Možno v ňom vidieť Otca národa, ako mu jeho oddaní prívrženci hovorili ešte počas života. Možno v ňom rovnako vidieť človeka, ktorý si pestoval svoj kult (Slovenská ľudová strana niesla Hlinkovo meno už od roku 1925, čo ani v tom čase vôbec nebolo štandardné) a autoritárskymi postojmi dláždil cestu k režimu, ktorý sa potom - už po jeho smrti - vďaka priaznivému kontextu presadil na Slovensku. Skutočnosť, že si vyvesil na svoje zástavy Hlinkovo meno, jeho miestu v historickej pamäti v konečnom dôsledku viac uškodilo ako pomohlo.
Hlinka bol však súčasne charizmatickou osobnosťou a tribúnom, ktorý svojím rečníckym umením a jednoduchosťou riešení a hesiel získaval toľko prívržencov, ako v tom čase žiadna iná osobnosť spojená s politickou stranou.
Vedel postihnúť mnohé akútne problémy vtedajšej doby a postaviť sa za ne váhou svojho politického vplyvu i osobnou charizmou. Svojou politickou agendou sa často vymykal z dobových mantinelov, čo mu prinášalo množstvo prívržencov, ale aj rovnaké množstvo osobných nepriateľov.
Rany dostával i rozdával
Konfrontácia s nimi, ako aj so štátnou mocou (uhorskou i československou), priniesla Hlinkovi život plný zápasov, útokov, animozít i väznenia. Hlinka dostal veľa podpásových úderov i útokov od chrbta, rovnako veľa ich však aj udelil. Na svojich priateľov nedal dopustiť, kto sa mu však znepáčil, nemohol počítať so zhovievavosťou. Spôsob, akým ostrakizoval svojich protivníkov, často ešte včerajších druhov, mal ďaleko od korektného politického zápasu.
To, čo bolo bežné pre mnohých iných politikov, vnímalo sa pri Hlinkovi citlivejšie, lebo od katolíckeho kňaza sa čakalo neraz viac tolerancie, jemnejší slovník a menej machiavelizmu. V tomto prípade bol politikom par excellence.
Na druhej strane, značná naivita, impulzívnosť a neschopnosť kompromisu z Hlinku nerobili dobrého politika. Takýchto protirečení je v Hlinkovom živote oveľa viac.
Hlinka pre dvoch historikov
Možno i to je jeden z dôvodov, že Hlinka ako výrazná osobnosť slovenskej politiky nemá zatiaľ svoju historickú biografiu. To, čo existuje, je buď tendenčné (Karol Sidor, František Vnuk) alebo povrchné a skratkovité (Alena Bartlová). V prípade Hlinku existuje objektívny problém s prameňmi, lebo vždy bol viac rétorom ako pisateľom.
Máme teda skôr pramene o Hlinkovi, ako jeho vlastné texty. Navyše by mali Hlinkovu biografiu napísať spoločne dvaja odborníci (jeden na obdobie do roku 1918 a druhý po ňom). Doterajšie pokusy totiž majú okrem iného deficit hlbšieho poznania jedného či druhého - navzájom úplne odlišného - úseku Hlinkovho života a kariéry.
Hlinka sa narodil roku 1864 v Černovej v neľahkých sociálnych podmienkach v mnohodetnej rodine pltníka. Od začiatku bola jeho životná cesta nasmerovaná na kňazskú dráhu. Ako kňaz síce nevynikal sčítanosťou a hĺbkou vzdelania, zato výborne komunikoval so svojimi veriacimi, vedel ich zapáliť a získať pre svoje myšlienky. Slovacita patrila medzi kľúčové atribúty jeho každodenných postojov.
Začiatky v maďarskej strane
Hlinka pôsobil od roku 1892 ako farár v liptovských Troch Sliačoch a vďaka svojej rozsiahlej ľudovýchovnej činnosti, kritickej publicistike a charizmatickej osobnosti si získal nielen v obci, ale aj v širokom okolí, ba v celom Liptove, mimoriadnu popularitu. Stal sa jedným z priekopníkov slovenského družstevníctva, ktoré patrilo k účinným nástrojom formujúceho sa politického katolicizmu.
Hlinka sa politicky vyšvihol a etabloval v lone maďarskej Katolíckej ľudovej strany (Néppartu), ktorá vystupovala opozične. Bol však pre ňu príliš nezvládnuteľným kandidátom, preto ho radšej nechala v doplňujúcich voľbách do parlamentu v roku 1898 padnúť.
