"Ďurčanský je typ ctižiadostivého zahraničného politika malého slovanského národa, ktorý sa len pred nedávnom osamostatnil... Slovensku prisudzuje európsku dôležitosť a vychádzajúc z tohto hľadiska razí tzv. európsku politiku. To je príčinou toho, prečo Ďurčanský nemôže mať k Nemecku úprimný vzťah.“
Citované hodnotenie ministra zahraničných vecí a ministra Ferdinanda Ďurčanského pochádza z júna 1940, teda v čase, keď sa okolo neho začala sťahovať pomyselná nemecká slučka. Na jej uťahovaní sa významným podielom zúčastňovala Bezpečnostná služba všemocného ríšskeho vodcu SS Heinricha Himmlera, známa skôr pod skratkou SD (Sicherheitsdienst). Slovensko nebolo pre ňu v roku 1940 neznámym prostredím, keďže na našom území si už od jesene 1938 budovala svoje agentúrne siete. Hlavnou úlohou SD bolo spravodajsky "pokrývať všetky dôležité oblasti spoločenského života“, čo znamenalo najmä aktívne sledovanie vývoja slovenskej vnútropolitickej scény a jej hlavných aktérov. Medzi nich patril aj niekoľkonásobný minister autonómnych vlád a vlád slovenského štátu, ambiciózny politik F. Ďurčanský.
Radikál
Mladý vyštudovaný právnik, absolvent parížskej Sorbony, neskorší profesor medzinárodného práva na Slovenskej univerzite, patril v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (HSĽS) medzi uznávaných radikálov, nekritických obdivovateľov autoritatívnych, resp. totalitných režimov, čo dokazoval svojimi príspevkami v časopise Nástup, ktorý redigoval spolu so starším bratom Jánom. Zároveň bol zástancom čo najširšej autonómie Slovenska v rámci Československa. Po mníchovskom diktáte vystupuje ako rozhodný stúpenec slovenskej štátnej samostatnosti, pravda, so silnou orientáciou na mocného suseda - nemeckú ríšu. Radikál F. Ďurčanský rokuje už 11. októbra 1938 u druhého muža "tretej ríše“ H. Göringa, kde ho oboznamuje s touto myšlienkou. Maršal súhlasí.
Ten istý názor prezentuje aj o niekoľko dní neskôr v Mníchove pred nemeckým ministrom zahraničia Joachimom von Ribbentropom, ktorého navštívil spoločne s Jozefom Tisom. F. Ďurčanský je v tom období považovaný za najpronemeckejšieho z ľudáckych politikov. V tom sa zhodujú aj hodnotenia SD. Vo februári 1939 sa zo strany SD, najmä jej viedenskej oblastnej centrály, začínajú vynárať prvé pochybnosti v súvislosti s jeho lavírovaním medzi Tisovou a Tukovou skupinou. Vtedy si kladie kardinálnu otázku: "Je Ďurčanský úprimný,... alebo je jeho zbližovanie s nemeckými kruhmi len účelovým krokom?“ Odpoveď na túto otázku mali priniesť marcové udalosti roku 1939.
Minister
Krátko po vojenskej akcii ústrednej československej vlády na Slovensku uteká F. Ďurčanský 10. marca 1939 do neďalekej Viedne, kde s podporou Nemcov agituje za vyhlásenie samostatného štátu. Po Sidorovom odmietnutí urobiť rozhodujúci "skok“ Nemci naliehajú, aby "exulant“ F. Ďurčanský z Viedne proklamoval nezávislosť. Ten však váha a Hitlerovi emisári napokon dávajú prednosť J. Tisovi. 13. marca odlieta do Berlína. Vo Viedni sa k nemu pripája i F. Ďurčanský. Po známom "vodcovom“ monológu, v ktorom J. Tisa nabáda k "bleskovému“ konaniu, inak bude osud Slovákov spečatený, prichádzajú na rad nočné rokovania s vedúcimi činiteľmi ríšskeho ministerstva zahraničia o modalitách "ochrannej zmluvy“. F. Ďurčanský, odborník na medzinárodné právo, odmieta pojem "ochrana“ spočiatku akceptovať. Nakoniec síce ustúpi, ale jeho výklad termínu "ochrana“, ktorú vníma ako garanciu "nezávislosti a hraníc slovenského štátu“, je v príkrom rozpore s nemeckým stanoviskom.
