V roku 2010 ste upozornili na kšeftovanie s benzínom na Úrade pre ochranu ústavných činiteľov. Čo vás motivovalo?
Stav toho úradu. Ale benzín bola iba časť problému. Nevykonávali sa tam žiadne fyzické previerky, ľudia vôbec neboli prítomní v práci, havarované bavoráky záhadne zmizli, na služobné opravy sa nevyužívali stanovené opravovne, pretože zákazky sa prepierali cez súkromné firmy.
Vy ste však upozornili práve na problém s benzínom...
Pretože som mal listinné dôkazy iba k tomu a k faktu, že sa falšovali vodičské preukazy policajtov. Je nemysliteľné, aby takto polícia fungovala.
Napriek tomu kauza sa skončila tým, že podľa polície sa žiadne takéto skutky nestali.
Na začiatku som podal podnet na inšpekciu ministerstva vnútra, a následne aj na prokuratúru. Bol som ubezpečený, že v ten deň, v piatok, nemôžu ísť na úrad, aby zaistili listinné dôkazy. Ale že tam pôjdeme spolu v pondelok. V pondelok mi nikto nevolal, tak som sa ozval ja v utorok, no nikto sa so mnou nechcel spojiť. Napokon v piatok prišla inšpekčná služba a začala vyšetrovať mňa.
Takže sa to celé obrátilo proti vám. Aká bola vaša reakcia?
Myslel som si, že Kaliňák s tým naozaj niečo spraví. Úplne naivne som bol o tom presvedčený. Takže som sa vrátil nohami na zem.
Oľutovali ste, že ste tú kauzu vôbec otvorili?
Nie. Nikdy. Presne to isté by som urobil aj teraz.
Po medializácii prípadu vás však vraj v práci čakali sankcie a šikana.
Báli sa, že sa dostanem k ďalším knižkám, okrem tých, ktoré som už nafotil a odovzdal. Tak mi zobrali ID kartu, ktorou som si otváral dvere, zavreli ma do kancelárie, kde mi neprideľovali žiadnu prácu. Takže som pracovný čas trávil tak, že som si pinkal loptičkou o stenu, čítal knihy, učil sa angličtinu... Ešte aj to, že som išiel na toaletu o poschodie nižšie, som musel hlásiť.
Na úrade ste mali asi 700 kolegov. Koľkí z nich sa postavili na vašu stranu?
Asi piati alebo šiesti. Ale ani oni s tým nechceli ísť von.
Zmenilo sa po vašom upozornení aspoň niečo?
Je veľký rozdiel v prístupe ministra Kaliňáka a Lipšica. Lipšic zaviedol v oblasti pohonných látok opatrenia, ktoré podľa medializovaných informácií ušetrili viac než 30-tisíc eur za mesiac. Len na našom úrade. Lenže prišla politická zmena, a čo sa tam deje teraz, to si už nedovolím tvrdiť, keďže tam už nie som.
Vy ste z polície napokon odišli sám. Čo vás k tomu donútilo?
Pán Staničiar, ktorého pán Lipšic vymenoval za generálneho riaditeľa Úradu pre ochranu ústavných činiteľov, čakal s jednou z najvyšších tried finančného ohodnotenia, kým doštudujem. Chcel ma aj povýšiť. Povedal som, výborne, pôjdeme stíhať ľudí, ktorí sú do kauzy zapletení. Odpovedal, že by ich bolo vyše dvesto a že o tom, koho budeme stíhať, rozhodne on. To bol pre mňa signál, že by som mal odísť. Viete, ak by som tú funkciu zobral, nemám teraz dôchodok 620 eur, vyskočil by mi o niekoľko stoviek. Ale potopil by som sám seba, keďže by som reálne nedokázal nič urobiť. Takže som odišiel kvôli vlastnému svedomiu, aby som sa mohol zasmiať ostatným do tváre. Ale nechcem, aby to pôsobilo povýšenecky.
Dnes teda žijete z výsluhového dôchodku?
Áno, dostávam aj rodičovský príspevok a chodievam rozhodovať zápasy štvrtej futbalovej ligy.
