S vnukmi v Topoľčiankach. Snímka: ČTK, reprofoto Pestrý týden
Veľká časť dnešných Slovákov ho vníma s rezervou. No málokto z našich prarodičov ho nazval inak ako tatíček Masaryk.
Nielen cez myšlienky či knihy. Súčasník sa k osobe Tomáša Garrigua Masaryka môže priblížiť napríklad aj... cez spánok. Posteľ nášho prvého prezidenta je totiž k dispozícii 365 dní v roku: na Zámku Topoľčianky, tam, kde mali Slováci k Masarykovi odjakživa najbližšie. A ak vám budú vaši susedia ráno rozprávať o tom, ako sa im do sna votrel Karel Čapek či nebodaj Edvard Beneš, nedivte sa. Je možné, že prežili noc na rovnakom mieste.
75 rokov po
S kolegom sa blížime k bráne topoľčianskeho zámku a vo mne sa okrem intenzívneho pocitu zastaveného času (takého typického pre horúce dni) rodí aj predstava, že podobne idylicky musel svoj prvý príchod do požitavskej obce prežívať v onom slnečnom júli v roku 1923 aj Tomáš Garrigue Masaryk s veľkolepým sprievodom v pätách. Inak by sa sem odvtedy nevracal ďalších dvanásť rokov. A iste by ani jeho priateľ Karel Čapek nenapísal, ako v Topoľčiankach vždy pookrial a ako sa tu z Masaryka – politika stával „človek väčšmi filozofujúci, ktorý sa rád zabudne v knižnici, či zatúla sa aj do najvzdialenejších kútov parku pešo alebo na koni“.
Jeho legendárne pobyty prekazila až choroba, ktorej podľahol presne pred 75 rokmi.
Pohľad na nádvorie topoľčianskeho zámku. Snímka: HN/Peter Mayer
V pätách pána prezidenta
„V čase, keď tu pobýval prvý československý prezident, by ste sa sem tak ľahko nedostali. Zámok aj park boli prísne strážené žandármi,“ komentuje s úsmevom správkyňa zámockého múzea Marta Holá. Kým v prípade monumentálnej stavby mali ozbrojení strážcovia pomerne ľahkú robotu, čo sa „tatíčka Masaryka“ týka – inak v tom čase prezidenta nikto nenazval – to bola údajne väčšia fuška.
Muž, ktorý vyrastal v chudobných pomeroch a v mladosti ani nesníval o tom, že z neho bude čosi iné ako robotník, sa aj v prezidentskej funkcii odmietal úplne vzdať privilégií obyčajného človeka a obľúbené vychádzky si najradšej vychutnával osamote.
„Starká, ktorá ho stihla zažiť ako dieťa, mi rozprávala, že stráž mu i tak chodila v pätách, no musela tak robiť potajme. Niekedy sa jej vraj stratil z očí a potom okoloidúci pána prezidenta informovali, že sa na neho pýtali strážnici. ,A kade šli?‘ pýtal sa vraj Masaryk dobrých ľudí. A keď mu tí ukázali smer, vybral sa presne opačným,“ smeje sa správkyňa.
Hoci podobné historky zaváňajú „mýtotvorným“ úsilím urobiť z Masaryka akéhosi sympaticky nonkomforného pána, ich jadro je nepochybne pravdivé, čo potvrdzuje archív, odborníci, a prakticky aj každý Topoľčanec nad 70 rokov, ktorý si ešte drží v pamäti rozprávania svojich rodičov.
Posteľ Tomáša Garrigua Masaryka. Snímka: HN/Peter Mayer
Svadobná noc u dcéry Alice
Tomáš Garrigue Masaryk bol podľa vlastných slov „napoly Slováčiskom už odmalička“. Kto by si chcel o jeho letných pobytoch spraviť plastickejšiu predstavu, nech sa na zámok vyberie v zime a pobudne v jeho bývalom apartmáne s kúpeľňou (dnes je rozdelený na dve časti), nedávno zrekonštruovanom a zariadenom v takmer pôvodnom stave. A tým, ktorí si nemôžu dovoliť investovať od 130 do 200 eur za nocľah, ktorý tu je od tohto roku opäť možný, ostáva aj iná možnosť. Pokochať sa pohľadom na spomínanú posteľ s kovovým rámom (prípadne na drevenú so „zvieracími nohami“, kde prespávali jeho návštevy), obľúbené kreslo, na ktorom sedávali už Habsburgovci, bielo-červeno-zlatý porcelán, či telefón z roku 1925 a o dvadsaťdva rokov mladší telefónny zoznam. „Hoci Masaryk veľmi nerád telefonoval, používal ho často, keďže chcel byť o všetkom informovaný,“ prezrádza pri pohľade na čierny prístroj správkyňa.
Masarykova pracovňa. Snímka: HN/Peter Mayer
Súčasťou zimnej prehliadky je tiež apartmán jeho dcéry Alice (na snímke), ktorá sa nikdy nevydala a trávila s otcom najviac času. Tak trochu paradoxne si ho zvyknú prenajímať manželia na svadobnú noc. Na druhej strane, romantický rokokový nábytok v bielej farbe je na to ako stvorený.
