Ludvík Vaculík o Václavovi Havlovi
Vstup Václava Havla do politiky po novembri 1989 chápem. Nesúhlasím s názormi ľudí, podľa ktorých sa po vstupe do politiky zmenil. Neuvedomujú si, že zrazu mal celkom iné povinnosti. Skôr by som mu vyčítal, že keď skončil s prezidentovaním, neodolal svetovému tlaku a nevrátil sa do literatúry. Preto si veľmi cením, že momentálne svoj vplyv zakladá na písaní. Čítal som jeho poslednú hru Odcházení, ale v podstatne neviem čítať divadelné hry... Kto ju čítal, povedal, že nie je veľmi dobrá, kto ju videl, hovoril, že je veľmi dobrá.
Václav Havel slúži niečomu vyššiemu -- v jeho vstupe do politiky nebola a nikdy nebude samoľúbosť ani ctižiadosť. To, čo robí, robí v mene niečo vyššieho, a prípadná strata osobnej slobody je jeho osobnou obeťou. Stále cíti povinnosť slúžiť pôvodnej predstave, čo potvrdzujú aj jeho vyjadrenia o pravde, dobre a láske. To je jeho názor. Môže sa zdať, že keď niečo neustále dookola opakujete, že je to vaša rola. Ale v jeho prípade to absolútne neplatí -- Havel to tak cíti a cíti povinnosť bojovať za rovnaké hodnoty.

Ludvík Vaculík o Gustávovi Husákovi
Gustáva Husáka si vážim, a nie som jediný. Už vtedy sme si hovorili: keď to ten Husák berie a dobre vidí, o čom to je, asi si myslí, že niečo "uhrá"... Predpokladala sa u neho veľmi riskantná dobrá vôľa. Gustáv Husák bol v base, poznal to a vedel, čo nechce... Neviem, či to "uhral". Faktom je, že v 70. rokoch sa zatváralo menej ako v 50. rokoch. Ale v dobe, keď sme si po skúsenostiach v Maďarsku mysleli, že nás budú desiatky tisícov posielať na Sibír, "iba" stovky tisícov vyhadzovali z práce. A to je zlepšenie. A možno je to aj Husákova zásluha. Neskôr, keď zostarol -- to sa mu už nemá počítať.

Ludvík Vaculík o Alexandrovi Dubčekovi
Dubček bol dobrý poctivý človek, nebojovník, taký slušný okresný tajomník komunistickej strany. Nebol to však štátnik, nemal vlastnú koncepciu. A v zásade nemal vlastný politický názor. Do augusta 1968 nebol výraznou postavou vtedajšej politickej scény: v roku 1968 sa na post prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa hľadala nekonfliktná postava, na ktorej by sa všetci mohli zhodnúť. A tou bol práve Dubček.
Alexander Dubček sa napríklad bránil styku s disidentmi. Bol som niekoľkokrát na návšteve u spisovateľa Dominika Tatarku, ktorý býval neďaleko Dubčeka. Hovorilo sa aj o tom, či nezájsť za Dubčekom, a tak to niekto skúsil. Dubček návštevu neprijal. Nepamätám si dôvod, ale on na to nebo.