18.01.2013, 00:00

Mágia v mojich filmoch je z východu, tvrdí Jakubisko

Známy režisér pripravuje nový veľkofilm o Svätoplukovi. Bude drahší ako Bathory.

Ste jednou zo štyroch hlavných osobností kultúry projektu Košice 2013. Ak by ste ma mali pozvať na jednu udalosť, ktorá by to bola?
S programom sa oboznámim až teraz. Takže, pravdupovediac, ešte neviem, čo okrem mňa tam bude (smiech). Ale rád by som vás pozval na film Zbehovia a pútnici. Najkrajšiu z troch poviedok o rodnej dedine a východe som nakrútil s Kojšovčanmi. Tento film je mojím vyznaním rodnému kraju. A potom aj na film, ktorý sa tiež odohráva na východe, Postav dom, zasaď strom.

Obidva tie filmy sú zo začiatky vašej tvorby. Takže sa symbolicky vraciate domov, k svojim začiatkom?
Áno, vraciam sa nielen symbolicky, ale aj reálne. Budem tam mať aj výstavu obrazov. Uvidíte napríklad jednu serigrafiu, o ktorej si pomyslíte, že je tragická. Vzadu sú síce traja muzkanti, ale v popredí hromada ležiacich mŕtvych tiel. Ale keď pristúpite bližšie a prečítate si názov, všetko  pochopíte. Názov obrazu je: Tretia noc kojšovskej svadby (smiech).
Niektoré historky, ktoré z mladosti mám, sú takmer neuveriteľné. Mám odtiaľ veľa magických zážitkov, ktoré som potom premietol do filmov. Na základe toho označovali môj štýl ako magický realizmus. Ale ja som hovoril, vôbec nie, ja som iba realista (smiech).

Ktorý z tých zážitkov je pre vás taký najmagickejší?
Tých je veľmi veľa. Napríklad keď som robil film Sedím na konári, to bola najväčšia schizofrénia. Tam opisujem seba v dvoch polohách. Jedna postava je Prengel, typický dedinský chlapec, ktorý seje, orie, kosí a pečie chlieb. Teda ten, kým som mohol byť, keby som bol zostal v Kojšove. Druhý je komediant Pepe, postava Bolka Polívku, a to som vlastne tiež ja ako komediant, niekto, ktorý stále niečo vymýšľa... Je to pre mňa konfrontácia toho, čím som mohol byť a čím som. Samozrejme, pravdu má vždy Prengel, ale pre život je príjemnejší a zábavnejší Pepe, komediant.



Scény z filmov sú teda scénami z vášho vlastného života?
Áno, napríklad, keď mi zomrel otec, všetci plakali. Ja idem za rakvou, mám síce slzy v očiach, ale v duchu sa usmievam... Bolo to v čase, keď som začal nakrúcať na Kolibe svoj prvý hraný film. Hovoril som si, bože, keď sa mi nepodarí, otec bude trpieť viac než ja. Teraz môžem vo filme odvážnejšie experimentovať i riskovať. Už som zodpovedný iba sám za seba. Podobne sa vyznáva postava komedianta v Sedím na konári: Keď mi zomrel otec, uľavilo sa mi. Nkdy mi nedovolil skákať na trapéze. Teraz už budem môcť, dostal som krídla.
V tomto filme sa napríklad tiež objaví moment, kde nám hádžu konzervy UNRRA. To sa tiež reálne stalo, že sme chceli variť žuvačky, lebo sme si mysleli, že sú to americké fazule.

Keď máte k východu taký blízky vzťah, prečo ste potom v roku 1993 odišli žiť do Prahy?
Hovorili, že som emigroval, ale ono je to trošku inak. Ja si myslím, že muž neemigruje. Muž migruje, teda chodí za prácou. Keď zrušili Kolibu, tak som nemohol čakať, čo bude. A myslím si, že som urobil dobre.

Napriek tomu, že už v Česku žijete dvadsať rokov, stále hovoríte po slovensky, čo je skôr výnimkou...
    Zo začiatku som si myslel, že hovoriť po česky pre Slováka nebude problém, ale keď som v Prahe „spustil“, hneď sa ma pýtali, či som z Bulharska (smiech). Ale prednášať svojim študentom na FAMU som musel v bezchybnom českom jazyku. Zo začiatku to teda bolo smiešne, ale po rokoch už s tým nemám problém.

Vy sa ešte považujete za Slováka, alebo už skôr za takého Čechoslováka?
Národnostne sa nemôžem považovať za nič iné, ako za Slováka. Čechoslovák, to je vyznanie niečomu, čo už neexistuje. Keď som natáčal jeden dokument o Slovensku, hovoril som si, čím sa vlastne líšime. Začal som Tatrami, prírodnými mrakodrapmi. Tie Čechom chýbajú, a nám zase chýbajú tie skutočné mrakodrapy – nie moderné, ale tie historické. Bratislava bola predmestím Viedne a Košice ďaleko od Budapešti. Honosných historických palácov, akými sú Praha ale i malé mestečká doslova zasypané, je u nás málo. Keď sme boli spoločným štátom, boli naše.



