06.07.2007, 00:00

Hit storočia. Zmŕtvychvstanie legiend

Televízna retrošou, to nie sú len hity, ktoré sa spievali v minulom storočí. Každá pieseň je spojená s osudmi svojich tvorcov aj interpretmi.

Patrili totiž k najvýraznejším osobnostiam populárnej hudby na Slovensku a napriek tomu, že im doba v poslednom čase nežičila, postupne zľudoveli. Ako žijú dnes legendárni skladatelia, textári a speváci, ktorí tvorili hudobné dejiny v minulom storočí. Vybrali sme sa za tými, ktorých "diela" dnes budú súťažiť vo finále Hitu storočia...

PETER HANZELY
povolanie: skladateľ
o čo ide: V slovenských dolinách

Borinka pri Bratislave už dávno nie je dedinka z minulého storočia. Obsadili ju bohatí a vplyvní Bratislavčania, postavili si tu hrady a novodobé pevnosti. Keď sa pýtam domácich na hudobného skladateľa Petra Hanzelyho, jeden z miestnych odpovedá. "Žije sám a opustený v dome na kopci pri lesnej cestičke smerom k zrúcanine Pajštún. Ale s autom sa tam nedostanete, príjazdová cesta je súkromná."kkOO
O niekoľko minút neskôr z malého domčeka na kopci vyšiel muž stredných rokov s gaštanovými vlasmi. V domácom oblečení a s neodmysliteľnou cigaretou v ústach. Hudobná legenda Peter Hanzely. Muž, o ktorom jeho priatelia dodnes s obdivom hovoria, že sa zbláznil do hudby.
V malom domčeku žije skladateľ, autor hudby k mnohým československým hitom, medzi inými aj V slovenských dolinách, už vyše 30 rokov. 60-ročný hitmaker, ktorého na sklonku minulého storočia obletovali spevácke hviezdy ako Hana Zagorová alebo Marie Rottrová, žije v domčeku na kopci sám. Odmieta však špekulácie, že je opustený. Navštevujú ho deti aj priatelia.
"Vysťahoval som sa z bratislavského bytu, pretože som rušil sny susedom," hovorí. O muzikantovi sa totiž vie, že keď ho kopla múza, sadol si za klavír aj o druhej hodine ráno. "Niekedy som tvoril aj v kúpeľni, bola tam skvelá rezonancia," usmieva sa. Aj v domčeku na kopci má klávesy a akordeón stále v pohotovosti. Napriek tomu, že je v "dôchodku", múza mu klope na dvere často. Alebo komponuje a hrá len tak pre svoju radosť.
Čardáš po japonsky
Legendárny skladateľ musel po 30 rokoch pôsobenia v Slovenskom rozhlase odísť a stal sa nezamestnaným. Údajne preto, lebo jeho miesto hudobného redaktora zrušili.
Dvorný skladateľ "fenomálneho blázna" Karola Duchoňa neskrýva istú zatrpknutosť. "Nikdy v živote," komentuje otázku, nakoľko sa cíti byť doceneným. A ako to bolo v zahraničí? Peter Hanzely sprisahanecky žmurká: "Všade na svete."
Pre Karola zložil niekoľko "večných" piesni, ktoré otextoval geniálny Ľuboš Zeman. Ich Čardáš dvoch sŕdc napríklad na Bratislavskej lýre nepochodil, zato v Japonsku žal úspechy.
Spomínaný hit bol od Hanzelyho doslova pioniersky počin. Skladateľ zmixoval v piesni prvky folklóru s populárnou piesňou. Jeho revolučný čin však skostnatená kritika nevládala stráviť.
Z dvetisíc piesní, ktoré sa prezentovali na festivale Yamaha v Japonsku, sa Čardáš dostal medzi 30 piesní. To bol veľký úspech. Japonci mali jediný problém - 100-člennému orchestru ázijských muzikantov chvíľu trvalo, kým sa čardášových tónov zmocnili.
Fenomenálny blázon
Po smrti velikána Karola Duchoňa Peter Hanzely presťahoval svoju tvorbu do Českej republiky. Písal pre také interpretov, ako bola Maria Rottrová, Hana Zagorová, Petr Spálený, Petr Rezek... Pavel Žák, český textár, otvoril Slovákovi v Prahe dvere dokorán, pečený-varený bol tiež v domácnosti dnes už nebohého Karla Svobodu. Mimochodom, pre Hanzelyho bol textár vždy boh, ktorý dal klenbu melódie.
Zabudnutý skladateľ nezabudne spomenúť vtedy ešte Darinku Rolincovú, pre ktorú robil hudbu spoločne s Petrom Guldanom, ktorá malé dievčatko posunula k Ladislavovi Štajdlovi. So zatrpknutosťou v hlase dodáva, že v tom čase sa budúca Dara Rolins nikdy nezmienila o slovenskej hudbe. Vzápätí mávne rukou.
Hanzelyho spolužiak Janko Kovař, geniálny hudobník, ktorý skončil život skokom z okna, autor hudby Bambuľky (piesne otextoval Peter Guldan), však "nechal" priateľovi prácu na "dôchodok". Spoločne s Guldanom Hanzely pripravuje pokračovanie Bambuľky.
Skladateľ, ktorého v lepších časoch považovali za jedného z najlepších muzikantov, dnes tvrdí, že komponovanie pre deti je to najlepšie, čo môže urobiť. Iba keď sa zvrtne reč ma "Maťka" Karola Duchoňa, začnú mu z oči padať neposlušne slzy...

