Minister kultúry Marek Maďarič vyrazil do boja proti vulgárnosti na obrazovkách. Televízie mlčia. Sledovanosť klesá. A divák, ten si zatiaľ musí vyberať medzi farmami a farmármi.
Bol to môj druhý deň v novom zamestnaní. V nemenovanom slovenskom týždenníku s rodinným zameraním, takže mi ani vo sne nezišlo na um, kde sa o niekoľko dní ocitnem. Prvá „tlačovka“, na ktorú ma poslali, bola predstavením chystanej reality šou Big Brother – veľkého svetového hitu, ktorý mal aj u nás lámať rekordy. A práve tam som dostala ponuku stať sa súčasťou novinárskeho tímu, ktorý si na 24 hodín vyskúša dom Veľkého brata ešte predtým, ako doň pustia súťažiacich. Mali sme vychytať posledné muchy a urobiť, takpovediac, generálku „namokro“. V redakcii to vyvolalo veľké nadšenie, takže cúvnuť nebolo kam. A úprimne povedané, zvedavosť zvíťazila aj u mňa.
Sledoval nás Veľký brat
Detaily opisovať nebudem, prešli sme v podstate tým, čím na začiatku aj neskorší súťažiaci. Rozdelili sme sa do dvoch tímov, z ktorých jeden mal stráviť pol dňa v chudobnej a druhú v bohatej časti, a naopak. Na detaily nie je priestor, možno len niekoľko postrehov. Kamery som prestala vnímať asi po troch hodinách. Veľmi rýchlo sa v každej skupine vyprofilovali prirodzení lídri, respektíve zabávači a akoby sa „prerozdelili“ jednotlivé roly (typu tichá voda, oponent voči všetkému a pod.). Pri úlohách, ktoré sme plnili, sa vyfiltrovali tímoví hráči. A vo mne sa upevnilo presvedčenie, že naostro by som do niečoho podobného nikdy nešla. A už vôbec by mi nezišlo na um, že ešte aj o päť rokov neskôr bude takmer polovica Slovenska dennodenne ochotná reality šou sledovať.
Efekt vrecúškovej polievky
Big Brother nakoniec príliš neohúril, v sledovanosti ho tromfli VyVolení z konkurenčnej televízie. Potom však postupne prišli miliónové dievčatá, farmári, farmári, ktorí si hľadali ženy, starí mládenci, ktorí si hľadali ženy a desaťtisíce tých, ktorí hľadali svoj talent.
„Reality šou majú tú istú nevýhodu ako technologické novinky či vrecúškové polievky – veľmi rýchlo sa opozerajú,“ tvrdí šéfredaktor mesačníka Stratégie Daniel Köppl. Aj preto bolo nutné neustále posúvať hranice. Vulgárnosti, hrubosti a intimity. A celkom nedávno očividne prekročili aj hranice ministra kultúry Mareka Maďariča, podľa ktorého televízie v tejto súvislosti „idiotizujú“ spoločnosť. Je teda cestou legislatívna úprava, alebo sú Slováci schopní odmietnuť podpriemerný obsah vysielania aj sami?
Kam až sa dá zájsť
„Sú tu hranice dané zákonom o vysielaní a retransmisii, ale mantinely určuje aj divák,“ myslí si mediálny analytik Lukáš Kočišek. Samotné televízie zvykli argumentovať, že rozhodujú ľudia pri obrazovkách, a ony sa im len prispôsobujú. Sociologička Silvia Porubänová tvrdí, že je to alibistická výhovorka a delegovanie zodpovednosti za ponúkaný nevkus na diváka. Chceli sme preto dať priestor na reakciu aj tým najpovolanejším. S ponukou na rozhovor sme oslovili generálnu riaditeľku Markízy Zuzanu Ťapákovú a generálneho riaditeľa Joj Františka Borovského. Obaja odmietli s odkazom, že túto tému nechcú viac komentovať. Dôvod na verejnú diskusiu však existuje, o čom presviedča aj Porubänová.
„Som presvedčená, že najväčšie nebezpečenstvo pre diváka spočíva práve v postupnom a často neuvedomovanom posúvaní individuálnych hraníc toho, čo je ešte prípustné.“ Jej slová potvrdzuje aj psychológ Richard Gróf. „U menej kritických divákov môž reality šou vzbudiť zdanie, že extrémnejšie emocionálne fungovanie alebo odbrzdené správanie je spoločensky cenenou normou.“ S trochou nadsázky môže vzniknúť paradox, že sa divák bude hanbiť za svoju normalitu.
Zlatá éra sa skončila. No príde repete
Kam sa teda ešte v mene sledovanosti dá zájsť? A svätí účel naozaj všetky prostriedky? „Môžete stupňovať vulgárnosť, sexuálne scény či veľmi dobre pracovať s internetom, čo sa darilo Jojke. To, čo sa nedalo vysielať, poslala na web,“ hovorí Köppl. Odpoveď divákov možno nájsť v číslach sledovanosti farmárskych šou na Markíze a Joj, ktoré podľa Kočiška zaznamenali výrazný pokles sledovanosti. Zdá sa teda, že zlatá éra klasických reality šou je už za nami. Vôbec to však nemusí znamenať aj koniec reality šou ako takých, keďže podľa Köppla sa o pár rokov môžu vrátiť. Dôvod je jasný.
„Divácky významná časť bude vždy viac a neskrývane bažiť doslova po krvi a čoraz šokujúcejších programoch než po čomkoľvek ušľachtilom. Určite sa dočkáme obsahov, príbehov či nápadov, o ktorých obludnosti sa nám dnes ani nesníva,“ uzatvára Silvia Porubänová.
