Nemá rád bilancie, snobov a prázdne reči. Ovláda umenie načasovaného odchodu, ale vraj je ešte trocha času. Čo-to stihnúť, nahrať, naskúšať. Pravdaže, s neodmysliteľnou havanou v ruke. Jožo Ráž.
Pred ôsmimi rokmi ste avizovali definitívny koniec kariéry, išlo o planý poplach?
Pokračujem ďalej, ale o dva roky končím.
Prečo by sme tomu mali veriť?
Nemusíte veriť, ale o dva roky ma tu už nenájdete, pretože zmiznem.
Kam?
To je dobrá otázka, preto na ňu neodpoviem.
Nemáte strach, že odídete neskoro a zanecháte otrávené publikum?
Súhlasím, že treba odísť vtedy, keď sa darí, a nie keď začnú pískať, ale nemali sme ešte dokončenú platňu, ktorá vyšla v novembri minulého roka a cítil som záväzok. A priznám sa, milujem svoje publikum, s ktorým sa mi ťažko lúči.
Na albume Anjelská daň ste robili sedem rokov, tak dlho ste hľadali inšpiráciu či zbierali chuť?
Tým, že máme za sebou 25, prevažne platinových platní, sme nastavili latku príliš vysoko a z toho dôvodu sa každá platňa robí ťažšie, nehovoriac o tom, že hudobná brandža aj s novinármi čaká, aké to bude zlé.
Nedočkali sa?
My nepustíme nič, čomu sami neveríme, a vôbec to nesúvisí s tým, či to bude mať úspech. V priebehu siedmich rokov sme aj preto dve platne zahodili do koša, lebo sme im neverili. Až tretia podoba Anjelskej dane bola taká, že sme jej uverili a je mi celkom jedno, čo si národ myslí.
Rozhodne nejde o nič prelomové, čo prekračuje elánovský štandard.
Asi máte pravdu, ale my sa ani nesnažíme niekam posúvať, pretože sme, kto sme. Stále hráme rovnako, ale to, čo nás odlišuje od všeobecného štandardu je, že v našich piesňach je filozofia, posolstvo, ktoré odovzdávame ľuďom, preto nás majú radi. Nie je to len o zábave, ale aj poučeniach. Dobré texty sú polovičkou úspechu.
Aj iné slovenské skupiny mali dobré texty, ale neudržali sa tak dlho a intenzívne ako vy.
Naša kapela je veľmi demokratická, všetko sa rieši tajným hlasovaním.
Čo si pod tým máme predstaviť?
Keď sa vyberajú pesničky, každý na lístok napíše, za akú je, a nepodpíše sa, takže nikto nevie, kto je za koho, nikto nikomu nenadŕža, nešpekuluje, a to sa týka aj peňazí a všetkého. Sme psychohygienicky prepojení, ale o súkromí a kamarátstve sme sa nikdy nebavili, ani sme sa nikdy nemiešali do privátnych vecí toho druhého. Keď kolegovia spolu začnú všetko robiť, zväčša sa po čase rozhádajú. Nám to nikdy nehrozilo.
Nemali ste niekedy potrebu nahrať aspoň jeden sólový album tak, ako to urobili iní frontmani?
Som kapelový spevák. V Eláne mi je dobre.
Ani ste nad tým neuvažovali?
Nevylučujem, že sa to ešte nestane. Nakoniec, uvažujem nad tým už asi desať rokov. Ak chcete robiť pesničky, musíte mať dôvod. V mojom prípade nebolo čo riešiť, nevznikol sólový album. No keď sa vrátim do minulosti, stalo sa mi v Eláne zopárkrát, že mi neprešla pesnička, ale bola taká dobrá, pretože som jej veril, že som sa ju rozhodol sám nahrať, a bola úspešná.
Ktorá?
Kamikadze lásky.
Za kvalitné texty vďačíte Borisovi Filanovi, je pravdou, že ste spolu mali aj spory?
Nie, len sme mali obdobie, keď sme sedem rokov nespolupracovali a neviem ani prečo.
Počas siedmich rokov ste na to neprišli?
Obaja sme mali ťažkú pankreatitídu. Sedem rokov som nevypil kvapku alkoholu, nezjedol gram mäsa, žil som ako nepálsky mních, ale som zdravý a žijem. Boris to isté. Sme dvaja z tisíc ľudí, ktorí to prežili, lebo ide o smrteľné zápalové ochorenie. Našťastie, sme z toho vonku a môžeme ísť ďalej.