No po Masarykových stopách sa treba vydať aj za múry zámku. Postáť na brehu rybníka, kde sa zvykol člnkovať so svojimi vnukmi Herbertom a Leonardom, či zostúpiť do útrob prírodného bazéna, v ktorom si udržiaval kondíciu nielen on, ale i jeho prezidentskí nasledovníci. Vodu v ňom síce momentálne nenájdete, no vďaka občianskemu združeniu Park Topoľčianky je aspoň pekne vyčistený.
Prítomnejší ako ostatní
Keď sme pred dvomi rokmi slávili 160. výročie jeho narodenia, historička Marína Zavacká na svoj blog o Masarykovi napísala okrem iného i toto: „Jeho myšlienky z knihy Ideály humanitní, ale i ostatné práce rezonujú aj v súčasnosti nielen v Európe, ale i v USA a v Japonsku. Len u nás akosi nie.“
Aj zámok v Topoľčiankach si Slováci na rozdiel od Čechov nespájajú podľa slov správkyne predovšetkým s jeho osobou. Napriek tomu tu práve on ostáva zo všetkých bývalých obyvateľov zámku akosi najsugestívnejšie prítomný. Niektorí ho tu zrejme majú doslova pred očami. Ako napríklad neznáma pani, ktorá sa po príchode do topoľčianskeho žrebčína nechala natoľko uniesť, že spontánne prešla z minulého času do súčasného: „A kde to máva pán prezident uviazaného toho koňa?“
V tomto bazéne sa rád kúpal nielen náš prvý prezident, ale aj jeho nasledovníci. Snímka: Peter Mayer
Miesta, kam sa Masaryk na Slovensku rád vracal
Kopčianska otčina
Samotný Masaryk raz skonštatoval, že jeho reč je viac slovenská ako česká. Súvisí to s pôvodom jeho otca, ktorý sa narodil v Kopčanoch na Záhorí a v matrike bol zapísaný ako Jozef Maszárik. Existujú tiež dohady, že sa tu narodil aj sám Tomáš Gariggue, touto hypotézou sa dlhodobo zaoberá napríklad Jozef Michaláč z miestneho občianskeho združenia Hrúdy, ktorý vydal aj knihu T. G. Masaryk a kopčianska legenda. Žiaľ, hoci Masaryk – ako potvrdzuje i starosta Dušan Dubecký - Kopčany počas svojho života niekoľkokrát súkromne navštívil, nič okrem rodného domu jeho otca o tom nesvedčí. Možno už len pamätná tabuľa, ktorá je na ňom pripevnená, a názov ulice, na ktorej dom stojí. Aj to už je samo osebe tak trochu rarita – ulíc pomenovaných po našom prvom prezidentovi je na Slovensku naozaj len zopár. „S Masarykovou návštevou sa spája ešte bývalá škola, ktorú v tom čase podporil. V súčasnosti sa ju však chystáme prebudovať na domov dôchodcov,“ referuje Dubovský. Nuž – v každom prípade – hmotné pamiatky nie sú všetkým. Kto by mal chuť si na 75. výročie jeho úmrtia zameditovať nad tým, prečo mal celý život tak blízko k Slovensku, Kopčany sú na to veľmi vhodným miestom.
Žitavský prezidentský okruh
Pri svojich letných pobytoch na Zámku Topoľčianky sa Masaryk nezvykol zdržiavať len v areáli, ale podnikal výpravy aj do vzdialenejších končín, kde si postupne našiel svoje obľúbené miesta. K najznámejším patrí hrad Hrušov, pod ktorým dodnes stojí jeho pomník. Podľa informácií na stránke zitava.sk. ho dali postaviť skauti iba devätnásť dní po jeho smrti. „Do Obýc si zas rád zašiel k Drienovej studničke, napiť sa tamojšej kyselky,“ referuje Marta Holá, správkyňa Zámku Topoľčianky. V neďalekých Machulinciach si rád posedel pod obľúbenou hruškou, odkiaľ mal výhľad na celé okolie. Často tiež navštevoval obce Hostie a Skýcov. Celkom pekný tip na jesenný výlet, čo poviete?
Letné sídlo v Turci
Ďalšia z obľúbených Masarykových zastávok leží neďaleko Martina, v obci Bystrička. V tamojšom kaštieli niekdajší prezident často trávil letá – a jeho odkaz sa na tomto mieste zachoval dodnes. Aj keď história tohto miesta je pohnutá a poznamenaná najmä socializmom, čosi sa predsa len podarilo zachovať. V roku 1996 dom číslo 168 na dražbe získala rodina Bartovcov, ktorá tu býva a podniká, no pôvodnú vaňu či pamätnú kozubovú miestnosť stráži ako oko v hlave.
„Veľa vecí sa v predchádzajúcom období rozkradlo. Zostal nám kozub, garniža, svietidlá... Kúpili sme aj Masarykov obraz a umiestnili ho nad kozub,“ vymenúva spolumajiteľka domu Otília Bartová. Turisti vraj o Masarykovo letné sídlo stále majú záujem – rovnako zo Slovenska, ako aj z Česka. Bartovci s týmto miestom však majú ešte ďalšie plány, v hre je tiež prebudovanie na hotel či penzión. V každom prípade však s Masarykovým odkazom.
Reprofoto z časopisu Pestrý týden