Znepokojuje ho aj vstup jednotiek Wehrmachtu na západné Slovensko a vytvorenie "ochrannej zóny“. Napokon však "Ochrannú zmluvu“ podpíše. Vpád maďarského vojska na východné Slovensko ju však okamžite devalvuje. Ďurčanského naivná dôvera v uplatnenie nacistického "völkisch“ princípu je otrasená, pred spravodajcom SD sa vyjadruje, že "za daných okolností nemá chuť ďalej pokračovať“ a vážne pomýšľa na demisiu.
Čerstvý minister zahraničných vecí však nahrádza jednu naivnú predstavu druhou. Napriek ustanoveniu článku 4 "Ochrannej zmluvy“ o podriadení slovenskej zahraničnej politike záujmom Nemecka sa snaží robiť "nezávislú“ zahraničnú politiku založenú na zásade "nebyť s nikým v zlom“, čiže na neutralite. Nemci nemohli takýto kurz dlhodobo tolerovať. Predovšetkým SD má voči nemu kritické výhrady, obviňuje F. Ďurčanského z odklonu od pronemeckého postoja a vyčíta mu najmä preceňovanie postavenia Slovenska v európskej politike. Keď po začatí nemeckých vojenských operácií v septembri 1939 zostávajú vyslanec vo Varšave Ladislav Szathmáry a konzul v Londýne Milan Harminc v emigrácii, hlásia Himmlerovi spravodajcovia do Berlína, že je to dôsledok Ďurčanského nedôslednej personálnej politiky. Koncom roku 1939 sa k tomu pridali správy, že minister je v styku s londýnskou emigráciou okolo bývalého prezidenta Edvarda Beneša.
Najväčším Ďurčanského "hriechom“ však bola jeho snaha o obnovenie diplomatických stykov s Veľkou Britániou. Nóta, ktorú koncom marca 1940 odovzdal slovenský vyslanec v Ríme Jozef Zvrškovec prostredníctvom talianskeho ministerstva zahraničných vecí britskému veľvyslanectvu a v ktorej stálo, že "Slovensko zamýšľa zostať v existujúcom konflikte neutrálne“, bola ministrovou "labuťou piesňou“. Berlínska centrála SD dala svojim pobočkám príkaz zbierať kompromitujúci materiál, vyhodnotiť ho a zostaviť elaborát. Ten okrem uvedených skutočností obsahoval aj pasáž o Ďurčanského údajnom protinemeckom postoji pri prijímaní záverečného verdiktu Viedenskej arbitráže.
"Hriešnik“
Okrem zahraničnej politiky figurovali na účte, ktorý začala SD F. Ďurčanskému vystavovať, aj "prešľapy“ vo vnútornej politike a v súkromnom živote. Keďže koncom októbra 1939 prevzal rezort vnútra, SD ho obviňovala z nedostatočnej razancie pri realizácii protižidovských opatrení, čo však nezodpovedalo skutočnému stavu vecí. K tomu sa pridružili tiež sťažnosti predstaviteľov nemeckej národnostnej menšiny o obmedzovaní jej práv. Agenti Bezpečnostnej služby vysnorili, že jeho advokátska kancelária zastupuje židovských klientov a rovnako padali obvinenia z korupcie. Súčasne sa objavili správy, že F. Ďurčanský paktuje s Karolom Sidorom, ktorý na jar 1939 musel na nemecký nátlak odísť so slovenskej politickej scény. Keď v máji 1940 prepukla latentná kríza do otvorenej, začali Nemci uvažovať o jeho politickej eliminácii. Najhlasnejšie túto požiadavku vyslovil "vodca slovenských Nemcov Franz Karmasin: "Ďurčanský musí odísť, on je kameňom úrazu.“ K tomuto názoru sa prikláňala aj SD, ktorá s Karmasinovými ľuďmi v tom čase úzko spolupracovala. Práve od nich dostala obsiahly elaborát so všetkými ministrovými "prehreškami“ voči nemeckej ríši. Ďurčanského pád bol teda už len otázkou času.