A práve tam ste opäť roztočili kolotoč korupčných upozornení. Neodradili vás predchádzajúce skúsenosti?
Viete, mám 41 rokov. Nepovažujem za hrdinstvo, ak v krčme pár kamarátom poviem, aká je tu špina a podvody, potom sa z toho do rána vyspím a idem ďalej. Keď niečo viem, prečo by som sa to nemal snažiť napraviť?
Takže ste sa rozhodli ísť priamo za tým „najvyšším“, v júni tohto roku ste sa stretli s prezidentom Slovenského futbalového zväzu Jánom Kováčikom.
To bolo trochu inak. Pán Kováčik to stretnutie stále odkladal, až keď som mu napísal konkrétny list, tak ma prijal. Bol ústretový, nakoniec sme skončili pri káve s jedným vysokým funkcionárom bratislavského futbalového zväzu. Ten mi povedal, Jožo, v SFZ sú skupiny, ktoré medzi sebou bojujú a nenávidia sa. Keď vy s Kováčikom začnete presadzovať svoje veci, tak 90 % tých lotrov spojíte, „vyšmaria“ vás a nepustia nabudúci rok nikam.
Na čo ste vedenie futbalu vlastne chceli upozorniť, na čo nečestné ste vo futbale narazili?
Všade, kam v tejto spoločnosti prídete, narazíte na autentické problémy. Ja som narazil na nečestné vykonávanie testov i fyzických previerok, vďaka ktorým rozhodcovia postupovali do vyššej súťaže. Až keď som to všetko zverejnil, urobili sa previerky. Je nemysliteľné, aby rozhodca 3. a 4. ligy z 30 otázok pravidiel futbalu odpovedal na osem!
To sa stalo?
Samozrejme.
Spomínali ste, ako sa k vám zachovali kolegovia v polícii. Ako reagovalo vaše futbalové okolie, keď ste začali nahlas hovoriť o korupcii?
Všetci, okrem pár výnimiek, sa zachovali podobne. Viete, čo mi na začiatku povedali starší kolegovia? Za prvý polrok, čo budeš pískať vyššie, zarobíš si na to, čo si dal, aby si sa tam dostal. A keď budeš úplne šikovný, tak ten druhý polrok si zase zarobíš na to, aby si šiel vyššie. Veľa ľudí mi povedalo, že pre nich je hrdina Wänke, ktorý držal jazyk za zubami, a nie ja, čo stále niečo hovorím.
Nič z toho vás od vašej aktivity ešte neodradilo?
Nie, pretože niektoré veci sa skutočne zmenili. Napríklad keď sa zaviedli rozhodcovské previerky, tak sme do vyššej súťaže postúpili tí piati, ktorí sme testy urobili najlepšie.
Čo ešte chcete vo futbale dosiahnuť v najbližšom čase?
Najmä sprehľadniť celý systém. Napríklad, aby rozhodcov pre konkrétne zápasy nevyberal človek, ale aby boli prideľovaní počítačom. A ak by nejaký rozhodca tri- štyrikrát odmietol nastúpiť, hneď by z toho vyšiel s podozrením, že je špekulant. Tiež chcem, aby na futbalovom zväze bol styčný človek, ktorý bude spolupracovať s políciou a usmerňovať tých, ktorí by chceli upozorniť na nekalé praktiky.
Ako dopadli tieto vaše návrhy?
Pán Kováčik ma poslal za najvyšším funkcionárom SFZ u rozhodcov, lenže ten, bohužiaľ, teraz v lete zomrel. Nové vedenie som oslovil už dvakrát, no nedali mi žiaden termín. Neviem, či majú toľko práce, alebo so mnou nechcú hovoriť.
Za vašu snahu vás Transparency International nominovala ako kandidáta na Celosvetovú cenu integrity. Je to pre vás zadosťučinenie?
Je to pre mňa pocta, ale tá patrí aj ľuďom, ktorí mi pomáhali.
Máte dve deti. Ak by vám niektoré z nich oznámilo, že by chceli vstúpiť do polície alebo politiky, čo by ste im povedali?
Moja dcéra je taká tvrdohlavá ako ja, takže ona by s niečím takým za mnou určite neprišla (smiech).