04.02.2011, 00:00

Televízia má 85 rokov. A je stále sexi

HN vám ponúkajú šesť dôvodov, prečo sa televízia stala fenoménom.

Milujete ju. Trávite s ňou hodiny, dni a keď ten čas spočítate, budú z toho aj roky. A je to zrejme jediná žena, ktorú obľubuje aj vaša manželka... Televízia sa zrodila pred 85 rokmi a dnes je členom asi každej slovenskej domácnosti.

1. Kamarát do dažďa
Skúšobné vysielanie sa spustilo ešte v polovici 30. rokov v Nemecku, no ruch vysielania sa premenil na kvílenie bômb, ktoré začalo druhú svetovú vojnu. A po tom, ako po jej skončení svet hľadal novú tvár, prišla opäť. A natrvalo.

"Po vojne sa skrátil pracovný čas, zlepšila sa životná úroveň i ekonomické postavenie veľkej časti populácie. Ľudia mali zrazu množstvo voľného času, a práve televízia sa stala vynálezom, ktorý im ho ,ideálne‘ vyplnil,“ objasňuje Norbert Vrabec, riaditeľ Centra mediálnej gramotnosti z Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Na konci prvej časti príbehu o dobrej televízii, ktorá zabíjala nudu, stojí masový divák a konzument. Ten sa podľa Vrabca stal rýchlo terčom záujmu - veď kto by nechcel mať v rukách čas, ktorý venujeme vysielaniu? "Divácka pozornosť je lukratívny artikel, ktorý môžu predávať reklamnému priemyslu.“



2. Snívajte s nami
Televízia si nás omotala okolo prsta ako krásna žena pubertiaka. Ukázala nám to, čo sme chceli vidieť. Vytvorila akúsi ilúziu - okno do sveta. Predviedla nám majora Zemana, ktorý nás držal v napätí, Iveta Malachovská (vtedy ešte Pašková - pozn. red.) nás vtiahla do štúdia Kontakt. S Bobym a Džejárom sme objavovali intrigy v americkom Dallase. A to všetko nás fascinuje. Pomedzi túto ilúziu (nazvime ju - dotkni sa svojej hviezdy) nám predáva od automobilov, paušálov a zdravého korenia všetko.

A dokonalou čerešničkou na mediálnej torte je, ak sa stotožníme s hercom či moderátorom (žeby preto patrili moderátori televízií patrili k obľúbeným postavám bulváru?).

Keď sme si už našli obľúbeného moderátora, dostávame aj pravidelný prísun emócií či empatie v podobe ľudských osudov alebo katastrof. Aby nám túto skepsu a negatívne videnie vynahradili, vynašli podľa Vrabca zábavné formáty. Nájdeme si Superstar či talent, a hneď je svet krajší.

3. Neberte nám princeznú. Vlastne Popolušku
Ďalšie tajomstvo asi nepohladká ego žiadneho diváka. Televízia je jednoduchá. Nepotrebuje vzdelaného ani akčného človeka. Chrlí to, čo osloví generálneho riaditeľa i murára. "Je pasívna, nechce od nás nič, len nás zabáva,“ vysvetľuje český mediálny analytik a šéfredaktor týždenníka Marketing Media Daniel Köppl.

A podľa neho nie je pravdou ani to, že od nej očakávame stále niečo iné a nové. "Naopak, čím je to viac rovnaké, tým lepšie. A to platí v obsahu i podstate. Jediná interaktivita, ktorú chceme robiť, je prepínať programy.“ Ruku na srdce - nemáte aj vy na Vianoce najradšej Popolušku?

Program sa pre nás snaží stať drogou. "Výsledkom tohto snaženia je potom divák, ktorý je nervózny a nesvoj z toho, ak náhodou premešká svoj obľúbený seriál. Má pocit, že niečo dôležité zmeškal, ak nevidel večerné správy a podobne,“ zdôrazňuje Vrabec.

4. Faktor Ťapákovci
Fakt je aj ten, že spoločnosť je čoraz lenivšia. Ľudia si chcú po ťažkom dni v robote len pospať pred správami a zabaviť sa na Paneláku (najlepšie každý večer v rovnakom čase). Ak to podľa Köppla preženieme - tak je táto generácia lenivá aj na to, aby bola v napätí. A istota toho, že si Šeherezáda na konci stoneviemkoľkého dielu Tisíc a jednej noci zoberie Onura, je takmer stopercentná (a pre diváka stále euforická). To, čo karikovala na nás v roku 1917 Božena Slančíková-Timrava v poviedke Ťapákovci, odhaľuje v plnej nahote televízia aj o storočie neskôr.

Ak sa pripojíte na web, musíte aspoň vedieť, čo chcete hľadať či pozerať. Pri "nej“ stačí tlačiť jedno tlačidlo a najťažšie rozhodnutie bude to, či to bude tá alebo oná stanica. A ak si myslíte, že ste výnimka, ste asi len priveľmi mladí. Výskumy sú nemilosrdné, po tridsiatke sa aj tá "on-line generácia“ usadí s rodinou pred "telku“.



5. Televízia nikdy neklame
Za tie desiatky rokov sa zmenila a my sme sa zmenili spolu s ňou. Už to nie je tá graciózna dáma, ktorá nás v prvom rade informovala, kultivovala a potom zabávala. Dnes je to najmä pri komerčných televíziách biznis, kde sa formovanie spoločnosti vymenilo za čísla peoplemetrov. Dôležitá je kvantita, nie kvalita. A tie verejnoprávne väčšinou za tými komerčnými popravde nestíhajú.

Za tie roky však nič neotriaslo našou vierou v televíziu. To, čo sa povie v televízii, je pravda. "Som si istý, že ročne zabije viac ľudí kokosový orech ako žralok. A predsa máme médiami vytvorený obraz krvilačného žraloka, a nie vraždiacej palmy,“ ironizuje Köppl.

Vrabec poukazuje už na takmer učebnicový príklad vplyvu televízie - na vojnu v Perzskom zálive. Prvýkrát v histórii ľudstva sme mohli sledovať vojnu v priamom prenose. Byť pri tom. "Pri bojových operáciách boli novinári aj predtým, ale vždy išlo o sprostredkované informácie s časovým odstupom. Americká armáda pri vojne v zálive dokonale využila silu televízie na propagandistické účely. Spravodajstvo bolo od začiatku koncipované ako zinscenovaná šou. Veď mnohé z náletov prebiehali práve v čase, keď v USA väčšina televíznych staníc vysiela hlavné večerné správy.“ Žeby sa báli druhého Vietnamu?

6. Všetky cesty vedú k biznisu
K takýmto úvahám myšlienky bežného televízneho diváka, čestne zastupujúceho skupinu 12- až 54-ročných, nesiahajú. My sa chceme zabávať. A dostávať informácie. A možno si nechceme kúpiť ani ten akciový paušál, a vôbec nie to drahé auto, kvôli ktorému to tá "telka“ robí. Pretože to zabávať pre nás sa rovná biznis pre nich.

Ale dosť bolo teórie, aj tak väčšina z nás po prečítaní si Víkendu nostalgicky zaspomína na kultové programy a večer si sadne pred "ňu“. Veď byť zamilovaným pubertiakom je také príjemné. Happy birthday, televízia.