Ruský generál Alexander Majorov: "Choď s Bohom! Na Trenčín!"

Ruský generál Alexander Majorov v predvečer a počas invázie do Československa v roku 1968 velil 38. armáde v Karpatskom vojenskom okruhu. Bol prvým veliteľom, ktorý povedal celú pravdu. Po tridsiatich rokoch. Jeho svedectvá zaznamenával Rus Vladimir Vedraško.

Kto je pre vás generál Majorov?
Je to pre mňa človek, ktorý velil časti sovietskych vojsk v Československu a riadil sa príkazmi z Kremľa. Bol jedným z hlavných vykonávateľov politickej vôle z Moskvy. A tá spočívala v potláčaní práv a slobôd občanov komunistického bloku, zvlášť v Československu.
Ako ste na seba vlastne natrafili?
Z mojej strany to bol novinársky záujem a generál chcel mať knihu, novinárov sa však štítil. Na začiatku sme sa teda len porozprávali. Až keď som ho presvedčil, že môj záujem o tému rozpadu Varšavskej zmluvy je úprimný, súhlasil so spoluprácou. Vtedy mi pomohli aj odporúčania od jedného generála, s ktorým som spolupracoval v Rumunsku.
Aký to bol človek?
Zložitý, ale ku mne bol zdvorilý. Vnímal som ho ako „starého vojnového vlka“, ktorý sa môže podeliť s cennými spomienkami a informáciami. V sejfe mal schované pôvodné dokumenty a plány. Bol som veľmi zvedavý, ako ďaleko je generál ochotný zájsť pri odhalení tajomstiev vlastnej kariéry.
Kam až zašiel?
Bolo toho veľa. Hovoril o intrigách sovietskeho velenia, o zločinoch sovietskych vojsk. Cítil som, že sa starý generál chce vyspovedať.
Často ste ho teda spovedali?
Chodieval som za ním každý víkend na jeho chatu blízko Moskvy. A pracovali sme tak, že som zapol magnetofón, notebook a zapisoval to, čo mi on rozprával. Doma som potom upravoval texty a nosil mu ich na schválenie.
Rátalo sa to na roky?
Áno, trvalo to niekoľko rokov. Keďže moje meno vtedy bolo menej známe, na rozdiel od generálovho, rozhodli sme sa, že na obálke bude uvedený on a moja úloha bude vyznačená na prebale knihy. Aby mala kniha formu monológu, z rukopisu som odstránil moje otázky. Chcel som, aby to bola generálova spoveď. Koniec koncov, bez ohľadu na to, aký máme vzťah k tej či onej historickej osobnosti, právo na spoveď má každý.
Bola z neho cítiť ľútosť?
Práve to som chcel zistiť, či niečo také cíti. Či nemá pochybnosti o vlastnej úlohe a úlohe Sovietskeho zväzu pri potláčaní slobôd občanov Československa.
A odpoveď?
Je v knihe. Vierohodnosť týchto výpovedí je však možné merať rôznymi spôsobmi. Podľa mňa veľmi trefne generálovu spoveď ohodnotil kňaz Jakov Krotov.
Čo povedal?
V čase zásahu dostal generál signál Vltava-666 a predsa každý veriaci človek vie, že je to Antikristovo číslo. Majorov sa však pri tom prekrížil a potichu povedal: „Choď s Bohom! Na Trenčín!“ Z pohľadu kňaza to, čo generál urobil, nebolo celkom v poriadku. Veď ani  samotný útok na Československo generál nepovažoval za satanistický čin. Neskôr Majorov prostredníctvom novín požiadal o odpustenie troch ľudí, každého menovite. Je to lacné. Ak by naozaj stál o odpustenie, prečo nevycestoval do bývalého Československa... Keďže Boh je neviditeľný, zdá sa nám, že odpustenie udeľuje automaticky.