09.11.2012, 00:02

Slaboch aj veľký politik. Názory na symbol Pražskej jari sa líšia

Štyri pohľady. Prečítajte si, čo si o Dubčekovi myslia Petr Pithart či Jozef Banáš.

Slaboch aj veľký politik. Názory na symbol Pražskej jari sa líšia


Snímka: archív HN

Petr Pithart: Škoda, že nemal silu

Alexander Dubček je inak vnímaný v Česku a inak na Slovensku. Pritom koncom roka 1967 a až do augusta 1968 bol hrdinom doslova celej republiky. To on sa vzoprel vtedajšiemu prezidentovi a prvému mužovi KSČ Novotnému, tupo necitlivému k oprávneným slovenským požiadavkám. To vtedy vyžadovalo veľa odvahy: ešte stále bola živá spomienka na politické procesy so slovenskými „buržoáznymi nacionalistami“.
„Pražskú jar“ tak spustili Slováci – vzťahy oboch národov boli vtedy chtiac-nechtiac jediným pluralizujúcim prvkom politického systému socializmu.
Dubček vzbudzoval spontánnu dôveru – možno hlavne svojím civilným, ľudským vystupovaním. Jeho úsmev bol okúzľujúci, a hlavne vierohodný. Jeho slova už neboli aparátnicky toporné. Ľudia mu verili. Nerealisticky do neho premietali všetky svoje sny.
Potom sa začal dostávať do klieští: medzi Moskvou a verejnou mienkou doma. Tá sa neuspokojovala s demokratizáciou, chcela rovno demokraciu. Dubček sľuboval na obidve strany, a to nemohlo dlho vydržať. Nemal odvahu povedať, čo nám skutočne hrozí – potom by snáď mohol radikálne požiadavky utlmiť.
Po okupácii jeho hviezda bledne. Stále ešte mohol veľa zachrániť – nie tým, že by sa postavil Brežnevovi čelne na odpor, ale tým, že by so svojimi druhmi zvolil čestnú porážku. Mohol na protest odísť – vtedy mu už nehrozila poprava. Mohol sa ušetriť pre lepšie časy.  Namiesto toho ustupoval krôčik po krôčiku (nielen on! rovnako aj jeho českí druhovia Smrkovský, Svoboda a  Černík) a vôbec nič pritom nezískal. Bolo to potupné a celkom neplodné. Študenti a robotníci v Čechách mu ponúkali podporu generálnym  štrajkom, ale on ho odmietal.
Nakoniec, po masových demonštráciách pri 1. výročí augustovej okupácie, podpísal ako predseda parlamentu mimoriadne opatrenia Predsedníctva Federálneho zhromaždenia, ktoré umožnilo mimoriadne tvrdo trestať tých, ktorí sa deň predtým s jeho menom na perách nechali mlátiť obuškami . A nechali vrážať do seba obrnené transportéry. Viem, o čom hovorím, bol som tam. Tento jeho podpis bol pre nás ľadovou sprchou a pre milióny ľudí znamenal stratu posledných ilúzií.
Bol to začiatok hanebného času normalizácie, času, za ktorý sa hanbíme – aj keď viem, že na Slovensku to tak ľudia neprežívali.
Keby bol vtedy statočnejší, keby sa tak nezriekal kontaktov s rodiacou sa opozíciou, neboli by po novembri ideály Pražskej (v skutočnosti Československej!) jari tak ľahkovážne stratené. Vtedy sme však chceli, aby človek na čele krajiny za svoje ideály dokázal ručiť, trebárs práve ochotou  obetovať sa.
Keby sa v auguste, či najneskôr v septembri 1968, stiahol z verejného života, mohol sa v decembri 1989 stať československým prezidentom a osud spoločného štátu sa mohli odvíjať ináč. 
Pokiaľ budú žiť ľudia, ktorí si pamätajú jeho úsmev, bude Dubček žiť v pamäti ľudí ako snáď v podstate kladná postava. Keď zostanú už len dokumenty doby, budú prevažovať rozpaky.
Aj potom si  jeho život zaslúži úctu.                       