Bol to môj druhý deň v novom zamestnaní. V nemenovanom slovenskom týždenníku s rodinným zameraním, takže mi ani vo sne nezišlo na um, kde sa o niekoľko dní ocitnem. Prvá „tlačovka“, na ktorú ma poslali, bola predstavením chystanej reality šou Big Brother – veľkého svetového hitu, ktorý mal aj u nás lámať rekordy. A práve tam som dostala ponuku stať sa súčasťou novinárskeho tímu, ktorý si na 24 hodín vyskúša dom Veľkého brata ešte predtým, ako doň pustia súťažiacich. Mali sme vychytať posledné muchy a urobiť, takpovediac, generálku „namokro“. V redakcii to vyvolalo veľké nadšenie, takže cúvnuť nebolo kam. A úprimne povedané, zvedavosť zvíťazila aj u mňa.
Sledoval nás Veľký brat
Detaily opisovať nebudem, prešli sme v podstate tým, čím na začiatku aj neskorší súťažiaci. Rozdelili sme sa do dvoch tímov, z ktorých jeden mal stráviť pol dňa v chudobnej a druhú v bohatej časti, a naopak. Na detaily nie je priestor, možno len niekoľko postrehov. Kamery som prestala vnímať asi po troch hodinách. Veľmi rýchlo sa v každej skupine vyprofilovali prirodzení lídri, respektíve zabávači a akoby sa „prerozdelili“ jednotlivé roly (typu tichá voda, oponent voči všetkému a pod.). Pri úlohách, ktoré sme plnili, sa vyfiltrovali tímoví hráči. A vo mne sa upevnilo presvedčenie, že naostro by som do niečoho podobného nikdy nešla. A už vôbec by mi nezišlo na um, že ešte aj o päť rokov neskôr bude takmer polovica Slovenska dennodenne ochotná reality šou sledovať.
Efekt vrecúškovej polievky
Big Brother nakoniec príliš neohúril, v sledovanosti ho tromfli VyVolení z konkurenčnej televízie. Potom však postupne prišli miliónové dievčatá, farmári, farmári, ktorí si hľadali ženy, starí mládenci, ktorí si hľadali ženy a desaťtisíce tých, ktorí hľadali svoj talent.
„Reality šou majú tú istú nevýhodu ako technologické novinky či vrecúškové polievky – veľmi rýchlo sa opozerajú,“ tvrdí šéfredaktor mesačníka Stratégie Daniel Köppl. Aj preto bolo nutné neustále posúvať hranice. Vulgárnosti, hrubosti a intimity. A celkom nedávno očividne prekročili aj hranice ministra kultúry Mareka Maďariča, podľa ktorého televízie v tejto súvislosti „idiotizujú“ spoločnosť. Je teda cestou legislatívna úprava, alebo sú Slováci schopní odmietnuť podpriemerný obsah vysielania aj sami?
Kam až sa dá zájsť
„Sú tu hranice dané zákonom o vysielaní a retransmisii, ale mantinely určuje aj divák,“ myslí si mediálny analytik Lukáš Kočišek. Samotné televízie zvykli argumentovať, že rozhodujú ľudia pri obrazovkách, a ony sa im len prispôsobujú. Sociologička Silvia Porubänová tvrdí, že je to alibistická výhovorka a delegovanie zodpovednosti za ponúkaný nevkus na diváka. Chceli sme preto dať priestor na reakciu aj tým najpovolanejším. S ponukou na rozhovor sme oslovili generálnu riaditeľku Markízy Zuzanu Ťapákovú a generálneho riaditeľa Joj Františka Borovského. Obaja odmietli s odkazom, že túto tému nechcú viac komentovať. Dôvod na verejnú diskusiu však existuje, o čom presviedča aj Porubänová.
„Som presvedčená, že najväčšie nebezpečenstvo pre diváka spočíva práve v postupnom a často neuvedomovanom posúvaní individuálnych hraníc toho, čo je ešte prípustné.“ Jej slová potvrdzuje aj psychológ Richard Gróf. „U menej kritických divákov môž reality šou vzbudiť zdanie, že extrémnejšie emocionálne fungovanie alebo odbrzdené správanie je spoločensky cenenou normou.“ S trochou nadsázky môže vzniknúť paradox, že sa divák bude hanbiť za svoju normalitu.
Zlatá éra sa skončila. No príde repete
Kam sa teda ešte v mene sledovanosti dá zájsť? A svätí účel naozaj všetky prostriedky? „Môžete stupňovať vulgárnosť, sexuálne scény či veľmi dobre pracovať s internetom, čo sa darilo Jojke. To, čo sa nedalo vysielať, poslala na web,“ hovorí Köppl. Odpoveď divákov možno nájsť v číslach sledovanosti farmárskych šou na Markíze a Joj, ktoré podľa Kočiška zaznamenali výrazný pokles sledovanosti. Zdá sa teda, že zlatá éra klasických reality šou je už za nami. Vôbec to však nemusí znamenať aj koniec reality šou ako takých, keďže podľa Köppla sa o pár rokov môžu vrátiť. Dôvod je jasný.
„Divácky významná časť bude vždy viac a neskrývane bažiť doslova po krvi a čoraz šokujúcejších programoch než po čomkoľvek ušľachtilom. Určite sa dočkáme obsahov, príbehov či nápadov, o ktorých obludnosti sa nám dnes ani nesníva,“ uzatvára Silvia Porubänová.