Dnes sa začínajú XXIX. letné olympijské hry v Pekingu. Možno nás čakajú mnohé oslnivé výkony, možno sa dočkáme prelomenia desaťročia starých rekordov. To je však len neistá budúcnosť. To, čo je isté, vidieť už dnes.
Treba povedať, že Peking sa na tú veľkú parádu, nech už budú výkony akékoľvek, zodpovedne pripravil. Číňania sa podľa manuálu trochu prispôsobili západným zvykom, budú menej pľuť, menej fajčiť a zodpovedne skandovať. Ak by sa náhodou na oblohe objavil mráčik, armáda ho odstrelí, aby nenarušil slávnostné otvorenie. Peking je vyparádený, o čo menej je v meste áut i smradľavých tovární, o to viac je tam moderných športovísk a o to dlhšie je metro.
Čína sa chce ukázať v tom najlepšom svetle. Po tom, ako sa stala poprednou ekonomickou mocnosťou, vystrelila do vesmíru vlastného taikonauta a postavila obrovskú priehradu, má šancu zaujať polovicu planéty. Ak sa všetko podarí, prestíž krajiny v očiach zvyšku sveta opäť o niečo stúpne. Všetky krásne knihy a programy, ktoré vyjdú počas a po olympiáde, však nedokážu skryť krutú podstatu tohto systému. Systému, ktorý dosahuje viditeľné úspechy, ale v ktorom by žiaden slobodymilovný človek nechcel žiť.
Tento režim už síce zanechal veľké skoky a kultúrne revolúcie, počas ktorých bolo podozrivým už to, že človek nosil okuliare, ale jeho utlačovateľská povaha zostala nezmenená. Hovoriť o tom môžu väzni v pracovných táboroch, dvaja zbití japonskí novinári i pôvodní obyvatelia Tibetu, ktorí tvoria v tejto horskej krajine čoraz menšiu časť obyvateľstva. Svoje by k tejto téme mohli povedať aj členovia hnutia Fa lun gong, členovia kresťanských cirkví, moslimskí Ujgurovia, státisíce ľudí presťahovaných kvôli priehrade Tri rokliny a zrejme aj obyvatelia Hongkongu. Možno by sa ozvali aj ostatní, keby niečo vedeli o masakre na Námestí Tien an men, ktorí však mlčia, pretože vláda ríše stredu sa tvári, akoby sa v nej v roku 1989 nič vážne nestalo.
Veľa ľudí sa dnes obáva, že nie sú tak ďaleko časy, keď Čína ovládne svet. Znaky tejto budúcnosti vidia na každom kroku: čoraz viac čínskych obchodov, čínskych výrobkov i obrovských čínskych úspechov. Ktovie, možno tie časy skutočne nie sú ďaleko. Oveľa horšie by však bolo, keby nás Čína ovládla inak: napríklad myšlienkou, že jeden ľudský život má menšiu hodnotu ako let do vesmíru, megawatt elektrickej energie či bezproblémové slávnostné otvorenie olympiády.