[[{"type":"hn-image","fid":"189765","attributes":{"class":"left","width":"120","height":"133"}}]]Petr Pithart:

Český politik, v roku 1960 vstúpil do KSČ, členstvo ukončil v 1968. V rokoch 1990 - 92 bol predsedom českej vlády v rámci federácie.







Jozef Banáš: Žiaľ, strácame ho


Bohušovi Hanzelovi, blízkemu priateľovi Alexandra Dubčeka, som rozprával svoj  zážitok s Dubčekom, keď som sa mu ospravedlnil, že v roku 1968 som nemal viac odvahy postaviť sa na jeho obranu, za to, že som si po okupácii spolu s pätnástimi miliónmi Čechov a Slovákov nasypal na hlavu nechcený popol a ohol chrbát. „Viem, ako reagoval,“ povedal Bohuš. „Nepovedal nič, iba ti pevne stisol ruku.“ Bolo to presne tak. Dubček ma dlho mlčky držal za ruku a potom dodal: „My sa nemáme za čo hanbiť. Oni nech sa hanbia.“ Obávam sa, že sa máme za čo hanbiť stále. Staručkému Grékovi na ostrove Itaka sa  v roku 1990 po informácii, že som z Československa, rozžiarili  oči a povedal jediné slovo: „Dubček.“ Jaromír Jágr má na prilbe jeho iniciálky a na drese číslo 68. Bohumil Hrabal o ňom povedal, že „je to prvý ušľachtilý komunista, ktorý kraľuje aj na kresťanských nebesiach“. Francois Mitterrand, niekdajší francúzsky prezident, sa o ňom vyjadril: „Skláňam sa v hlbokej úcte pred charakterom pána Dubčeka.“ Andrej Sacharov: „Som presvedčený, že dúšok slobody, ktorý Česi a Slováci okúsili, keď ich viedol Alexander Dubček, bol prológom nekrvavých revolúcií vo východnej Európe.“ Michail Gorbačov: „Keby sme všetci sledovali cestu, ktorú začalo Československo pod vedením Alexandra Dubčeka, myslím si, že by sme boli iní, svet by bol iný.“
Dubček nie je jeden z najznámejších Slovákov, je  jediný, o ktorom vo svete vedia.
Vlani som pri príležitosti jeho nedožitej deväťdesiatky navštívil s románom Zastavte Dubčeka! trinásť krajín. Všade ho majú vo veľkej úcte. Doma, žiaľ, prorokom nie je. Sebavedomie každého národa stojí na jeho významných osobnostiach. S poľutovaním konštatujem, že miera národného sebavedomia mladých Slovákov zodpovedá miere ich vedomostí o Dubčekovi. Mám z mojich besied takmer štandardnú skúsenosť, že ak z maturitnej triedy slovenského gymnázia vedia dvaja, kto bol Dubček, je to výborné číslo. Nie je to chyba študentov ani učiteľov, je to chyba systému. Aby som pritlmil svoje výčitky svedomia, napísal som o ňom román. Z maturitnej triedy už vedia o Dubčekovi traja. Chvalabohu aj za to.

[[{"type":"hn-image","fid":"189763","attributes":{"class":"left","width":"120","height":"154"}}]]Jozef Banáš: Spisovateľ, dramatik, diplomat a bývalý politik. O Dubčekovi napísal knihu.








Ivan Laluha: Bol to môj priateľ

Každý z nás spoznáva v živote množstvo ľudí, niektorí v uponáhľaných časoch plných zvratov a rôznych udalostí sa len akoby okolo nás mihnú, iní zanechajú trvalejšiu stopu. Aj ja som ich poznal množstvo, ale spomedzi nich ma najviac upútal už pred 50 rokmi ako asistenta na vysokej škole pomerne mladý verejný činiteľ, politik Alexander Dubček. Upútal ma svojimi prejavmi o Štúrovi, o SNP a ďalšími vystúpeniami, v ktorých pomedzi akoby povinné dogmy presvitali aj svieže myšlienky: ako že triedny boj už prestáva platiť ako hlavné kritérium alebo, že aby sme sa nevyhovárali len na imperialistov, že nám škodia, ale by sme sami zdokonaľovali svoje metódy riadenia a podobne.

