Latinské Possonium, nemecký Pressburg, maďarský Pozsony, slovenský Prešporok a dnešná Bratislava. Naše hlavné mesto si užilo svoje. Dnes je jedným z najmladších hlavných miest na svete, bolo však aj pokojným provinčným mestečkom či maštaľou Viedne. Jeho uličky dreli Slováci, Maďari, Nemci i Židia. Svoje si užili generácie slobody, útlaku i deti socializmu. Aký je teda príbeh našej krásavice na Dunaji?

Mária Terézia likes Bratislava
Keď ste na historickej uličke menom Ventúrska a Panská, nestojíte len na hocijakom mieste, ale na križovatke historickej Jantárovej a Podunajskej obchodnej cesty. A takýchto perličiek má Bratislava viac. Prvýkrát sa o nej písalo (ako Brezalauspurc) v roku 907: o bitke pod hradom medzi Bavormi a starými Maďarmi. Práve tým hradom, ktorý odolával Turkom, nešťastne vyhorel, bol viackrát zrekonštruovaný, teraz svieti nabielo a na nádvorí má sochu Svätopluka. Dejiny sú nemilosrdné.

Hviezdne časy naše hlavné mesto zažívalo od roku 1536, kedy sa stalo hlavným mestom Uhorska. Počas troch storočí bolo v Dóme sv. Martina korunovaných 11 uhorských kráľov a 8 kráľovských manželiek. Bolo obľúbené aj Máriou Teréziou -- za jej obdobia sa dali postaviť mnohé paláce, ktoré tešia našinca i turistu i dnes. Vznikali aj prvé parky -- a asi vás prekvapí meno najstaršieho verejného parku v Európe -- Aupark. Áno, dnešný Sad Janka Kráľa. Presne ten "sad", ktorý susedí so symbolom konzumu -- Auparkom súčasnosti.

Wien -- Bratislava a späť
Viedla tu napríklad aj prvá železnica v celom Uhorsku a v roku 1914 sme už mali slávnu "električku do Viedne". Práve tú dnes zachraňuje milovník starej Bratislavy a zberateľ dobových fotografií Roman Delikát. "Zistil som, že jeden z dvoch rušňov viedenskej električky (ide o elektrickú železnicu), ktorá tu premávala, ešte existuje v Rakúsku a chceme ju kúpiť a rekonštruovať do historickej podoby," vykresľuje plány jeden z pár desiatok nadšencov, ktorí dávajú dokopy dokument o tom, ako sa zub času zahryzol do mesta. A nielen zub času...

Prvý mrakodrap. Legenda
Bratislava sa musela "pochlapiť" najmä počas dvadsiateho storočia. Z malého provinčného mestečka sa stala metropola a nakoniec i hlavné mesto.
"Zlatým vekom Bratislavy sú určite obdobia, kedy tu fungovali netotalitné režimy, každé obdobie malo svojich ,vyvolených' a svojich ,porazených'. Ide o to, aby vyvolených bolo čím viac a obete trpeli čo najmenej," vysvetľuje etnológ a autor knihy Taká bola Bratislava, Peter Salner. Podľa neho boli najšťastnejšie roky prvého Československa.

"Stúpal počet obyvateľov, bol tu stavebný aj ekonomický boom, vyrastali nové kaviarne (Metropol, Luxor, Grand), fungovala relatívne dobrá demokracia."
Ku koncu 20. rokov 20. storočia už začalo mestečko naberať jednoznačný smer -- veľkomesto. Vrchol svojej "parády" aj podľa architekta Štefana Šľachtu zažilo v 30. a 40. rokoch minulého storočia. "Boli postavené mnohé vynikajúce diela, ktoré znamenali niečo aj v európskom kontexte. Je to napríklad Tvarožkova Mestská sporiteľňa, Marekov Avion, neskôr Poštový palác. Nemôžeme zabudnúť na legendárny Manderlák. Prvý mrakodrap. A čoskoro prišli aj komunisti.

Hurá, máme záchod
Zarytí Prešporáci nostalgicky spomínajú na "Blavu" predtým. Spomínajú najmä na zlaté 60. roky a následné desaťročia, ktoré Bratislavu držali v tesnom bratskom objatí s Ruskom. Hudobník, scenárista a autor knihy Blumentálske blues Tomáš Berka vyrastal v okolí Blumentálskeho kostola a legendárneho obytného domu Avion. Bola to doslova hypermoderná stavba. "My sme považovali za samozrejmé, že nám v kúpeľni tečie teplá voda, že máme krásne výťahy a splachovacie záchody." To však netušili, že vo vtedajších pavlačových domoch, kde žili ich spolužiaci, o takýchto vymoženostiach ani len netušili. Bolo to výnimočné miesto nielen v Bratislave -- na celom Slovensku.
Koncom 50. rokov sa začalo aj v jeho okolí búrlivo stavať. Prvý panelák vznikol v začiatkom zlatého desaťročia namiesto vinohradníckych domov a Berka spomína na to, ako sa periférne bývanie zmenilo na bývanie v ruchu mesta.

A bola Petržalka
"Mám pocit, že teraz zmizli deti. My sme prišli po škole, hodili dole tašky a šli do ulíc." Tomášovi Berkovi tento ruch v uliciach chýba. On sa fascinovane pohyboval napríklad aj okolo stavby Slovenskej technickej univerzity. "Tam sme videli toľko skla a betónu, bola to pre nás taká malá Amerika. Veľmi nás to fascinovalo -- niečo nové a úspešné. Všetko bola raketa, hliník a kozmonautika," smeje sa. Mesto žilo.

A nelenilo sa ani na druhej strane Dunaja. Z petržalských domčekov sa medzitým stala najväčšia slovenská dedina a socialistické vedenie sa rozhodlo, že sa tu bude stavať. A poriadne. Výsledok? Výhľad z bratislavského hradu na pravý breh Dunaja.

"Šesťdesiate roky boli nádherné: dovtedy netušená voľnosť, prístup ku knihám, hudbe, možnosť cestovať, rozmach korzovania. A vidíte, práve vtedy sa začalo ničenie
symbolov mesta, akými boli neologická synagóga, Suché mýto, Vydrica," pripomína Salner.

Práve prelom desaťročí zmenil Bratislavu na nepoznanie. Súdruhovia si povedali, že na podhradí nezáleží -- treba Petržalku prepojiť. Neprekážalo im, že je v ceste synagóga, ani že zbúrajú tretinu historického centra. Mimochodom, Nový most bol vyhlásený na Slovensku za stavbu storočia, škoda, že je na zlom mieste. Česť práci.

Legendárna Vydrica
"My by sme možno v puberte aj povedali, že nám neprekáža, že zbúrali Vydricu. Až neskôr sme si uvedomili, prečo sa naši rodičia tak chytali za hlavu," komentuje Tomáš Berka.

Bratislava prežila aj ďalšie "normálne" desaťročia. Síce s prázdnejšími ulicami a vyľakanejšími obyvateľmi, ale prežila. Dnes je hlavným mestom. S Mostom SNP i s novou Euroroveu na nábreží. Mestom, ktoré si stále hľadá tvár a pritom má na nej už veľa vrások.