ĽUBOŠ ZEMAN
povolanie: textár a producent
o čo ide: V slovenských dolinách

Takmer 500 textov pre mnohé spevácke generácie, s výnimkou nastupujúcich hviezdičiek, má na svojom konte jeden zo slovenských hudobných géniov minulého storočia Ľuboš Zeman. Textár, ktorý v 60. rokoch začínal s Marcelou Laiferovou, Janou Kocianovou, Duchoňom (Dievča z Budmeríc, Elena, Jazvečík Boby, V slovenských dolinách, Čardáš dvoch sŕdc), Elánom a Patejdlom (Ulica, Tuláci v podchodoch, Zlodej slnečníc, Chlapčenský úsmev, Kaskadér či so svojráznym Robom Grigorovom (Žuvačka za uchom, Monika, Mám 300 mesiacov, Občiansky preukaz) dnes už skôr inklinuje k ľúbostným a erotickým básňam. Dôvod je prozaický.
"Pred rokom 1989 bolo celkom bežné, že aj na malom päťmiliónovom Slovensku sa predalo stotisíc platní," hovorí textár, ktorého piesne skoro všetky zľudoveli.
Nebezpečné 60. roky
Situácia sa zmenila najmä v priebehu šiestich rokov po revolúcii - český trh sa zatvoril do seba - Slováci zasa veľmi rýchlo pochopili, že v obchodoch sa dá zohnať zahraničná hudba a postupne sa začala slovenská popová scéna rútiť do záhuby.
"Dotklo sa to najmä slovenských autorov a interpretov, všetky vznikajúce súkromné rádia sa zbláznili zo slobody a hrali poväčšine anglo-americkú hudbu."
Hudobná brandža sa, našťastie, zobudila, nastala reinkarnácia vydavateľstiev, festivalov, začali sa robiť slovenské pesničky aj hitparády.
"Kríza však generačne zasiahla vtedajších hudobníkov, najmä starších hudobníkov, vyrastajúcich na hudbe 60. rokov, ako napríklad ja, alebo ešte starších, ako boli Ali Brezovský, Pavol Zelenaj, Tibor Gruner a iní. Autori, ktorí nemali v tom čase nakomponovaných niekoľko stovák pesničiek, nevládali vyžiť ani z tamtiémového šírenia svojich diel."
Legenda v riaditeľskom kresle
Textár, básnik a publicista Ľuboš Zeman mal viac šťastia ako jeho kolegovia, ktorí žili bohémskejším životom. Pracoval totiž v rozhlase od svojich osemnástich rokov a postupne prešiel všetkými funkciami.
"Nerobil som tam len vrátnika a generálneho riaditeľa", usmieva sa 58-ročný muž, ktorý momentálne pracuje v televízii ako jej riaditeľ, resp. producent.
Nová doba naučila muža s hlavou v oblakoch byť komerčne tvrdším, až napokon prešiel od textov k poézii. Básne sú dnes to, čo mu pomáha prežiť a vytvára vnútornú rovnováhu.
S Ľubošom Zemanom sedíme v jeho pracovni v nedeľu popoludní a mňa zaujíma, ako vznikali jeho slovenské hity.
"Hudbu napíše skladateľ a textár sa potom trápi so zvyškom," tvrdí.
V hite V slovenských dolinách, ktorý je jeden z deviatich piesní horúcim favoritom na hit storočia, to však vraj nebolo vôbec ťažké.
"Prišiel za mnou Hanzely roku 1976, strčil mi do rúk noty a požiadal ma, nech mu napíšem text," spomína.
Vtedy 27 ročný textár práve odchádzal na dovolenku do dedinky Štefanová v Jánošíkovom kraji. "Napísal som len to, čo som videl v tejto krásnej dedinke - nič som si nemusel vymýšľať. Urobil som si len technickú štruktúru piesne, zvyšok napísali ľudia a krásna príroda okolo mňa," zjednodušuje.
Manuál na text
Inšpirácia pre umelca, to je okolie, pekné dievčatá, bezdomovci, Japonci s fotoaparátmi na krku, pekná kniha...
Pesničkový text sa dá podľa Zemana písať rôzne, dokonca aj na diaľku. Je však presvedčený, že taký nebude nikdy dobrý.
"Budú síce sedieť slabiky, rýmy, viazaný text, ale bude prázdny," tvrdí. Zeman píše zblízka. Svojho interpreta chce poznať - pozerať mu do očí, rozprávať sa. Keď napríklad lyrik Vašo Patejdl spieval jeho pieseň Voňavky dievčat, jednoducho textu musel veriť a stotožniť sa s ním. Robo Grigorov sa nikdy netajil tým, že čomu neverí, nedokáže zaspievať. Aj "bitkári" Jožo Ráž a Jano Baláž museli veriť textom, ktoré pre nich Zeman písal. "Sedeli sme celé hodiny spolu a nekonečne filozofovali o živote, absolvovali tisíce kilometrov v aute a napokon som sa prevtelil do života každého interpreta mojej piesne a písal som mu na telo."
V tele chlapca z Patrónky bol, našťastie, vždy kúsok bitkára, rebela aj zamilovaného mladíka. Dnes uvažuje, že vyberie asi 20 svojich hitov a dá ich naspievať novým spevákom. Momentálne má vybraných už šesť, po dohode s vydavateľom však o nich nechce bližšie hovoriť

