Očití svedkovia a pamätníci masakrov v Kremničke a Ráztockej doline pri Nemeckej sa doteraz križujú už len pri letmej spomienke na masové vraždy, a na míle sa vyhýbajú najväčším mordoviskám v ére Slovenského štátu. Gardisti spoločne s Nemcami tu na sklonku II. svetovej vojny vraždili ako na bežiacom páse. V priebehu niekoľkých týždňov zavraždili takmer dvetisíc ľudí -- mužov, žien i detí. Títo ľudia sa vlastne ničím neprevinili. Jednoducho mali smolu -- neboli správni Slováci a stáli na druhej strane blahobytného štátu.
Riaditeľ Židovskej obce v nemenovanom meste, ktorý iba zázrakom prežil besnenie, sa v Kremničke pred rokmi vzdal rodičovského domu i majetku. Doma by ho zabili spomienky. Pre istotu si aj poslovenčil otcovské priezvisko. V protitankových zákopoch mu gardisti zavraždili oboch rodičov. Staručký pán z Banskej Bystrice zasa už roky cestuje do Nemeckej výlučne vlakom. Neznesie pohľad na pamätník masakru pri hlavnej ceste. Medzi takmer tisíckou upálených boli aj jeho pratelia.
Mnohí, ktorí si na hrozné udalosti pamätajú, navždy opustili krajinu pod Tatrami. Mučia ich spomienky. "Stále mám pred sebou čierny väzenský autobus, vezúci na smrť nevinných ľudí, a počúvam náreky nenarodených detí," plačky hovorí starý muž. Vo vápenke v Ráztockej doline slovenskí fašisti zaživa upálili manželku. Mala iba 22 rokov a proti Slovenskému štátu sa previnila tým, že bola ...Židovka.
Čierny autobus
Prvý raz sa objavil v Kremničke 5. novembra 1944 o piatej hodine ráno. Čierny väzenský autobus bol nabitý odsúdencami na nútené práce. Boli medzi nimi Slováci, Česi, Židia, Rómovia, Rumuni, Rusi, partizáni, ženy, deti... Autobus, ktorý sprevádzal konvoj jednotiek nemeckých bezpečnostných orgánov Sicherheitspolizei,gestapa a Einsatzkomammanda 14.
Spoločne s takmer dvesto gardistami z 5. poľnej roty Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy z Považskej Bystrice, ktorým velil nadzbrojník Jozef Nemsila, zamieril tento konvoj k protitankovým zákopom. "Zákopy sme kopali pre vojakov a partizánov ako súčasť opevnenia povstaleckého centra," spomína Ján Homola z Kremničky.
Tento takmer 70-ročný muž, je jeden zo žijúcich pamätníkov masakru. Ján Homola mal v tom čase sedem rokov, s rodičmi býval v poslednom dome Kremničky, hneď pri zákopoch. "Keď sa autobus pri zákopoch zastavil, odsúdenci už stratili poslednú nádej. Vedeli, že namiesto transportu na nútené práce ich čaká iba smrť."
Krátko po príchode odsúdencov k zákopu sa ozvala streľba. "Odsunuli sme na povale škridľu a pozerali sa," hovorí Homola. "Bola hmla, viditeľnosť bola mizerná, bolo počuť len výstrely, šialené kvílenie žien a plač detí". Keď sa naodvážnejší chlapi z dediny odvážili potajomky doplaziť k zákopom, videli len jarček krvi, tečúci do neďalekého potoka. Dedinčania vtedy len tušili, že za ich humnami sa práve stalo niečo strašné.
Zákopy smrti
Počty "nelojálnych"ľudí vo väznici banskobystrického krajského súdu na konci roka 1944 neustále narastali. Nemci a ich domáci prisluhovači zatýkali všetkých, ktorí sa im nepozdávali. Počet väzňov sa podľa Základnej knihy zaistencov v tom čase už pohyboval okolo dva a pol tisíca osôb. A neustále pribúdali noví. V jednej cele s rozmermi 10x5 metrov sa tlačilo aj 150 väzňov, ich denná stravovacia jednotka bola tri deká chleba a pollitra vody.
Preto vydal veliteľ nemeckých bezpečnostných orgánov na Slovensku Kurt Deffner, spoločne so zástupcom slovenskej vlády v Banskej Bystrici Jánom Ďurčanským a poverencom Hlinkovej gardy pre pohronskú župu Vojtechom Košovským, rozkaz na ich postupnú likvidáciu. V priebehu novembra, decembra a januára 1944 -1945 prišiel čierny autobus do Kremničky ešte päťkrát.
Keď sa objavil v Kremničke, dedinčania sa vo svojich domoch prežehnávali. Už vedeli, že vezú na smrť nových zaistených z Banskej Bystrice: slovenských Židov, Rómov, Rusov, Rumunov, partizánov a podozrivých zo spolupráce s partizánmi.