Voľby sa skončili prehrou, streľbou i mŕtvymi. Pre Hlinku to bola tragická skúsenosť, ktorá ho naučila politickému pragmatizmu a postupne priviedla k pochopeniu nevyhnutnosti založiť Slovenskú ľudovú stranu.
| Andrej Hlinka aj dnes viac rozdeľuje, ako spája, píše exkluzívne pre HN historik Roman Holec. Snímka: Profimedia.cz |
| Andrej Hlinka – charizmatický kazateľ a politik. Snímka: Profimedia.cz |
Väzenie a Černová
Ešte predtým však Hlinka viackrát zamiešal politickými kartami na Liptove, pričom nevypočítateľnosť jeho krokov zamotala hlavu aj politickým elitám v Martine. Predpokladá sa, že výsledkom Hlinkových politických ťahov bolo víťazstvo vo voľbách na uprázdnenú lukratívnu mestskú faru v Ružomberku v roku 1905.
O necelé dva roky neskôr mu však spišský biskup hodil do tváre obvinenie, že pri voľbe podplácal a suspendoval ho z výkonu všetkých kňazských povinností. Rozhodujúcou príčinou na tento krok bola skôr intenzívna Hlinkova podpora Vavra Šrobára pri poslaneckej voľbe v roku 1906. Tá Hlinku priviedla aj pred civilný súd a vyniesla mu za búrenie proti národnosti dva roky väzenia. V tejto situácii prichádza Černová, lebo jeho rodáci si žiadali, aby práve Hlinka posvätil nový kostol, o ktorého výstavbu mal značné zásluhy.
Biskup neodvolal suspendáciu a do obce vyslal cudzích kňazov. Sprevádzali ich žandári a nahromadené napätie vyústilo do konfrontácie, ktorej výsledkom bolo 15 mŕtvych a desiatky ranených.
Medzi Bohom a národom
Hlinka bol v tom čase na prednáškovom turné v Čechách a na Morave a Černová len umocnila nimbus martýra a obrovskú popularitu, ktorej sa tešil. Praha a iné mestá ležali Hlinkovi doslova pri nohách a čakali na každé jeho slovo. Hlinka odmietol vyhnúť sa väzeniu a nastúpil na trest, ktorý svojou celkovou dĺžkou nemal medzi Slovákmi obdobu.
Cirkevný spor s biskupom sa medzitým riešil vo Vatikáne a výsledný kompromis bol v skutočnosti víťazstvom kňaza Hlinku. Hoci bol vo väzení, stál na vrchole svojej popularity a celonárodnej úcty. Práve tu a vtedy mal všetky predpoklady stať sa celonárodným symbolom a azda i autoritou. Udalosti po Černovej totiž stmelili slovenskú spoločnosť a načas odstránili konfesionálne a ideové rozpory.
Z väzenia však vyšiel iný Hlinka ako doň vchádzal. Zdravotné problémy, ktoré ho sužovali, pocit psychickej samoty počas druhého roku jeho pobytu a nakoniec aj roztržka s českou stranou, keď odmietol hrať úlohu akéhosi slovenského Jana Husa, sa podpísali pod jeho nervózne a konfrontačné správanie.
Hlinka sa navyše ocitol v dileme každého národne uvedomelého kňaza a musel riešiť rozpor medzi Bohom (zmaďarizovanou cirkvou a cirkevnou hierarchiou) na jednej strane a národom na druhej strane. Ako správny kňaz nastúpil cestu zmierenia so svojím biskupom, čo však v mnohých slovenských kruhoch vyvolalo nevôľu a odsúdenie. Dochádza ku konfesionálnym konfrontáciám, v dôsledku čoho vzniká definitívne Slovenská ľudová strana.
Väzeň dvoch štátov
Počas prvej svetovej vojny je Hlinka pasívny a k životu sa prebral až roku 1918. Včas na to, aby nasmeroval slovenskú politiku smerom k československej alternatíve. Zúčastnil sa na schválení Deklarácie slovenského národa a vítal vznik Česko-slovenska.
Spojenie so silno sekularizovanou českou spoločnosťou a niektoré necitlivé protikatolícke kroky nového štátu, spájajúce cirkev s predchádzajúcim režimom a reakčnými nálepkami, vyvolali u Hlinku veľmi rýchlo opozičné nálady a presvedčenie, že len keď si Slováci sami budú riadiť svoje veci, nebude ohrozovaný ich náboženský život. Volanie po autonómii však malo aj širší, ako len náboženský rozmer. Na jar 1919 odchádza Hlinka v jej záujme ilegálne na mierovú konferenciu do Paríža, čo bol naivný krok, na ktorý sa dal zlákať slovenským renegátom Františkom Jehličkom. To bola ďalšia nešťastná črta Hlinkovej politickej praxe. Obklopoval sa ľuďmi ako Jehlička, Vojtech Tuka, ako aj rôznymi karieristami a zo strany sa vylučovali "predprevratoví" Slováci typu Ferdiša Jurigu alebo Floriána Tománka. Strane to spôsobovalo problémy a diskreditovalo ju, jej jednota sa stávala iluzórnou, pričom ju v mnohom ovplyvňovali volebné výsledky a politická prax.
