Magda Vůjtková pripravovala pre svojho muža slávnostný obed, napokon z toho bola večera. V rodnej obci hokejového kouča sme sa zhodou okolností ocitli v deň, keď sa sem po týždňoch "hokejového exilu" opäť vracal.
Stred pracovného týždňa, poludnie. Stojíme na námestí v Klimkoviciach, v štvortisícovom moravskom mestečku, vzdialenom iba pár kilometrov od Ostravy, a nebadane nás opantáva ospalá, takmer nedeľná nálada. Po hokejovom ošiali, ktorý tu vládol pred pár dňami, akoby už v ovzduší nezostalo ani stopy. Zdanie však trochu klame.
V tej chvíli o tom ešte nevieme, no v dome pár sto metrov od nás sa práve pripravuje slávnostný králik s kapustou a knedľami. Dobrota na privítanie Vladimíra Vůjtka, ktorý sa po niekoľkých týždňoch vracia domov. Podľa pôvodných plánov by mal doraziť každú chvíľu, no realita je taká, že Slovensko ho iba ťažko „prepúšťa zo svojich osídiel“. A tak kým my sa rozhliadame po jeho rodisku, on – nepochybujeme, že ochotne – poskytuje posledné rozhovory novinárskym kolegom.
Podnik Vladimíra Vůjtka mladšieho, ktorý bol počas zápasu Slovensko - Česko rozdelený na dva tábory. "Nás Slovákov bolo menej, ale prekričali sme ich," prezradila nám Magda Vůjtková. Snímka: HN/Peter Mayer
Čakania na Vůjtkovcov
Pani Magda, trenčianska rodáčka a manželka Vladimíra Vůjtka, však nie je jediná, ktorá tento deň chystá privítaciu oslavu. Zhodou okolností sa v areáli klimkovickej základnej školy práve v predposlednú májovú stredu koná aj stretnutie troch družobných miest, vrátane slovenskej Ilavy. Prirodzene, akcia sa dohodovala ešte v čase, keď väčšine zúčastnených – napokon rovnako ako celému Slovensku – meno Vladimíra Vůjtka takmer nič nevravelo.
O to viac si primátor Štefan Daško cení túto nečakanú príležitosť. A tak kým časť ilavských školákov si do Klimkovíc vezie imitácie hokejových dresov, on sám má v aktovke prichystaný akýsi „ďakovný diplom“. „To sme pripravili len tak narýchlo, do budúcnosti však uvažujeme aj o čestnom občianstve nášho mesta,“ prezrádza nám primátor, keď sa vedno usádzame za stoly zaplnené koláčmi a zákuskami. V miestnosti školskej kuchynky vládne príjemné očakávanie. Medzi učiteľov a družobné návštevy by totiž mala každú chvíľu doraziť aj Magda Vůjtková.
"Vůjtkovo" na Mexiku
Debatu na tému Vladimír Vůjtek ani netreba zámerne rozvádzať, meno obľúbeného starousadlíka sa medzi prítomnými skloňuje úplne prirodzene. A ako sa dalo očakávať – len v tom najlepšom svetle. „Vždy to bol slušný chlap, džentlmen – a vôbec sa nezmenil. A to ho poznám od detstva,“ prezrádza svojim kolegyniam jedna z učiteliek. Popri vyjadreniach o jeho férovosti, nevyvyšovaní sa a „stále tom istom skromnom a nenápadnom Láďovi“ prispieva nečakane „faktickou“ troškou do mlyna starosta Zdeňek Husťák – mimochodom, sčasti Slovák – keď prezradí, že Vladimír Vůjtek kandidoval do komunálneho parlamentu ako nezávislý kandidát za stranu Top 09, no napokon sa tam prebojoval jeho syn.
„Našťastie,“ dodáva starosta dôrazne. „Aspoň mu zostal čas venovať hokeju na sto percent.“ Jeho obľúbenosti medzi slovenskými susedmi sa vraj celé Klimkovice tešia, a práve na počesť tejto popularity by mesto rado zaviedlo vôbec prvý typ miestneho ocenenia, ktorej by bol Vladimír Vůjtek prvým laureátom.
