Nepál nikdy nebol jej vysnívanou destináciou, ale len medzníkom v uskutočnení detského sna – vyjsť ku streche sveta Mount Everest tiež známej ako Sagarmatha či Qomolangma. Začalo sa to čítaním kníh a v súčasnosti vo svojej knižnici má Zuzana Minarovičová azda všetky knihy od Reinholda Messnera, ktorý píše príbehy o Evereste. „Nemá to žiadny racionálny dôvod, skôr je to o pocitoch,“ hovorí fotografka, ktorá sa z trojtýždňovej cesty len nedávno vrátila späť do Bratislavy.
Lov na svišťa
Ku streche sveta sa vybrala z tromi kamarátmi Tomášom, Marcelom a Mariánom na vlastnú päsť. S prípravami však začali už pred rokom: navrhli itinerár, dohodli miestneho sprievodcu, rezervovali letenky. Na druhý deň po príchode do Káthmandú leteli do Lukly. Na letisku v hale vnútroštátnych letov, kde všetko vyzeralo ako na trhovisku, zažili nevídané veci. Jeden z cestovateľov si totiž do batožiny pribalil talizman – plyšového svišťa, ktorý pri stlačení hral tirolácku jódlovačku. „Letiskovú kontrolu nezaujímalo nič iné. Polhodinu hľadali, kde ten svišť má baterky. Keby sme nemali miestneho sprievodcu menom Ajaya Dahal, ťažko by sme si poradili.“ Okrem tejto drobnej „komplikácie“ dobrodruhom neprialo ani počasie – na odlet kvôli nemu čakali dva dni.
Test kamarátstva
Ale ako to pri plnení snov býva – nie je to také ľahké. Hoci mala Zuzana dobrú fyzickú prípravu a minulé leto absolvovala výstup do švajčiarskych Álp (výška 3 800 metrov), Pri treku k najslávnejšej hore sveta zažila šok: „Môj organizmus ma prestal ,poslúchať'. V noci som sa budila na to, že som sa nevedela nadýchnuť. Už vo výške 3 400 metrov som sa doslova plazila a nevládala som.“ Akoby toho nebolo dosť, vášnivá cestovateľka a fotografka začala opúchať a z nosa jej neustále tiekla krv. V horách totiž človek úplne inak vníma, správa sa a reaguje.
Mout Everest sa nazýva aj "otec hôr."
A to nie je všetko... Zlomový bod prišiel po ďalších päťsto výškových metroch, keď nad Zuzaniným kamarátom Tomášom začala víťaziť výšková choroba. „Bol taký opuchnutý a mal modré pery, že som sa zľakla. Lenže to som nesmela dať najavo.“ Čakalo na ňu ťažké rozhodnutie: kúsok od cieľa. „Vrátili sme sa späť na základňu v Namche Bazaar,“ hovorí žena, ktorá sa kvôli kamarátovi vzdala svojho sna, no svoje rozhodnutie neľutuje.
Férové narodeniny
Po pár dňoch v základnom tábore totiž ochorela a mala vysokú horúčku. Práve vtedy sa o ňu staral už uzdravený Tomáš. A prekvapenia sa neskončili. Keď sa všetci po niekoľkých dňoch stretli v hoteli Everest pri večeri, vo dverách sa objavil sprievodca. V rukách držal škatuľu. V tej škatuli bola torta s nápisom: Zuzke z miestnej „german bakery“, dokonca na nej horeli štyri sviečky. „Dostala som ju za fair play. Mal to byť pôvodný nápis na torte, ale pre pekára to bolo príliš dlhé písanie. A tak sa táto torta stala pre mňa mojím osobným Everestom.“ Zo štyroch slovenských kamarátov svoj cieľ dosiahli dvaja. A hoci Zuzana tentoraz svoj cieľ nedosiahla, horám ďakovala, pretože vedela, že aj vďaka nim získala čosi zvláštne... „Ešte sa vrátim, neviem kedy, ale vrátim sa.“
Hororový trek alebo Chisapani
Trek pod Everest je najkomerčnejším na svete a po celej trase sú vybudované hotely, kaviarne a čajovne. Turisti teda nemajú priamy kontakt z ozajstným Nepálom, ale Zuzana ho chcela vidieť. „Preto sme šli do mesta Nagarkoty cez nekomerčné sídla, miestami pripomínajúce Luník 9.“ Domčeky však aj napriek ošarpanosti hýrili pestrými farbami.
Nepekné zážitky vynahrádza nádherná a živelná džungľa. Človek si v nej pripadá ako v Coelhovom Pútnikovi z Compostely a pri každom prasknutí vetvičiek pod nohami musí zbystrovať pozornosť. Džungľa je totiž plná leopardov. Títo dobrodruhovia sa s touto šelmou, našťastie, nestretli.
Bojové podmienky
V poslednej dedine Chisapani dobrodruhovia spali v malej izbietke, kde sa vošli len dve postele. „Bolo to najhoršie ubytovanie v mojom živote. Takú špinu som ešte nezažila. Na toalete bolo napríklad okno, cez ktoré sme sa s Tomášom mohli rozprávať a ja som pritom ležala už v posteli. Ďalšie okno bolo zasklené len spolovice a v noci bola veľká zima. Spala som teda radšej oblečená a v topánkach.“
Najkrajšie na Nepále sú deti.
Napriek chudobe miestni obyvatelia sú veľmi milí a otvorení. Ak im však nepadnete do oka, hneď to dávajú najavo. Deti sú veľmi zvedavé a špinavé, skúmajú, či z turistov niečo budú mať. Ak zistia, že nie, už im nevenujú pozornosť.
Ryža, ryža, ryža
Cestovatelia okúsili aj nepálsku pohostinnosť so všetkým, čo k tomu patrí. Boli totiž na návšteve u svojho sprievodcu. Podával sa palak paneer, čiže špenát so syrom na rôzne spôsoby a so suchou plackou nan. Ochutnali azda najchutnejšie nepálske jedlo dalbat, ktoré je buď vo vegetariánskej alebo mäsovej verzii s rozličnou zeleninou a ryžou. Tá sa neustále dokladá na tanier. „Je to veľmi chutne a Nepálci to jedia rukami a pritom veľmi mľaskajú. Ryže sú schopní zjesť obrovské množstvo, niekedy aj kilo. Nechápala som, kde sa to do nich zmesti, veď sú ako prútiky,“ uzatvára sympatická fotografka, ktorá už rozmýšľa o ďalšej ceste, tentoraz na africký kontinent, ale z nepálskych zážitkov plánuje urobiť fotografickú výstavu.
Pred každou dedinou sa nachádzajú steny MANI s modlitebnými doskami.