Hlinka nepochybne uvažoval o kariére na cirkevnom poli, ale osud (a neprajný politický kontext) mu predurčil politickú arénu. Internácia Hlinku po návrate z Paríža mu nevdojak politicky pomohla napraviť si pošramotenú reputáciu. Ako prvý mohol konštatovať práve on, že sa stal väzňom monarchie i republiky. Z väzenia ho vyslobodil poslanecký mandát a až do svojej smrti bol Hlinka poslancom Národného zhromaždenia v Prahe.
Neúspešný bankár
Začiatkom 20. rokov prežil Hlinka azda najzložitejšie obdobie vo svojej kariére, keď sa vinou nezodpovedných finančných operácií na budapeštianskej burze dostala ružomberská Ľudová banka, ktorej bol dlhoročným správcom, na pokraj katastrofy. Predstava, že tisíce ľudí, ktorí mali v banke vďaka jej katolíckemu imidžu a charizmatickému správcovi uložené svoje úspory, o ne naraz prídu, dostávala Hlinku do depresívnych stavov a podsúvala mu myšlienky úplného stiahnutia sa z verejného života. Nakoniec sa našla cesta záchrany a Hlinka rýchlo zabudol, ako balansoval nad priepasťou.
Z Hlinkových útokov a impulzívnych neraz drsných vyjadrení na adresu evanjelikov, ateistov, ľavičiarov, Židov, Maďarov, Čechov, liberálov, čechoslovakistov, mičurákov (českých lidovcov), argalášov (agrárnikov) a ďalších možno účelovo posplietať rôznych Hlinkov. Aj vyjadrenia o ňom sa pohybujú v pestrej škále od bezhraničného obdivu až po najhrubšiu zlobu. Keď mal niečo povedať o sebe, často hovoril v tretej osobe. Aj preto tento príspevok rezignoval z akýkoľvek citátu.
HSĽS ako významný hráč
Z boja proti pražskému centralizmu a politickému čechoslovakizmu sa stala hlavná agenda Slovenskej ľudovej strany, ktorá sa rýchlo vypracovala na najsilnejšiu politickú stranu na Slovensku. V požiadavke autonómie videla riešenie naakumulovaných problémov a navyše upevnenie štátu ako celku. Autonómia mala totiž v Hlinkových predstavách republiku vždy posilniť, no nie ju oslabiť.
Najmä v 30. rokoch, keď sa Slováci už vyformovali na moderný národ a mali dostatok kádrov na realizáciu autonómie, bolo od Prahy krátkozraké naďalej ignorovať túto požiadavku, okolo ktorej sformoval v roku 1935 katolík Hlinka a evanjelik Martin Rázus na čele Slovenskej národnej strany Autonomistický blok. Čo svedčí o tom, že Hlinka dokázal v istých podmienkach prekročiť aj svoj konfesionálny tieň.
Hlinkova slovenská ľudová strana len raz vystúpila z opozície a nechala sa zlákať pozíciou vládnej strany (1927 - 1929). Tukova aféra toto intermezzo prerušila. V tridsiatych rokoch v dôsledku hospodárskej krízy a zvyšujúceho sa tlaku zahraničia rastie význam HSĽS, ktorá má konečne šancu stať sa rozhodujúcim jazýčkom na váhe. Záujem o Hlinku a jeho stranu prejavuje Edvard Beneš, Milan Hodža i predstavitelia menšinových strán.
Viac rozdeľuje ako spája
Od polovice 30. rokov však Hlinkovi pre zdravotné problémy očividne ubúdajú sily. V strane sa derú do popredia nové sily a Hlinka je čoraz viac už len symbolom. Keď uprostred leta 1938 zomiera, určite netušil, že autonómia Slovenska je na dosah. Ďalší vývoj už mohol len ťažko odhadovať, ešte ťažšie predvídať, a azda úplne najťažšie aj ovplyvniť.
Hlinka sa stal ako kňaz a politik počas Slovenskej republiky (1939 - 1945) symbolom, ktorý kliesnil cestu k slovenskej štátnosti. Po vojne sa presne z rovnakých dôvodov dostáva na index a jeho meno sa inštrumentalizuje na stelesnenie reakcie a zla v jednom. Tendencie k takémuto čiernobielemu videniu sú zrejmé i v súčasnosti. Ako počas života i po takmer sedemdesiatich rokoch Hlinka viac rozdeľuje ako spája.
Roman Holec,
autor je historik
Kto je Roman Holec
Je profesorom histórie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a vedeckým pracovníkom na Historickom ústave SAV. Je autorom siedmich monografií, takmer stovky vedeckých štúdií publikovaných v SR a v zahraničí, podieľal sa kapitolami na viacerých syntetických prácach a redaktorsky vydal dva zborníky v zahraničí.