23.11.2012, 00:03

Rekordný horolezec pre HN: Dnes som už na Everest starý

Strach je polovica guráže, tvrdí pre HN legendárny taliansky horolezec Reinhold Messner.



Reinhold Messner má na konte viacero prvenstiev. Snímka: archív

Zapísali ste sa do histórie tým, že ste ako prvý zdolali Mont Everest bez kyslíkovej masky a ako prvý ste pokorili aj všetkých štrnásť osemtisícoviek sveta. Len nedávno tu v inej kategórii, voľný pád z atmosféry, Felix Baumgartner prekonával rýchlosť zvuku. Je podľa vás ešte priestor na to, aby ľudia vošli do histórie niečím, čo tu doteraz nebolo?
Ja som sa nesnažil prekonávať žiadne rekordy (smiech). Tie môžete zdolávať v športe. Baumgartner sa snažil o rekord. To, o čo som sa ja snažil, je ísť do neprebádaných oblastí s extrémnymi podmienkami, kde nie je kyslík, a kde sa pokúsite zistiť, kam vaše možnosti siahajú. No najmä sa snažíte prežiť. Určite je ešte veľa oblastí, ktoré prebádané nie sú. Musíte však vedieť, čo chcete dosiahnuť. Ak niekto bude chcieť prekonať Baumgartnera, bude musieť skočiť do atmosféry ešte z väčšej výšky. Niekto sa o to podľa mňa určite pokúsi. No ja rekordmanom nie som. Viem si predstaviť, že pre ľudí, čo to nezažijú, robíme možno schizofrenické veci. Chceme sa dostať až na hranu života, zistiť, ako ľudia dokážu mimo civilizácie fungovať a naplniť si život intenzívnymi zážitkami. V meste ľudia fungujú podľa istých právnych noriem. No ak idete do hôr, už tam nie sú žiadne civilizačné právne normy. Môžete tam robiť čokoľvek, no vašou jedinou úlohou je zároveň prežiť.

Čo je pre vás motiváciou, aby ste išli až na hranu života a prekonávali samých seba?
V mojom prípade sa musíte pozrieť na dobu, v ktorej som žil. Keď som sa stal dobrým horolezcom, bolo tu veľa možností, ktoré som chcel vyskúšať. Zistiť, či to, čo nie je možné, naozaj nie je možné, alebo sa to predsa len dá.

Viem si predstaviť, že rekordom je zdolať prvú osemtisícovku, ale štrnásťkrát to zopakovať s tým, že v podstate musíte ísť hneď dole, aby ste neohrozili svoj život, tam už treba aj inú motiváciu, nie?
Povedal som vám, robíme doslova schizofrenické veci. Na vrchole skutočne nemáte čas ani pohodlie, aby ste tam boli dlhšie. Musíte okamžite zostúpiť do bezpečia. Robíme to však preto, že tu tie možnosti sú. Vrátim sa do sedemdesiatych rokov, keď som začínal, nikto vtedy nehovoril o zdolávaní vrcholov. V rokoch 1950 až 1964, keď rôzne národy, ako Briti, Nemci, Taliani, len začínali, prišli prvé výstupy. Potom to ustalo, až v sedemdesiatych rokoch prišla nová generácia. Ja som bol jej súčasťou. Išli sme znovu do tých istých hôr, ale už sme sa nesnažili ísť znovu po tých istých cestách. Snažili sme sa nájsť najťažšie. Aj tieto cesty sa však časom stali známejšie a hlavne, výbava sa zlepšovala. Po piatich rokoch mojej činnosti to opäť začalo byť nudné. Snažil som sa prísť s novým štýlom (alpským – pozn. red.), ísť s minimalistickou výbavou, nemať nič na chrbte, bez kyslíkovej masky. Pre nás je to obrovská výzva zisťovať a posúvať hranice svojich možností. A ak sa nám to podarí, povzbudí to mnohých ľudí, aby nás nasledovali.

Za starých časov. Snímka: archív

Horolezectvo je teda dobrodružstvo?
Určite.

Aj dnes?
Nie, dnes už je ním čoraz menej a menej.

