Napísali ste knihu o sociálnej sieti, na ktorej je dnes už takmer každý. Čo vás k tomu viedlo?
Začal sa tu vytvárať určitý paralelný virtuálny svet a mne bolo ľúto, že nikto nezačína súhrnne zaznamenávať to, ako sociálne siete menia náš život. Skôr, než som o tejto myšlienke začal hovoriť nahlas, uvedomil som si, že okrem ľudí, ktorí v tomto svete sú, existujú aj ľudia, ktorí mu nerozumejú. A preto tá kniha vyzerá tak, ako vyzerá.
To mi vysvetlite.
Jedna časť je akousi správou o tom, ako Slovensko objavilo Facebook. O tom, čo na ňom vieme a nevieme robiť. Sú tam príbehy ľudí zo slovenského šoubiznisu, ktorí Facebook pochopili, i tých, ktorí ho ignorujú.
Koho máte na mysli?
Napríklad Riša Müllera, ktorý má štáb ľudí na to, aby sa mu starali o facebookové konto. Je to veľmi šikovné, je so svojimi fanúšikmi v styku, neustále sa im pripomína.
V knihe spomínate aj politikov.
Áno, pretože na nich krásne vidieť, ako sa u nás Facebook funguje. Po tom, ako sa na sieti objavil Richard Sulík, sa u nás píše jeho ďalšia kapitola. Na politikoch to krásne vidieť, mnohí takto nevedeli komunikovať a nevedia to ani po voľbách. Pred voľbami ním lákali voličov, ale teraz ich začali ľudia cez Facebook kritizovať a nevedia to ustáť. Napríklad minister Jozef Mihál po voľbách rapídne zúžil okruh svojich priateľov.
Asi už po voľbách nepotreboval toľko očí. Kto to podľa vás s Facebookom u nás „vyhral“?
Ťažko povedať. Niektorí politici ho dokázali, často nechtiac, využiť, keďže tá vlna prišla ešte pred voľbami. Určite to svojím spôsobom vyhrali interpreti a značky, ktoré pochopili jeho význam a skoro začali kampaň. Vtedy ešte vedeli nabaľovať obrovské množstvo fanúšikov.
Druhú časť knihy Všetci sme nahí na Facebooku ste venovali používateľom.
Vznikla vlastne na základe toho, že sa začali šíriť debaty o tom, že si ľudia neuvedomujú riziká, ktoré sú s používaním sociálnych sietí spojené. Ambíciou bolo vytvoriť niečo, čo by sa dalo považovať za akýsi manuál, i keď sa veľmi ťažko robí manuál k niečomu, čo sa dennodenne mení. Niektoré kapitoly som musel dokonca aj prepisovať. Snažil som sa stavať to skôr beletristicky – na príbehoch, aby si ľudia uvedomili dôsledky.
Aký je teda recept na túto sociálnu sieť?
Musíme sa s ním naučiť žiť, uvedomovať si riziká a pochopiť ich. Mladá generácia si to uvedomuje skôr. Možno nie je taká opatrná, aj kvôli veku si nedá pozor na fotky či statusy, ale chápe princíp tohto fungovania. Je to ťažšie pre ľudí nad 35 rokov, považujú to za stratu času a aj keď si konto zriadia, nechápu dôsledky.
Prečo?
Je to ešte stále nové a samotný Facebook je pre bežného používateľa veľmi zložitý.
Kedy bude Slovensko facebookovo vzdelané?
Možno sa už o pár mesiacov začne širšia debata o tom, ako by sme mali pôsobiť v tom virtuálnom priestore a ako si treba vážiť naše súkromie.
Začal sa tu vytvárať určitý paralelný virtuálny svet a mne bolo ľúto, že nikto nezačína súhrnne zaznamenávať to, ako sociálne siete menia náš život. Skôr, než som o tejto myšlienke začal hovoriť nahlas, uvedomil som si, že okrem ľudí, ktorí v tomto svete sú, existujú aj ľudia, ktorí mu nerozumejú. A preto tá kniha vyzerá tak, ako vyzerá.
To mi vysvetlite.
Jedna časť je akousi správou o tom, ako Slovensko objavilo Facebook. O tom, čo na ňom vieme a nevieme robiť. Sú tam príbehy ľudí zo slovenského šoubiznisu, ktorý Facebook pochopili, i tých, ktorý ho ignorujú.
Koho máte na mysli?
Napríklad Riša Müllera, ktorý má štáb ľudí na to, aby sa mu starali o facebookové konto. Je to veľmi šikovné, je so svojimi fanúšikmi v styku, neustále sa im pripomína.
V knihe spomínate aj politikov.
Áno, pretože na nich krásne vidieť, ako sa u nás Facebook funguje. Po tom, ako sa na sieti objavil Richard Sulík, sa u nás píše jeho ďalšia kapitola. Na politikoch to krásne vidieť, mnohí takto nevedeli komunikovať a nevedia to ani po voľbách. Pred voľbami ním lákali voličov, ale teraz ich začali ľudia cez Facebook kritizovať a nevedia to ustáť. Napríklad minister Jozef Mihál po voľbách rapídne zúžil okruh svojich priateľov.
Asi už po voľbách nepotreboval toľko očí. Kto to podľa vás s Facebookom u nás „vyhral“?
Ťažko povedať. Niektorí politici ho dokázali, často nechtiac, využiť, keďže tá vlna prišla ešte pred voľbami. Určite to svojím spôsobom vyhrali interpreti a značky, ktoré pochopili jeho význam a skoro začali kampaň. Vtedy ešte vedeli nabaľovať obrovské množstvo fanúšikov.
Druhú časť knihy Všetci sme nahí na Facebooku ste venovali používateľom.
Vznikla vlastne na základe toho, že sa začali šíriť debaty o tom, že si ľudia neuvedomujú riziká, ktoré sú s používaním sociálnych sietí spojené. Ambíciou bolo vytvoriť niečo, čo by sa dalo považovať za akýsi manuál, i keď sa veľmi ťažko robí manuál k niečomu, čo sa dennodenne mení. Niektoré kapitoly som musel dokonca aj prepisovať. Snažil som sa stavať to skôr beletristicky – na príbehoch, aby si ľudia uvedomili dôsledky.
Aký je teda recept na túto sociálnu sieť?
Musíme sa s ním naučiť žiť, uvedomovať si riziká a pochopiť ich. Mladá generácia si to uvedomuje skôr. Možno nie je taká opatrná, aj kvôli veku si nedá pozor na fotky či statusy, ale chápe princíp tohto fungovania. Je to ťažšie pre ľudí nad 35 rokov, považujú to za stratu času a aj keď si konto zriadia, nechápu dôsledky.
Prečo?
Je to ešte stále nové a samotný Facebook je pre bežného používateľa veľmi zložitý.
Kedy bude Slovensko facebookovo vzdelané?
Možno sa už o pár mesiacov začne širšia debata o tom, ako by sme mali pôsobiť v tom virtuálnom priestore a ako si treba vážiť naše súkromie.