Neskôr som ho poznal oveľa bližšie, osobne, počas disentu, keď 20 rokov po okupácii v auguste 1968 žil v obkolesení „bodyguardov“, ktorí ho sledovali a „bdeli“ nad ním od odchodu do práce až po návrat domov. A po novembri 1989 som bol denne v jeho blízkosti, keď bol predsedom Federálneho zhromaždenia a ja jeho poslancom. Spoznával som ho (a tak mi zostal v pamäti aj po dvadsiatich rokoch) ako veľmi slušného človeka, ktorý žil pomerne skromne, ale mal rád život. Bol veľmi sociálne cítiaci a jeho víziou bolo, aby každý človek mal možnosť a podmienky na slušný život. Zmysel politiky videl v službe občanom, ktorí si ho vážili a ctili za to, že ako hovoril, tak aj žil. Bol optimista, jeho úsmev a prirodzený kontakt s okolím mu vytvárali medzi ľuďmi dôveru. Nepamätám si cestu či prechádzku s ním, kde by nás (jeho) neobklopila skupina ľudí a nevyjadrovala mu svoje sympatie. Ako napríklad v Grécku počas oficiálnej návštevy. Po zložitých rokovaniach v Aténach sme sa už pred polnocou išli prejsť. Užijeme si, reku, ešte trochu ticha. Ale dlho to netrvalo. Stretli sme skupinku rozveselených Grékov (vtedy ich ešte euroval nedlávil), prešli povedľa nás, ale o chvíľu sme už počuli: „Tubček, čeko, halo, halo.“ A bolo po prechádzke. Začala debata, v ktorej sa striedali mena a názvy ako Brežnev, tanky, okupácia. Obdobne to bolo aj v Turecku v Istanbule. Ostalo nám pred odchodom trochu času  a drachiem. Vybrali sme sa na svetoznámy bazár, že kúpime manželkám nejaké drobnosti. Ale po pár minútach pribehol za Dubčekom majiteľ kaviarničky, pôvodom Srb, dohovorili sme sa s ním už oveľa ľahšie a scenár sa opakoval. Domov sme manželkám namiesto drobností priniesli drachmy, čo ich asi veľmi nepotešilo.

Isteže, aj Dubček mal aj svoje bežné ľudské nedostatky. Vedel sa zaťať, bol tvrdohlavý, ale argumentom nakoniec ustúpil. Kým sa v nejakej zásadnejšej otázke rozhodol, riadil sa zásadou dva razy meraj a len raz rež. Mnohým to pripadalo ako váhavosť. Jeho krédo bolo: Verím v dobro človeka. A to mu občas robilo problémy pri hodnotení ľudí, výbere spolupracovníkov. Nie vždy sa jeho dôvera stretla aj s patričným ohlasom na druhej strane.
Mal rád šport, plávanie, korčuľovanie, kultúru, najmä divadlo a piesne. Dnešní zberatelia rôznych bulvárnych pikantností by ho nemali veľmi radi. Žil usporiadane a nebol materiálne pahltný. Možno ho pre niekoho trochu idealizujem, ale tak som ho za tých zhruba 50 rokov poznal.

Ivan Laluha: Historik, sociológ, v roku 1968 stúpenec reformného prúdu KSS, potom poslanec za VPN a do roku 1994 za HZDS. Neskôr člen Sociálnodemokratickej strany.









Peter Jašek: Ústup mu nepomohol


Alexander Dubček (1921 – 1992) sa ako symbol Pražskej jari v roku 1968 stal jedným z najznámejších Slovákov vo svete. Svoje komunistické presvedčenie si priniesol z rodiny, ktorá už v čase jeho detstva odišla pomáhať budovať socializmus do Sovietskeho zväzu. Do komunistickej strany vstúpil v roku 1939, keď bola v ilegalite. V roku 1944 sa ako vojak zapojil do Slovenského národného povstania a počas bojov bol dvakrát ranený.