Prečo?
Už to začína byť čistý šport. Asi 99 percent horolezcov už využije radšej indoorové možnosti lezenia na stenu. Sú to iné podmienky, inak pripravené steny. Chcú možno prekonávať samých seba, ale už to nie je dobrodružstvo.

Treba mať horolezectvo v krvi, alebo sa mu dá aj naučiť?
Nik nemá horolezectvo v krvi. Inteligentní ľudia ani horolezectvo nerobia. V Ázii napríklad nikto nejde do hôr len pre potešenie. Idú tam tí, ktorým to zaplatia. Títo ľudia sú inteligentní, lebo si za to pýtajú peniaze. Pred 250 rokmi v Alpách nik nechcel ísť do hôr, pretože sa báli, že na vrchole ich čaká smrť z nedostatku kyslíka či iných príčin. A mali pravdu. S industrializáciou sa však túžba ísť do divokej prírody a byť chvíľu romantikmi vrátila.

Prečo ste sa rozhodli ísť na vrchol bez kyslíkovej masky?
Pretože by sa to inak nedalo. Išiel som sám, s takou výbavou nemáte šancu ísť a prežiť. V sedemdesiatych rokoch, keď som robil horolezectvo, výbava pre jednu osobu pre zdolanie Mount Everestu vážila 50 kilogramov. Ako to chcete niesť až na vrchol? Ak ešte nesiete aj ďalšie veci, nie je to možné. A ďalším dôvodom bolo aj to, že lekári či fyziológovia hovorili, že to možné nie je. Tak som si povedal, že to možno je možné. Urobil som v živote veľa takýchto vecí.



Snímka: Patrick Saringer

Čo pre vás znamená strach?
Polovicu guráže. Ak by som nemal strach, možno by som v horách prežil jeden až dva dni.

A úspech?
Za úspech považujem napríklad to, že dokážem v horách prežiť. Dobrodruh, ktorého obdivujem, je polárny bádateľ Ernest Shackleton. Zomrel v roku 1921. V podstate sa mu nevydarila ani jedna jeho expedícia, napriek tomu si dokázal zachrániť život v každej jednej až do konca. Bolo neskutočné, ako sa mu to pri takých extrémnych podmienkach podarilo. Takže úspech nie je až taký podstatný. Podstatné je, aby ste prežili skutočne intenzívny život.

A v osud alebo Boha veríte?
Nie, v Boha či bohov neverím. Všetkých si vytvorili ľudia.

Keď idete nahor, nemáte ani žiadne špeciálne myšlienky?
Snahu prežiť a byť opatrný. Viete, začínal som s horolezectvom ako malý chlapec, mal som 5 rokov a bral som to veľmi emocionálne. Dedina v Tyrolsku, kde som sa narodil, bola takmer rovinatá, mali sme len pár malých kopcov naokolo. A často som mal aj stiesnený pocit z ľudí, čo žili v dedine. Potreboval som väčší priestor, a to my hory dali.

Neradi sa vraciate k tragédii, ktorá sa stala v roku 1970 pri výstupe Rupálskou stenou na Nanga Parbat. Pri vašej prvej osemtisícovke vám cestou späť zahynul brat Gunther. Napriek tomu, odlišuje sa niečím miera zodpovednosti horolezca, keď idete s blízkym človekom, alebo s kolegom?
Vo všeobecnosti, ak idete do hôr v skupine, máte zodpovednosť aj za skupinu, ale aj za samého seba. Ale nefunguje to tak, ako v bežnom svete. Povedzme v hoteli, kde hotel zodpovedá aj za to, ak na vás spadne luster a kde platia zákonné postihy. Ak ste v horách, tam vládnu iné pravidlá. Je to všetko na vašich pleciach. Geneticky sme nastavení tak, že sa snažíme prežiť spolu. Avšak ak jeden z nás zomrie, nezostanú tam ostatní, aby zomreli aj oni. Tu je najsilnejším inštinktom túžba prežiť. Človek je tak nastavený. Azda jedinou výnimkou je inštinkt matky, ktorá je ochotná obetovať aj život, ak je v ohrození dieťa.

