Vyhnali nás bez milosti. A vypálili nám domov
Prechádzame úzkymi uličkami Qara Baghu, 45 kilometrov od Kábulu. Okolo vysoké hlinené múry, kde-tu na cestu vybehne dieťa, ktoré chce čo najskôr zistiť, čo tam robia dve cudzinky zahalené v šatkách. Muž stojí na múre a chytá mokrú hlinu, ktorú mu hádžu zdola. Stavia múr.
Vchádzame do dvora. Keď pred zhruba desiatimi rokmi z neho utekalo pred Talibanom niekoľko rodín, mali so sebou len oblečenie, ktoré mali na sebe, a strach. "Taliban prišiel a povedali nám: vypadnite. Všetko sme tu nechali, zobrali sme si len to, čo sme mali na sebe a odišli sme do Pakistanu,“ hovorí staršia žena svojím nám nezrozumiteľným jazykom.
Z húfu ľudí vystrčí hlavu chlapec s krásnou angličtinou. "Odtiaľto sme kráčali do Kábulu. Vyrazili sme ráno a dorazili tam o štvrtej poobede. Ženy, ktoré boli choré, Taliban naložil do áut a vyložil v Kábule. Odtiaľ nás vzala v noci do Pakistanu dodávka. Desať rodín v jednom veľkom aute.“
Keď režim padol, vrátili sa domov. Čakali ich spustošené dediny, zničené domy a pusté polia. Roky premrhané v utečeneckých táboroch vymenili za provizórne ubytovanie, ktoré im zostalo namiesto ich domovov. Kto nemal nič, dostal od vlády pôdu. Viac pomoci nie.
Postupne začali prichádzať do oblasti medzinárodné organizácie, ktoré sa im snažili pomôcť. "Dali sme rodinám postupne len časť materiálu, prácu si museli urobiť už sami,“ hovorí Zahir. Dostali cement, trámy, rúry, tehly, dvere i okná. Čas a chuť postaviť si svoj zničený dom museli nájsť doma. Bratia, otcovia, synovia, ktorí zostali v Pakistane, posielali domov peniaze, aby sa domy mohli postaviť.
Dnes sa šesť rodín tiesni v dvoch domoch. Na opravu tých zvyšných na dvore nie sú peniaze. "Tento robí v Afghan National Police. Ako by z platu mohol postaviť dom? Tento zasa robí s ISAF, zarába 200 dolárov mesačne. Je ženatý, ako by mohol dať tie peniaze na stavbu domu? Tento zbúraný dom jej jeho,“ ukazuje chlapec na svojich príbuzných dookola.
Na dvore stoja ďalšie domy, ktoré potrebujú mužskú ruku. A pár stoviek dolárov.
Som z protitalibanskej dediny. A platím za to
Bránu otvára nízky muž v tradičnom oblečení. Tadžik. S manželkou má osem detí, niektoré z nich pobehujú okolo nás. Traja chlapci, päť dievčat. Tie, ktoré tu nie sú, poslal pracovať pre iránsku vládu, aby aspoň trochu pomohli priškrtenému rodinnému rozpočtu. Je tiež jedným z tých, ktorí museli vziať nohy na ramená, keď im pred tvárami Taliban šermoval zbraňami.
V Qara Baghu sa všetci snažia dobehnúť stratené roky. Roky bez domova, bez práce, bez vzdelania. Práve odtiaľto pochádzal Ahmad Shah Massoud, jediný naozajstný protitalibanský bojovník, ktorého plagáty dodnes skrášľujú krajinu. Taliban ho zabil pár dní pred smutnými newyorskými udalosťami 11. septembra 2001. No ešte pred tým stihol vraziť do jeho rodného kraja.
"On bol odtiaľto, väčšina ľudí tu patrí k nemu. Prišiel Taliban, každý deň sa tu bojovalo, všetko vypálili,“ vysvetľuje Abdul Karim Fahimi z organizácie ADRA, ktorá sa rozhodla ľuďom, na ktorých sa minulý režim vyvŕšil, pomôcť.
I tu, v Qara Baghu, Taliban nútil mladých, aby sa k nemu pridali. Keď odmietli vziať do rúk zbrane, museli odísť. A keď odišli, Taliban urobil z ich domovov táborák. "Zostali tu len ľudia, ktorí s ním spolupracovali,“ hovorí Tadžik. Tí, ktorí vedeli pred tvrdým režimom ohnúť chrbát. "Ostatní museli utiecť do Pakistanu alebo inej časti Afganistanu.“
Po porážke Talibanu sa všetci vrátili do svojich rozbitých domovov. Po rokoch teroru si museli navrátilci a tí, čo zostali, znovu hľadať k sebe cestu, aby prekonali vzájomnú nenávisť. Prišlo ospravedlnenie a sľub, že konflikty zahodia za hlavu. "Teraz sme všetci rovnakí. Všetci chceme mier, nie je tu žiaden problém,“ hovorí muž.
Hlava rodiny pracuje ako nádenník v Kábule. "Chodím domov iba dvakrát za mesiac na jeden či dva dni. Mám prácu v Kábule, mesačne zarábam asi sto dolárov. Všetko musím kupovať z toho platu. Robím ako strážnik.“
Všetci spia v jednej zrekonštruovanej izbe a sú vďačné aj za tú. Patria k šťastným 178 rodinám, ktoré sa dočkali pomoci. Ďalšie tisíce čakajú na lepšie zajtrajšky.