Starosta sa rozreční o jeho široko rozvetvenej rodine, spoločne si nažívajúcej na jednej z ulíc miestnej časti Mexiko, ktorú celé mestečko, prirodzene, nazýva Vůjtkovo. „Jeden z jeho príbuzných vlastní minimúzeum veteránov a do jeho vnučky je zas zaľúbená polovica školy,“ prezrádza nám, evidentne si lámajúci hlavu nad tým, aké informácie by mohli potešiť novinárov z krajiny, kde sa ich rodák stal takmer zo dňa na deň doslova polobohom.
Kanadu oslávili skokom do bazéna
Pani Vůjtková sa vo dverách objavuje takmer na minútu presne, ako sľúbila. Hneď po príchode telefonuje so svojím mužom, aby vzápätí zistila, že až teraz sadá do auta a odchádza z Bratislavy. „Ja už k nemu odteraz žiadnych novinárov nepustím,“ vyhlási a my jej musíme vzápätí po tomto výroku podať ruku na privítanie. Bezprostredná blondína však okamžite prechádza z češtiny do slovenčiny a s úsmevom začína spomínať na predošlé dni, počas ktorých hostila päť vdov po hokejistoch z klubu Lokomotiv Jaroslavľ. „Asi najväčšiu radosť sme mali po zápase s Kanadou. Sledovali sme ho u nás doma a po jeho skončení sme všetky spontánne naskákali do bazéna,“ smeje sa.
Ilavský primátor odovzdáva Magde Vůjtkovej ďakovný list určený pre jej manžela. Slovenské deti sa tešia, že sa im podarilo stretnúť aspoň manželku čerstvej hokejovej legendy. Snímka: HN/Peter Mayer
„Veru, Klimkovice sú asi jediné české mesto, kde sa aj po góle do českej bránky ozýval radostný pokrik,“ konštatuje starosta a pani Magda dopĺňa, že zápas Slovensko – Česko pozerala s českou zástavou namaľovanou na jednom líci a slovenskou na druhom.
„Boli to skvelé dni, úžasné,“ opakuje úprimne a vzápätí rovnako na rovinu dodáva, že na druhej strane ju aj teší, že sa už chýlia ku koncu. „S Láďou okamžite odchádzame na dovolenku, preč od ľudí,“ stihne nám ešte prezradiť predtým, ako si za svojho manžela prevezme ďakovný diplom a beží domov dopiecť zajaca.
Miroslav Fromelius, Jindřich Komar, Jaromír Ševčík. Muži, s ktorými sa Vladimír Vůjtek preháňal v mladosti po ihrisku. Snímka: HN/Peter Mayer
Čašníčka, čapujúca v "hlavnom stane Vůjtkovcov". Snímka: HN/Peter Mayer
„Sme predsa Čechoslováci“
Po vyhlásení pani Magdy sme takmer radi, že jej manžela môžeme oslobodiť od stretnutia s nami. Zato si ešte stihneme potriasť rukou s jeho kamarátmi z detstva, s ktorými sa pred polstoročím preháňali po ihrisku. „Futbalovom,“ zdôrazňujú nám. No hoci sekretárka starostu Ivana Gelnerová hovorí o hokejovej schizofrénii, ktorá v Klimkoviciach počas týchto majstrovstvách vládla, kamaráti nášho reprezentačného kouča mali vo svojich prioritách jasno.
„Palce sme držali Čechom, to je logické, nie?“ pýta sa nás Jaromír Ševčík. „No keď ste hrali proti Rusom, fandili sme zas vám. To je tiež logické, nie? Však sme stále Čechoslováci,“ skonštatuje a mne v tej chvíli so zahanbením preletí mysľou veta, ktorú som po našej prehre s Ruskom započula v jednej z bratislavských krčiem: „Nevadí, že nemáme zlato. Najhlavnejšie je, že sme pobili Čechov.“