Koho si vážite z vašej brandže?
Môžem spomenúť len ľudí z federálnej brandže, keďže muziku nepočúvam, nezaujímam sa o ňu a neznášam ju, preto sa aj mnohí mladí na mňa urazili, keď som nevedel, ako sa volá tá či oná kapela. Uznávam Mekyho Źbirku, Janka Lehotského, Peťa Nagya, nechcem na niekoho zabudnúť, aby sa neurazili.
Nezaujímate sa o hudbu, a predsa ste sa rozhodli urobiť muzikál.
Tento žáner so mnou nejde dokopy, pretože ma nezaujíma, keďže som rocker, ale za posledných desať rokov nás stále presviedčajú, že chcú muzikál, a keďže sa našiel sponzor, išli sme do toho. Súhlasil som, aj keď s tým, že ak tomu nebudem veriť, zastavím to, aj keď to bude „prúser“.
Ani peniaze by to nezmenili?
Nič. Ak neverím tomu, čo robím, ani spievať neviem. Stratím hlas. Dnešní mladí si veria až veľmi a hlas k tomu nepotrebujú. Chýba im pokora.
Vy ste ju v mladosti mali?
Hrať sme začali ešte na základnej škole a už vtedy sme na sebe pracovali. Od deviatej triedy som nezažil prázdniny, lebo sme stále hrali. Pochopili sme, že ak chceme dobre hrať, musíme mať kvalitnú techniku, na ktorú si potrebujeme zarobiť, preto sme hrali komerciu. Vypracovali sme sa tak, že nás cez Slovkoncert kúpili aj do zahraničia. Zarobili sme si na kvalitné aparatúry a až potom sme začali tvoriť vlastnú muziku.
Vtedajší režim vám neklepol po prstoch?
Ale áno, aj našim rodinám, preto sme pochopili, že musíme nájsť niekoho, kto sa cez komisie dostane, a to bol Peteraj s Filanom.
Dobrí textári z dobrých rodín...
Presne tak. Kamil nás najprv odmietol, ale Boris Filan nám ponúkol zopár textov. Keď som však v nich zmenil nejaké slová, bol z toho problém ako mraky, dlho som si to u neho žehlil litrami vodky, ale stali sa z nás najväčší priatelia. A spustila sa naša závratná kariéra. Občas to bolo šialenstvo, keď sme išli po ulici a ľudia z nás trhali šaty. Vtedy som mal chuť, skončiť s tým, pretože to bolo neúnosné. Boris ma však presviedčal, že je to daň, ktorú treba platiť, tak som zotrval.
Nikdy ste necítili potrebu emigrovať?
Ale áno, bola by to jednoduchšia cesta, pretože na Západe by sme si žili ako králi. Komplikovanejšie bolo zostať, ale mali sme tu rukojemníkov v podobe našich rodín, a to bol jednoznačný dôvod zavrhnúť myšlienky na odchod.
Ako jedni z mála ste mali aj podporu ministra kultúry Miroslava Válka, tým sa nemohol pochváliť hocikto.
To nie. Ani neviem, ako sa nám to podarilo. Válek bol nenormálne múdry chlap, veľmi sme si rozumeli.
S kým ste si nerozumeli?
S hlupákmi, snobmi a inými neinteligentnými bytosťami. Keď sme hrali v Carnegie Hall, tak sme dostali do varu celú halu, ktorá sa prestala správať podľa nadiktovaných snobských pravidiel a uvoľnila svoju energiu. Organizátori to nechápali a po skončení nás pozývali na drinky. Ja však s takými ľuďmi nepijem.
Vyzeráte, že si vystačíte aj sám, no nie?
Určite áno. Pre mňa je stavom blaženosti byť osamote, zastaviť myšlienky, v jednej ruke kubánska cigara, v druhej kvalitná whisky. Nič viac nepotrebujem. Toto je jediný a zároveň najväčší luxus, ktorý si dovolím. Je to zároveň spôsob, ako splývam s Bohom.
Kto je Jožo Ráž
Slovenský rocker Jožo Ráž sa narodil v roku 1954 v Bratislave. V roku 1968 spoločne so spolužiakom Vašom Patejdlom založil kapelu Elán. Počas tridsaťročnej kariéry nahral trinásť štúdiových albumov a získal 24 platinových platní. Vyštudoval psychológiu na FiF UK v Bratislave.