Je teda ťažšie, ak je členom výpravy aj niekto z rodiny?
Určite. Máte väčší strach o vlastného brata. Avšak aj jeden aj druhý sú súčasťou tímu, pri tíme je oveľa pravdepodobnejšie, že prežije spolu, než každý člen osamote. V tíme vždy, keď stratíte čo len jedného člena, oslabujete sa. Jednoducho, boli sme stvorení pre to, aby sme chceli a snažili sa prežiť. To je najsilnejší inštinkt. Ten druhý najdôležitejší inštinkt je podľa mňa sexuálny, bez neho by po jednej generácii ľudstvo vymrelo. A toto nie je vďaka Bohu, sú to zákony prírody. Tie tu sú a my sme ich súčasťou.

Preferovali ste výpravy sám či so skupinou?
So skupinou. Samozrejme, že som mal niekoľko sólových výstupov. Hlavne preto, aby som si dokázal, či viem vrchol zdolať aj sám.

Pri spomínanom tragickom výstupe s bratom ste aj vy prišli o niekoľko prstov na nohách. Prečo ste sa do hôr vrátili opäť?
Pretože po niekoľkých mesiacoch som pochopil, že ak zostanem doma, možno si dokončím štúdium a možno budem učiť, no život brata mi to nevráti. Bol to jeden z najhorších aj najťažších zážitkov. A možno aj najhlbší, pretože sme tam boli len dvaja. Zvyšok skupiny sa vrátil s tým, že sme zrejme zahynuli obaja. No mne bolo neskôr ťažké dokazovať, prečo sme sa takou trasou vybrali. To, že som čiastočne alebo úplne stratil šesť prstov, na druhej strane aj pre mňa znamenalo, že som sa už nemohol vrátiť k lezeniu po skalách. No otvoril som novú etapu môjho života – dobýjanie najvyšších hôr sveta.

Dokázali by ste dnes zdolať Mount Everest?
Nie, jedine, ak by ma tam niekto vyniesol s kyslíkovou maskou (smiech). Ale to by nebol môj štýl. Som už starý na to, aby som šiel nejakou ťažšou trasou. Jednu z posledných ťažkých výprav som ešte podnikol v šesťdesiatke. Ale aj dnes som opäť začal ďalšiu etapu života, v Tirolsku mám na niekoľkých miestach múzeum, kde ukazujem vzťah človeka a prírody. Podarilo sa mi takmer nemožné vytvoriť to na malých miestach. A viesť múzeum je skoro také ťažké, ako lezenie. Potrebujete peniaze, partnerov, vôľu.

Boli ste istý čas aj poslancom Europarlamentu. Má politika nejaký spoločný bod s lezectvom?
Horolezectvo nemá nič spoločné s politikou. Vládnu tam len zákony prírody. V politike musíte robiť kompromisy, čo nemôžete robiť v horách. Ale poviem vám, že najväčší problém európskej politiky je, že tam sedia ľudia, ktorí boli predtým politici na miestnej či štátnej úrovni. Snažia sa tak obhajovať viac miestne a štátne záujmy, než európske. Až keď sa dokážu biť aj za 500 miliónov ľudí v únii s tým, že sme Európania, potom podľa mňa zachránia situáciu. Z tohto pohľadu som napríklad rád, že som Tirolčan, nie rodený Talian. Mám síce talianske občianstvo, no nie som ani Talian, ani Rakúšan, som Tirolčan s lokálnym a európskym cítením. Podľa mňa, to, o čo sa snaží Merkelová (nemecká kancelárka), aby sa viac rozhodovalo v Bruseli, než v Berlíne či Bratislave, je dobre. Ak sa jej to podarí, zatlieskam jej.

Vy osobne ste niekedy niečo z vlastností horolezca využili v politike?
Nie, ale na druhej strane, také Alpy alebo Karpaty potrebujú aj politikov, aby ich ochránili. Pár návrhov som v tomto smere mal.

Reinhold Messner prišiel na Slovensko na pozvanie spoločností Slovak Telekom a Samsung.