Je toto dôvod, prečo ste sa rozhodli natočiť nový film o Veľkej Morave, Slovanskú odyseu? Že Česi svoju históriu majú, ale my ju vlastne stále hľadáme?
    Neznalosťou minulosti a netečnosťou svoje dejiny ochudobňujeme. Nevieme presne, kedy sa narodil Svätopluk, ani kedy zomrel, a už vôbec nie, kde je pochovaný. Hádame sa, či bol, alebo nebol kráľom, prišívame mu dvojitú zradu. Zabúdame na to, že bol mocný vladár a vojvodca, ktorý spojil a pokrstil roztrúsené kmene, rozšíril svoju ríšu a vytvoril z nej prvý vzorový štátny útvar Slovanov. Z jeho Veľkej Moravy je historicky potvrdená Nitra a Devín, teda územie, na ktorom žijeme, a kde sa kedysi odohrali udalosti, ktoré zmenili mapu Európy. Českí historici posúvajú toto obdobie do svojich dejín. Na Morave vznikajú pandanty Velehradu a slovanských stavieb, vzniká tak dojem, že i Svätopluk patrí im. A my? My akoby sme sa za vlastné dejiny hanbili.
    Komunista Mináč raz napísal, my sme nemali kráľov, ani vládcov, našou históriou bola práca. Preto sa film o Svätoplukovi nenatočil, ani v dobe, keď Česi robili Husitskú trilógiu. Slovenským politikom vadilo, že sa tam neustále objavuje kríž, a dokonca i dvojitý. Páčili sa im iba pohania, lebo tí kríž nemali. Ale  iba na tom nestoja naše dejiny. Rovnako ako Cyrila a Metod, ani dejiny sa nedajú od kresťanstva oddeliť.

Teraz sa o ten film pokúšate vy. Ako sa postavíte k otázkam, ktoré nevedia zodpovedať ani historici?
Nejdem robiť dokument o našom historickom dianí, ale hraný film na pozadí historických udalostí. Nikto nevie, koľko mal Svätopluk žien, dokonca nikde nie je záznam ani o tom, že by mal troch synov. Mnoho z vecí však je ale zaznamenaných. Bol by to nudný film, keby som natočil iba to, čo je zaznamenané, bez vlastnej invencie. Svätopluk mal dajme tomu za rok dvadsať rôznych vojen. Ako dostať to všetko, plus chlapčenské roky a jeho plavbu životom do dvoch hodín? O čom by taký film bol? Kronikári tej doby sa nezmieňovali o ženách. Lenže aký by to bol film bez nich? Okrem historickej pravdy musím do neho vniesť aj citovú, osudovú stránku hrdinov.

Raz ste povedali, že balansujete na hrane umenia a komercie. K čomu bude mať bližšie Slovanská odysea?
Vďakabohu asi k tej komercii. Otázka však je, čo je komercia. Keď som bol začínajúci filmár, robil som experimenty, učil kameru poskakovať a tak som objavoval svet. A mali sme čo objavovať, pretože vtedy sa posúvali hranice filmu. Dnes chce mnoho mladých experimentovať a vymýšľať nové filmové postupy, keď už sú vymyslené! Také filmy už začínajú divákov vyháňať z kina. Možno i preto chcem nakrúcať filmy, ktoré ich tam vrátia. Keď nechceme v kinách len americké filmy, musíme ich robiť na takej úrovni, ako oni. Podľa kritikov chodia diváci do kina len na komerciu. Ale je to tak? Myslím, že ak robíte film, ktorý je určený väčšiemu okruhu divákov, prostriedkami, ktoré nie sú lascívne a ľahké, to je umenie.

Slovanská odysea teda bude taký veľkofilm ako Bathory?
Ešte väčší. Pretože je to koprodukcia piatich alebo šiestich štátov, dokonca aj Francúzska či Fínska, Ruska, Ameriky. O to bude drahší.



Aký má rozpočet?
Momentálne vám neviem povedať, koľko presne, ale možno dva razy väčší ako Bathory.

S filmom Bathory ste mali veľké finančné problémy. Neodradilo vás to od podobne veľkolepých projektov?
Do Bathory sme sa púšťali sami. Keď sme v Hollywoode mixovali zvuk, všetci sa čudovali, ako môže urobiť taká malá krajina historický veľkofilm. Problémy sme mali, pretože nás „nechali v štichu“ naši maďarskí partneri. Ťahali sme to vlastne sami. Poškodila nás napríklad aj Slovenská televízia, ktorá slovenskú verziu Bathory dala na internet, kde mala viac ako milión stiahnutí. Slovanská odysea je však koprodukcia.

Na stene máte portréty „áčkových“ hollywoodskych hercov ako Uma Thurman, Ryan Gossling či Dakota Fanning a sú k nim pripísané názvy rolí. Tí budú vo filme hrať?
Hercov ešte nemáme definitívne vybraných. Hlavný kasting je  v Amerike. Naši partneri, ktorí do projektu vkladajú najviac peňazí, nám už nejaké typy ponúkli. Česi a Slováci by chceli, aby to bolo o nich, a aby tam hrali ich herci, ale doteraz projekt finančne nepodporili. Ako sa hovorí, toho pieseň spievaj, koho chlieb ješ. Našťastie Američania nevstupujú do scenára, takže ho môžem ešte stále vylepšovať a meniť.

Nedávno ste absolvovali transplantáciu srdca. Zmenilo to nejako váš pohľad na život či na tvorbu?
Žiaden vplyv na prácu som nepocítil. Nikdy som totiž o veku nerozmýšľal. Zaujatý prácou si neuvedomujem svet okolo, ani čas, ktorý plynie. Bohužiaľ, je to moje prekliatie. Ale práca ma tak baví, že by som aj platil za to, aby som ju mohol robiť. Je to vášeň, podobná láske. Nič sa teda nezmenilo, dokonca ani moje zvyklosti. Deana mi nedávno povedala: Zase sa so mnou hádaš. Vidím, že si už zdravý. (smiech).

 

Tri osobnosti, ktoré pozná svet. A tento rok budú spolu s Jakubiskom kľúčovými postavami Košíc