27.01.2012, 00:00

Nič lepšie ako kapitalizmus tu nemáme. Zatiaľ

Rozhovor. Finančná kríza podľa neho už dávno presiahla hranicu trhov a bánk. Ide o krízu v spoločnosti. O krízu hodnôt, o prehodnotenie konzumu. Filozof Miroslav Marcelli.

Miroslav Marcelli. Snímka: HN/Pavol Funtál
Zdroj: HN/Pavol Funtál

Keď pred pár rokmi doľahla hypotekárna kríza na Ameriku, skloňovala sa ako finančná. Po tom, ako sa začalo zachraňovať Grécko a kríza zasiahla Európu, sa už viac hovorí o tom, že ide o krízu kapitalizmu.
Podľa toho, čo nám hovoria ekonómovia, prešla kríza z finančného sektora aj do iných oblastí. Zasiahla celú spoločnosť. Zaujímavé na kríze je, že sa dá dokumentovať číslami a grafmi, ale na druhej strane sa skloňujú slová ako strach či nálada. A aj v ekonomickom spravodajstve máte výrazy ako neistota trhu. Tu sa už spája ekonomický charakter s emocionálnym. Každý čaká na vyjadrenie politikov, na to, či summit presvedčí trhy.

Nejde už len o tú finančnú rovinu...
Nie, tá je vyčísliteľná a ťažko uchopiteľná. Problémom je, že nikto nevie, aká bude zajtra nálada na trhoch. A práve to, že to nezasahuje len ekonomické trhy, banky, ale celú spoločnosť, je symptómom väčšej krízy. Ovplyvnila ľudí – nie je síce menej ľudí v obchodoch, naďalej sa nakupuje, ale všetko sa deje akosi racionálnejšie.

Sám ste pred dvoma rokmi povedali, že človek v tomto období ukazuje, že nie je hračkou v rukách reklamy, obchodníkov, že sa rozhoduje viac racionálne.
Ukazuje svoj individualizmus. Mladí aj stredná generácia berú svoj osud do vlastných rúk – investujú, berú si hypotéky. Ale na druhej strane toho individualizmu je aj silná globalizácia. Celé štáty, spoločenstvá, národy a človek sa dostávajú pod ekonomický tlak, ktorý sa rodí inde.

Miroslav Marcelli. Snímka: HN/Pavol Funtál
Zdroj: HN/Pavol Funtál

Napríklad?
Analytici sa už živo zaujímajú o to, ako sa bude ekonomická situácia vyvíjať v Číne. Ale na druhej strane trhy závisia od ľudí a nálady – či budú investovať, alebo, naopak, šetriť. Tu vidieť to globálne aj individuálne.

Aj vďaka tej Číne sa otvára otázka, prečo so svojím zriadením napreduje. 
Áno, ale ja si už nie som istý, či je ešte možné hodnotiť ten náš kapitalizmus s odstupom. Roky sme pod týmto systémom, vieme byť objektívni?

Mnohí ľavičiari argumentujú tým, že rozpad ZSSR definitívne pochoval socializmus a kríza by mohla urobiť to isté s kapitalizmom.
Veľa mysliteľov pripúšťa, že sú tu určité varovné signály. Problém je v tom, že v minulosti existovali alternatívy – napríklad k tomu socializmu. No teraz sa ťažko vystupuje z rámca kapitalizmu. Môžeme byť kritickí až anarchistickí, ale tá alternatíva k socializmu v minulosti rodila vízie, dnes to neexistuje. Máme len krátkodobé ciele – stabilizácia, návrat k prosperite.

Nič lepšie ako kapitalizmus nemáme.
Asi nie, no situácia sa rýchlo vyvíja. Možno si budeme musieť privyknúť na iný systém hodnôt v tomto kapitalizme.
Práve kríza hodnôt sa spolu s krízou kapitalizmu skloňuje najviac, v čom sú naše hodnoty zlé?
Základný charakter krízy vychádza z toho, že prichádza ku kolízii krátkodobých a dlhodobých cieľov. Viete, rytmy spoločnosti sú dané určitými cyklami. Napríklad politický život je daný voľbami. Tu každý vie, že by mal vyslovovať ciele na štyri roky. No ťažšie je postrehnúť tie dlhodobé rytmy. Tie, čo sa týkajú vzdialenejšej budúcnosti.

Čo tým myslíte?
Napríklad populácia, imigrácia, vzdelanie. Ktorá vláda sa zaoberá tým, že starneme a v budúcnosti budeme mať problém? Vie to síce každý demograf, ale vláda má tendenciu riešiť tieto prípady, až keď tu ten problém bude. Teraz má plán na štyri roky.

Takže väčšina politikov nevníma problémy komplexne?  Áno, zdá sa mi, že kríza je kolíziou veľkých cyklov s malými. Väčšina politikov len pláta diery, ktoré spôsobila kríza. Ale robili to aj veľkí politici. No táto kríza asi ukáže, že to nebude možné len takto. Je to možno aj výzva k novému typu myslenia, triezvejšiemu žitiu.