Agentúry SD pracovali na plné obrátky, zhromažďovali informácie a čakali na vhodný okamih, keďže nemecké vojenské ťaženie proti Francúzsku sa blížilo k víťaznému koncu. Na ríšskom ministerstve zahraničných vecí sa okrem toho začali upresňovať aj plány na usporiadanie pomerov v podunajskom priestore. V tomto čase, v druhej polovici júna 1940, odovzdala SD svoje poznatky Ribbentropovmu rezortu. Hoci F. Ďurčanský dával najavo až ponížene svoju lojalitu k Nemecku, o jeho ďalšom osude bolo prakticky rozhodnuté. Formálne malo k tomu dôjsť koncom júla počas návštevy slovenských politikov v Salzburgu.
Sledovaný
Minister zahraničných vecí Slovenskej republiky pôvodne ani nedostal pozvanie k Hitlerovi. Keďže SD disponovala informáciami o jeho pripravovanom úteku do zahraničia, nasadila na jeho sledovanie aj Alfreda Naujocksa - známeho špecialistu na únosy a diverzné akcie (Gliwice, Venlo). Medzitým sa jej podarilo získať dodatočné pozvanie pre F. Ďurčanského, čím eliminovala na minimum aj riziko jeho úteku. F. Ďurčanský síce do Salzburgu odcestoval, na rokovaniach 28. júla 1940 sa nezúčastnil. J. von Ribbentrop odvolanie nepohodlného ministra predostrel slovenskej delegácii ako jednu z ultimatívnych požiadaviek. Jeho rezorty mali prevziať germanofili Vojtech Tuka (zahraničie) a Alexander Mach (vnútro). F. Ďurčanský sa už do politických aktivít nemal viac zapájať.
"Tŕňom v oku“ SD zostávala ešte jeho pozícia v predsedníctve ľudovej strany. Tento problém sa snažila vyriešiť prostredníctvom predsedu vlády V. Tuku, ktorý odstupujúceho ministra vyzval, aby sa zriekol akejkoľvek "činnosti politického rázu“. F. Ďurčanský to s nevôľou vzal na vedomie. Bezpečnostná služba ho aj napriek tomu ešte do októbra 1940 priamo sledovala na jeho zvyškovom statku v Nevericiach pri Zlatých Moravciach, kam sa po všetkých týchto udalostiach uchýlil.
Ani po ukončení sledovania nestrácala SD o jeho aktivity záujem. Stále ho považovala za nebezpečného a jeho činnosť monitorovala. Počas druhej fázy boja o moc v ľudovej strane na prelome rokov 1940/41 jej neušlo, že bývalý minister trávi príliš veľa času s prezidentom J. Tisom. Postoj SD sa nezmenil až do konca existencie slovenského štátu. Keď sa meno F. Ďurčanského objavilo krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania medzi kandidátmi na post generálneho tajomníka HSĽS, jej činovníci sa a priori postavili proti tomu, aby bol politicky reaktivovaný. Stanovisko Bezpečnostnej služby hovorilo jasnou rečou: "Dosadenie Ďurčanského by sa okrem toho zase dotklo novozoskupených aktívnych síl v garde a ešte viac by zaťažilo súčasnú nemeckú politickú líniu... a bolo by zárodkom ťažkých kríz dôvery“.
F. Ďurčanský SD nepresvedčil ani prejavom na zjazde mladej ľudáckej generácie v Piešťanoch v januári 1945. Jednoducho bol pre jej príslušníkov persona non grata, ktorá sa priečila nemeckým záujmom. Tento biľag sa s ním viezol až do zániku štruktúr slovenského štátu na prelome marca a apríla roku 1945.
Pád
Pád F. Ďurčanského bola jedna z mála spravodajských hier na Slovensku, pri ktorej si bezpečnostná služba ríšskeho vodcu SS mohla pripísať na svoje konto úspech. Podarilo sa jej zhromaždiť dostatok kompromitujúceho materiálu, aby ním v konečnom dôsledku ovplyvnila rozhodnutie najvyšších nemeckých miest. "Záležitosť Ďurčanský“ figurovala na listine jej vydarených akcií, dokonca sa pri bilancovaní svojej poldruharočnej činnosti popýšila tým, že mu zabránila v úteku do nepriateľského zahraničia. Zásah podobného charakteru sa jej už v nasledujúcom období na Slovensku nepodaril. Nepochybne to spôsobila okolnosť, že nie SD ale predovšetkým ríšske ministerstvo zahraničných vecí zostalo aj naďalej hlavným protagonistom nemeckej Slowakei-Politik.