Už od malička vedel, že chce byť buď kozmonautom alebo hasičom. A pretože na to prvé by sa musel veľa učiť, stal sa tým druhým. Tiernach Cassidy. Požiarnik, ktorý mal 11. septembra 2001 službu v newyorskom hasičskom zbore Ladder 12. Kvôli zraneniu chrbtice bol v záložnej zmene a na ostré výjazdy nechodil. Na „ten deň“ má stále živé spomienky.
Mesačná krajina
Tiernach nevidel, ako prvé lietadlo narazilo do severnej veže. Vlastne nevidel ani druhý náraz, len ohnivý výbuch a dym. Vtedy, bez toho, aby počkal na veliteľov povel, zakričal na kolegov: „Všetci do akcie!“
Jeho tím dorazil medzi pádom južnej a severnej veže. Úplne prvý. Tiernach býval pár rokov pred útokom blízko tohto miesta a myslel si, že sa tu bude dobre orientovať. Na šedivých, tlejúcich rozvalinách však vedel sotva rozoznať svetové strany. Mesačná krajina, ktorú mal pred sebou, sa nepodobala ničomu, čo kedy videl.
Tiernachova skupina zachránila v ten deň trinásť ľudí. „A tým sa to skončilo, niekoho, myslím, ešte našli na druhý deň ráno. Ale to bolo všetko ...“ Keď sa o polnoci zišli na hasičskej stanici, neboli všetci. Z Tiernachovej skupiny, s ktorou by automaticky zasahoval, keby nebol v záložnej zmene, chýbalo päť mužov. Vlastne prežil len on.
Byť požiarnikom. Navždy
Stačí polhodinka jazdy prímestským vlakom z Manhattanu a ste v pokojnom prostredí Long Islandu. Jediné, čím štvrť vyniká, je nápadné množstvo írskych krčiem. Park je ešte plný polámaných konárov po hurikáne Irene. Dohodnúť si stretnutie s Tiernachem nebolo jednoduché. Kvôli Irene mu totiž prehádzali zmeny. A okrem toho v New Yorku práve prebiehali Svetové hry hasičov a policajtov. A na tých Tiernach ako vášnivý hráč v kolky nemohol chýbať. Ale podarilo sa. Cassidy nás víta v šortkách a tielku a vracia k raňajkám v kruhu rodiny. „Som unavený, pred chvíľou som sa vrátil z nočnej zmeny,“ vysvetľuje, no zároveň v rozpore s vlastnými slovami rýchlo pokračuje: „Dva infarkty, ale vrátili sme dvoch ľudí späť. To sa mi počas jednej zmeny ešte nestalo.“
Rutinná prax
Prvý mesiac po 11. septembri bol Tiernach Cassidy na Ground Zero prakticky nepretržite. „Viete, v hlave máte všetky tie príbehy, ako niekde niekto prežil v sutinách po zemetrasení dva alebo až tri týždne ...“ Bol presvedčený, že pod dvojičkami, ktoré mali sedem podzemných poschodí, čakajú živí ľudia. Za každú cenu chcel zachrániť ďalších...
Po prvom týždni, keď sa vzduch čoraz viac plnil neklamným pachom, dostali respirátory. „Už som pred tým zasahoval pri niekoľkých ťažko obhorených telách. Poznal som zápach rozkladu, vedel som, o čo ide,“ vecne hovorí Tiernach. Chvíľu hľadí na hnedý papier, v ktorom bol zabalený mafin. Potom ho uchopí a nechá visieť medzi dvoma prstami. „Našiel som trebárs niečo, čo vyzeralo nejako podobne. Myslel som si, že je to rukavica, bola to však ľudská dlaň“.
Tetovanie ako terapia
Po 11. septembri zhruba dve tretiny príslušníkov newyorských hasičských zborov (FDNY) vyhľadalo pomoc psychoterapeutov. Výnimkou nebol ani Tiernach. Obviňoval sa zo straty piatich najbližších kolegov a cítil nespravodlivosť voči tým, ktorí zomreli. Z mladosti mal spomienku na bolestivý zážitok z tetovania. No práve to potreboval cítiť. Bolesť. „Chcel som aspoň trochu tej bolesti, ktorú zažili oni.“ A chcel tiež uctiť pamiatku svojich kolegov. Na chrbte má vyobrazené horiace dvojičky s menami piatich mŕtvych kolegov. Do štúdia sa vybral už v novembri.
Tiernach si odchlipne z kávy, bavíme sa o tom, že po 11. septembri prestal fajčiť. Na poznámku, že všetko zlé je na niečo dobré, prikývne, a hneď s úsmevom zavrtí hlavou. On získal niečo neporovnateľne cennejšie. Rodinu. Práve v tetovacom štúdiu sa zoznámil s Cristinou. Jej ekvádorský pôvod vysvetľuje, prečo je rádio v kuchyni naladené na latinskoamerickú stanicu. „No nebola to zvláštna náhoda, že keď som tam bol ja, tak tam bola vždy ona?,“ uškŕňa sa Tiernach. „To preto, že som tam bola stále,“ reaguje so smiechom Cristina, ktorá sa venuje ich deťom, sedemročnému synovi Lucasovi a dvojročnej dcére Isabele.
Sme iní
Obloha nad New Yorkom je krásne modrá. Páve tak, ako pred desiatimi rokmi. No cítiť tú zmenu. „Zdá sa mi, že sme znervózneli. Sledujeme veci, ktoré sme predtým nevnímali,“ premýšľa Tiernach. O sebe, o krajine i o svojich deťoch. „Snažím sa ich viesť k opatrnosti. Ale asi to pre nich bude v niečom iné. Už vyrastajú v tom, na čo si moja generácia musí len zvykať. Na nebezpečenstvo, ktoré sme my do 11. septembra nepoznali,“ hovorí.
V diaľke vidíme prichádzať jeho kolegu. Súri ho. Aby nezmeškali kolky. A potom obaja vyjdú do septembrového slnka, ktoré je nad New Yorkom v týchto dňoch ešte ostré a horúce.
Dan Anýž, Hospodářské noviny