Súmrak konzumného života?
Na úrovni debát a teórie nikto nebude rast konzumu chváliť. Je to skôr hodné odsúdenia.

A v reálnom živote?
Ja tiež nie som zástupcom tohto myslenia. No na druhej strane ekonomika na nič nečaká viac ako na to, že ľudia opäť získajú kúpnu silu a obnovia svoj nákupný inštinkt, začnú kupovať nové autá, aj keď tie staré ešte fungujú a majú len niekoľko rokov. A investovať do niečoho, čo nepotrebujú. Vnímam negatíva konzumu, ale bojovať proti nemu je dosť márny boj.

Prečo?
Je to znak tejto doby. Myslím si, že to skôr či neskôr prebudí určitú alternatívu v podobe dobrovoľnej askézy, skromnosti a odriekania. Nemyslím si, že sa z nás stanú jogíni, ale zoberte si históriu: v 60. rokoch minulého storočia sa mladí ľudia tiež odtrhli od ideálov svojich rodičov a začali iný prúd so všetkými ilúziami a naivnými vkladmi. A tento prúd sa zrodil vnútri spoločnosti. Na úrovni ideí je to jednoduché, ale spoločenská realita je iná.

Realitou bol aj socializmus, a je dnes odsudzovaný.
Je pochopiteľné, že sa naša spoločnosť vrhla do konzumizmu práve po socializme. Vrcholom túžob bolo kúpiť pre deti Lego čo Barbie. Túžba po rozvinutí konzumentských inštinktov hrala podľa mňa veľkú úlohu už aj pri páde socializmu. Samozrejme, že tam boli ideály slobody a demokracie, ale predstava, že budeme nakupovať ako Rakúsku, bola veľmi silná.

Myslíte si, že budeme raz odsudzovať aj kapitalizmus?
Nejde o to, či ho budeme odsudzovať alebo velebit, ale o to, ci ho príjmeme ako historickú formu, ktorá má svoj dejinný začiatok i koniec, ktorý nemusí byť nevyhnutne koncom ľudskej civilizácie.
V minulosti tu boli intelektuáli, ako napríklad Jean-Paul Sartre, ktorí formovali spoločnosť.

Dnes počuť najmä politikov.
Je nesporné, že intelektuáli, ktorí hrali akúsi úlohu svedomia – u nás to boli spisovatelia – tu už až tak nevystupujú. A nie je to len u nás, napríklad aj v domovine Sartra, vo Francúzsku už natoľko majstri myslenia nevystupujú. No nie je ticho preto, že intelektuáli zlyhali. Hoci aj o tom sa hovorí.

Nenačúvame im?
Pozrite sa, ak spoločnosť potrebuje postavu takého druhu, tak si ju zrodí. Aj v kríze. Tu sa zmenila celá krajina, typ spoločnosti. A možno tá potreba myslieť v širšom kontexte ich privedie späť.

Teraz však viac počuť o populizme. Živí ho kríza?
Príťažlivosť populizmu a jeho hesiel je v tom, že to je všetko jednoduché. Racionálne riešenia sú komplikované a neisté. Populizmus vychádza z jednoduchého označenia – toto je príčina, keď ju odstránime, bude nám dobre.

Dáme vám prácu a vám bude dobre?
Napríklad, ľud a človek potrebuje pomenovať príčiny problému, a nielen v politike. Ak sa človek necíti dobre, pomôže mu aj latinské pomenovanie choroby, ktorému nerozumie. Je to príťažlivé. Vždy bolo a bude. Dokonca aj medzi serióznymi politikmi. Nesmie sa to však stretávať s extrémizmom.

Nie je spoločnosť znechutená? Z volieb, krízy, prepúšťania, Gorily?
Viete, ja sa k celej spoločnosti neviem vyjadriť. Ak si to zúžim na svet, ktorý ako-tak poznám – školstvo, tak aj áno. Ale učitelia napríklad neprotestujú. V medzinárodnom hodnotení žiakov sme dopadli alarmujúco. Iné krajiny bili na poplach, u nás to prešlo ticho. A v tom tichu rastie budúca generácia, ktorá má dokázateľne horšie výsledky. To už je pre politiku dlhodobá vízia, to nespadá do rámca na štyri roky. Aj preto tu možno o pár rokov vypukne kríza vzdelania, ktorá sa bude hasiť už trochu neskoro. Takisto ako tá populačná krivka, ktorá smeruje dole.

Kto je Miroslav Marcelli   

Snímka: archív
Zdroj: archív

Slovenský filozof, prekladateľ, profesor na Katedre filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Študoval v Bratislave, v roku 1981 absolvoval študijný pobyt na Sorbone počas pôsobenia jedného z najdiskutovanejších filozofov 20. storočia Michela Foucaulta, neskôr prednášal na Univerzite Blaisa Pascala v Clermont-Ferrande. V roku 1996 absolvoval študijný pobyt v Oxforde.
Ťažiskom jeho vedeckej práce sú dejiny filozofie. Jeho práce sa venujú aj problematike filozofických aspektov semiotiky a teórie argumentácie.
Je ženatý, má dve deti.

Zdroj: Wikipédia