strýka s neodmysliteľnou cigarou v ústach. „Komunisti mu vymerali veľmi nízky dôchodok, a tak si ju zvykol rezať. Pamätám sa, ako raz otcovi povedal: ,Jožo, konečne si môžem zapáliť celú cigaru, zvýšili mi penziu.‘“
Fašizmus opustil na sovietskom fronte
Pre zložitý kariérny vývin zvykli generála Čatloša ešte počas jeho života označovať za falošného, prelietavého či zradcu Tisa. Predsa len – presun z pozície prívrženca fašistického režimu do úplne opačného tábora nebol zvyčajný ani v onej turbulentnej dobe. „Raz sa mi zveril, ako to s tým jeho obratom bolo,“ spomína pán Čatloš. Zlomový moment u neho údajne nastal, keď sa ako minister obrany prvý raz objavil na sovietskom fronte. Len čo uvidel, akých zverstiev bola ním dovtedy obdivovaná nemecká armáda schopná, s fašizmom definitívne skoncoval.
„Už predtým však bol ako jediný evanjelik v Tisovej katolíckej vláde podozrievaný z protifašistických postojov. Vyčítali mu i to, že ako jediný príslušník Hlinkovej gardy sa nezdravil takzvaným veľkým pozdravom (akási slovenská obdoba hajlovania – pozn. red.), ale len malým, dôstojníckym.“
Zatknúť ho chceli jedni a druhí
Po vypuknutí SNP donútili Nemci generála Čatloša k nesúhlasnému rozhlasovému prejavu – aj kvôli nemu sa k Povstaniu nepripojilo niekoľko posádok (prejav napísal Tido J. Gašpar – pozn. red.). Krátko nato však prešiel na povstalecké územie a ako jediný minister vtedajšej slovenskej vlády sa dal do služieb vodcov Povstania. Zo strany Nemcov mu už v tom čase hrozilo zatknutie.
Dušan Čatloš tvrdí, že napriek týmto udalostiam mal na vypuknutí SNP obrovskú zásluhu. „Strategicky rozmiestňoval protinemecky orientovaných dôstojníkov, vďaka čomu pomohol k zorganizovaniu vojenského prevratu. Komunisti však túžili celé SNP pripísať len partizánom, najlepšie výlučne tým straníckym,“ vysvetľuje.
Jeho zatknutie napokon prišlo z druhej strany. Po príchode k povstalcom ho zaistili a dopravili na sovietske územie, kde bol internovaný a odsúdený na päť rokov väzenia.
Skončil ako úradník
Po návrate z väzenia pracoval až do dôchodku ako úradník na pozemných stavbách. Pochovali ho na židovskom cintoríne, príhovor na jeho pohrebe mal práve mladý Dušan Čatloš. „Nikdy neinklinoval k politike, a tak si neprial, aby nad jeho rakvou rečnili nejakí funkcionári,“ vysvetľuje.
A bol to tiež on, kto neskôr s ťažkosťami zabezpečil prevoz generálových pozostatkov na Národný cintorín v Martine.
A či Ferdinand Čatloš svojho synovca z druhého kolena nejako zásadne ovplyvnil? „Samozrejme, svojou vitalitou,“ tvrdí pán Dušan. No hoci sa jeho strýko významne podieľal na zrode slovenskej Vojenskej akadémie, jeho armádna kariéra nikdy nelákala. „Tam ma to veru neťahalo. Celý život som sa venoval strojárstvu,“ dodáva.
Ferdinand Čatloš (1885 – 1972)
generál, minister národnej obrany prvej Slovenskej republiky, po skončení druhej svetovej vojny úradník
počas 1. svetovej vojny bol príslušníkom čs. légií v Rusku
ako jeden z najschopnejších veliteľov armády v roku 1939 organizoval a velil ťaženiu slovenskej armády proti Poľsku
zaslúžil sa o vznik Oddielu armádnych pretekov, bol tiež gestor 1. majstrovstiev SR v lyžovaní v Banskej Bystrici
v roku 1944 vypracoval kontroverzný plán vojenského prevratu na Slovensku a nastolenie vojenskej diktatúry
usiloval sa o nadviazanie spojenia so sovietskymi vojenskými i politickými činiteľmi, ako aj so slovenským protifašistickým odbojom, jeho plány Slovenská národná rada odmietla
v roku 1945 bol odsúdený na 5 rokov väzenia, potom pracoval ako úradník v Martine
Príbeh Slovenského štátu
Jedni ho označujú za tragédiu slovenských dejín, niektorí ho zasa vyzdvihujú ako krátke obdobie slovenskej slobody – slovenský štát. A hoci ide o polooficiálny názov, v pamätiach mnohých utkvel a používal sa práve takto, pravdaže s prívlastkami „fašistický“, „takzvaný“, „totalitný“ či „klérofašistický“. Jeho vzniku 14. marca 1939 predchádzali politické zmeny v strednej Európe. Najdôležitejšiu úlohu zohralo Nemecko na čele s Adolfom Hitlerom, ktorý vtedajšiemu Československu nadiktoval Mníchovskú dohodu a následne aj Viedenskú arbitráž. Dôsledkom čoho bolo to, že najsilnejšia politická strana, Hlinková Slovenská ľudová strana (HSĽS) na čele s Jozefom Tisom vyhlásila autonómiu. Deň pred vyhlásením samostatnosti Hitler „rokoval“ s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským, ktorým dal na výber – buď autonómiu v rámci Československa, ale s možnosťou obsadenia Maďarskom alebo samostatnosť, no so zámerom Nemecka obsadiť Čechy a Moravu. Prvú Slovenskú republiku uznalo dovedna 27 krajín vrátane Sovietskeho zväzu. Jedinou povolenou stranou bola HSĽS. Zahraničná a vojenská politika boli nadviazané na Nemecko, ale prosperovalo hospodárstvo, jeho úpadok nastal po vypuknutí SNP. Podľa nemeckého vzoru slovenská vláda pristúpila na postupnú deportáciu Židov do koncentračných táborov, v ktorých zomrelo 71-tisíc slovenských Židov. Slovenský štát zanikol 8. mája 1945 podpísaním dokumentu v rakúskom kláštore Kremsmünster. Viacerí jeho predstavitelia boli po vojne odsúdení na smrť.
Slovenský štát v obrazoch, alebo ako ho zachytilo oko fotografa