MARCEL PALONDER
povolanie: spevák
o čo ide: Láska

Marcel Palonder skoro celý život odchádzal z domu a vracal sa. Snažil sa zachovať si nezávislosť. Dnes priznáva, že to bolo ťažké aj krásne zároveň. Ako umelec to totiž nikdy nemal ľahké.
"Potreboval som prejsť svet, spoznať ľudí cez ich hudbu," hovorí absolvent štúdia operného spevu, kompozície a dirigovania. "Spoznávať svet bolo pre mňa silnejšie ako usadiť sa doma a venovať sa niečomu ustálenému," pokračuje.
Jeho hviezda však nezažiarila z večera na ráno, ako sa môže zdať. Uznávaný bol už dávno predtým ako vystúpil na televíznej obrazovke. Fanúšikovia čiernej hudby ho poznali dávnejšie. Paradoxne, Marcel Palonder, hudobník, ktorý sa počas štúdia stretával s hercami a výtvarníkmi, sám začal muzikantov spoznávať vlastne až po skončení školy.
Svoju profesionálnu dráhu odštartoval po boku Mariky Gombitovej, ktorej spieval druhý hlas a hral na klávesoch požičaných od Michaela Kocába a po koncerte zbieral kvety z pódia.
Život v emigrácii
Roku 1986 bola na Slovensku silná popová scéna aj v rámci vtedajšej federácie. Marika zapĺňala nielen športové haly, ale aj pražskú Lucernu. O dva roky neskôr už Marcel pôsobil vo vlastnej kapele Mandragora a hrával v Prahe.
V tom čase už silnel odpor voči režimu, ani nie 24-ročný Slovák sa stýkal s ľuďmi okolo Václava Havla, v pražských krčmičkách sa diskutovalo, rebelovalo. O rok neskoršie utiekol z Československa do Francúzska, keď mu v Opuse odmietli vydať album.
"Vedel som, že na Slovensku si už nevrznem, sadol som do vlaku a odišiel do Nice k tete," hovorí. Najskôr umýval riady, potom maľoval drahé hotelové izby a napokon študoval na Akadémii hudby v Monaku. Mesiac po tom ako opustil republiku už aj koncertoval.
Keď sa v zime roku 1990 vrátil na Slovensko, niektorí sa na neho pozerali ako na zradcu, pýtali sa ho, čo tu vlastne chce, keď je pekne oblečený a vo vreckách má franky. On však namiesto odpovede vydal v Opuse album.
Tulácke topánky
Marcel bol doslova chvíľu tu a chvíľu tam. Svoju tulácku krv nikdy nezaprel. Odišiel do Anglicka, kde ako prvý Stredo- a Východoeurópan vystúpil na najprestížnejšom festivale v Glastonbury. Domov sa vrátil v roku 1994, urobil zopár akcií a o dva roky neskôr odišiel na Eurovíziu s piesňou Jožka Urbana a Ďura Buriana Kým nás máš.
"Bola to skôr náhoda," hovorí skromne. Úspech sa však na Slovensku stále nenosí, doma pociťoval skepsu a okrem muzikálov ho nič doma nedržalo. Marcel si znova obul túlavé topánky a odišiel postupne do škótskeho Edinburghu, a potom do Dublinu. Som cestovateľ a objaviteľ," vysvetľuje spevák.
Je to komické, ale verejnosť spoznala vynikajúceho speváka Palondera až po tom, čo sa ukázal na televíznej obrazovke.
Palonder hovorí: "S mojou partnerkou Anitou Soul sme prijali ponuku spievať v orchestri Gustáva Broma v Bailande. Bola to zaujímavá práca, náročná, museli sme týždenne nakrútiť niekoľko piesní a naučiť sa texty."
Zo začiatku mená oboch spevákov ani neuvádzali, do toho však prišiel Hit storočia, v ktorom už vystupovali pod svojimi menami, a tak ich začali predstavovať aj v konkurenčnej televízii. To bolo pre známych spevákov dosť tragikomické.
Marcel sa však nikde nepchá. Sám seba považuje za hudobníka, nie výlučne speváka. "Spev je len časť zo mňa," tvrdí spevák, ktorý by rád vydal v krátkej budúcnosti album so starými slovenskými hitmi.