Od roku 1949 začal pracovať v aparáte KSČ. V období najtvrdšieho stalinizmu v 50. rokoch sa ako stranícky funkcionár ničím nelíšil od ostatných poslušných aparátčikov. Zmena v jeho postojoch prišla až v roku 1956, keď bol v Moskve svedkom odhalenia zločinov stalinizmu Chruščovom. Definitívna premena jeho názorov prišla začiatkom 60. rokov, keď sa oboznámil s výsledkom práce rehabilitačných komisií. Tie pre úzky okruh straníkov odhalili zákulisie monsterprocesov v 50. rokoch. Dubček sám povedal, že po oboznámení sa s týmito faktmi už nikdy nebol takým človekom ako predtým.

V roku 1963 sa stal 1. tajomníkom ÚV KSS a ocitol sa tak v pozícii najmocnejšieho muža na Slovensku. Tu už vidno jeho prerod na reformne zmýšľajúceho komunistu, čo sa prejavilo v liberalizácii režimu na Slovensku, ktorú niektorí historici nazývajú Bratislavské predjarie. 
 
Vrcholom politickej kariéry Alexandra Dubčeka bol rok 1968. Začiatkom januára nastúpil namiesto Antonína Novotného do pozície šéfa vládnucej štátostrany. Dal priestor rozvoju demokratizácie spoločnosti, procesu známeho aj ako Pražská jar. Reformní komunisti poskytli ľuďom slobody, o ktorých obyvatelia ostatných komunistických štátov mohli iba snívať a ktoré neboli zlučiteľné s totalitným režimom. Dubček sa stal najpopulárnejším politikom v Československu a pre mnohých predstavoval po rokoch tvrdej totality nádej na lepší život. Svojou ľudskosťou si dokázal získať dôveru v takej miere, ako sa pred ním ani po ňom žiadnemu komunistickému politikovi nepodarilo. Pražskú jar brutálne potlačili vojská Varšavskej zmluvy, ktoré do Československa vpadli v noci z 20. na 21. augusta 1968.

Sovietska okupácia priniesla koniec demokratizácie a nástup normalizácie, ktorej chcel čeliť taktikou pomalého ústupu. Tá však úspech nepriniesla a jej tragický koniec nastal v auguste 1969, keď na druhý deň po potlačení masových protiokupačných protestov Federálne zhromaždenie prijalo tzv. obuškový zákon, sprísňujúci tresty pre demonštrantov. Tento zákon podpísal aj Dubček, čo sám s odstupom považoval za najväčšiu chybu svojho života. Následne z neho Husákov normalizačný režim urobil občana „druhej kategórie“, degradovaného do pozície robotníka v lesných závodoch a denne sledovaného a šikanovaného Štátnou bezpečnosťou. Dubček proti tomuto zaobchádzaniu protestoval v listoch adresovaných najvyšším orgánom, v ktorých kritizoval normalizačný režim z pohľadu vlastných perzekúcií, čím sa svojským spôsobom zaradil do prúdu slovenského disentu.

Počas nežnej revolúcie sa Alexander Dubček zapojil do revolučných udalostí a jednoznačne sa pripojil svojou autoritou k zmenám v spoločnosti, čím pomohol opozícii proti režimu. Davy manifestujúcich prijali Dubčeka srdečne, hoci niektoré jeho vystúpenia boli čiastočným sklamaním a ani jeho spolupráca s lídrami nežnej revolúcie nebola bez výhrad. Dubček mal ambíciu stať sa prezidentom Československa, nenašiel však podporu vo Verejnosti proti násiliu ani v Občianskom fóre. Obe hnutia presadzovali za prezidenta Václava Havla, ktorý bol symbolom boja proti komunizmu, kým Dubček zostal symbolom roku 1968. To Dubčeka veľmi sklamalo, hoci ho parlament zvolil za predsedu Federálneho zhromaždenia. Na tomto poste zostal až do svojej tragickej smrti v dôsledku autonehody v roku 1992.

Peter Jašek: Historik z Ústavu pamäti národa.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.