"Mama mi zakrývala oči, aby som nič nevidel, zapchávala uši a ústa, aby som neplakali," rozpamätáva sa Homola. "Nemci strážili okolie, gardisti vraždili obete odzadu. Prinútili ich kľaknúť si čelom k zákopu, odzadu k ním pristúpili vojaci a gardisti a ranami do tyla ich chladnokrvne vraždili," tvrdí tento očitý svedok.
Homola je presvedčený, že malé deti nezabíjali (najmladšie popravené dieťa malo iba osem týždňov), tie sa zadusili v náručí umierajúcich matiek a pod ťarchou padajúcich tiel. Gardisti zabili denne asi sto väzňov. Za každú vražednú akciu im nemecké bezpečnostné orgány vyplácali asi 300 korún, čo bol približne dvojtýždenný plat robotníka. Najaktívnejším vrahom 500 korún. Zabijákom v gardistických uniformách okrem "mzdy" patril aj majetok obete -- zlato, šperky, peniaze, všetko čo bolo poruke.
Zabili ju pri ceste
Iba jednej z obetí zo 747 zabitých sa podarilo zo zákopov smrti dostať do dediny. Akoby zázrakom sa to podarilo 70-ročnej židovskej žene, istej Fridovej, majiteľke železiarstva v Banskej Bystrice. Zranená žena sa z posledných síl doplazila k prvým domom, akýsi dedinčan jej podal kúsok chleba a trocha čaju a nechal ju napospas svojmu osudu. Vracajúci sa gardisti a vojaci starú ženu zabili priamo pri ceste.
"Nikto v celej dedine sa nenašiel, kto by žene pomohol. Strach bol väčší ako láska k blížnemu," ospravedlňuje Homola rodákov. Každému, kto by pomohol odsúdencovi, hrozila rovnaká poprava a vyvraždenie celej rodiny. "Všetci sme sa len triasli hrôzou, nič sme nemohli podniknúť, také boli časy," dodáva Homola.
V Kremničke platil prísny zákaz vychádzať von, všetky cesty boli vo dne v noci strážené vojakmi. Zabijaci dbali na to, aby neprekĺzla ani myš a nevyšiel najavo masaker. Opití gardisti sa však sami v banskobystrických krčmách chvastali na plné ústa...
Zaživa upálení
Začiatkom roku 1945 už praskala väznica v Banskej Bystrice vo švíkoch. Napadol sneh a zem bola zamrznutá na kosť, protitankové zákopy pri Kremničke boli naplnené mŕtvolami až po vrch. Za nové miesto masových popráv preto vybrali vápenku v Ráztockej doline pri Nemeckej. "Scenár popráv bol navlas rovnaký ako v Kremničke", tvrdí dnes už 91 ročný Jozef Baťko z Nemeckej. "S tým rozdielom, že v Kremničke ich strieľali, u nás aj strieľali a pálili zaživa."
Do Ráztockej dediny vozili odsúdencov dvakrát denne po 40 ľudí na nákladných autách. Vyzliekli ich donaha a nútili kráčať po drevenom mostíku priamo do pažeráka vápennej pece. Nahí a šokovaní väzni si museli pred pecou kľaknuť na kolená, potom ich strieľali ido tyla a položivých hádzali do pece. Baťko tvrdí: "Každý deň pec čistili, staral sa o to kurič Vendelín Koleno, a popol sypali do Hrona, už vtedy som tušil, že sa tam robí niečo strašné. Okolie vápenky bolo doslova obsypané šatami zabitých, ktoré si nevzali gardisti".
Niektorým mužom sa podarilo ujsť do lesa, gardisti ich v lese lovili a strieľali ako zvieratá. Nikto nesmel masaker prežiť. V priebehu týždňovej vražednej akcie zavraždili Nemci s gardistami 960 ľudí. Za akciu v Ráztockej doline dostávali kati aj vyššie odmeny -- od 400 po 600 korún.
Jozef Baťko vtedy pracoval ako železiar v Podbrezovej, jeho mesačný plat bol 700 korún, čo bol na tú dobu veľký peniaz. Gardista podobnú sumu zarobil za jeden deň.
K odmene patrilo, samozrejme, všetko, o čo svoju obeť pred smrťou okradol.
Elita Slovenského štátu
O masovom vyvražďovaní v Kremničke a Ráztockej doline sa zo všeobecného strachu dlho mlčalo. Aféra naplno prepukla až po vojne, keď sa likvidoval fotoateliér Nezábudka v Banskej Bystrici. Robotníci našli v archívoch fotografie a rôzne dokumenty z masových vrážd. O činoch bývalých gardistických hrdlorezoch dovtedy údajne netušili ani ich najbližší príbuzní -- manželky a deti. Pritom kňazi, ktorí vrahom pred popravami nevinných obetí žehnali zbrane, dlho po hrôzostrašných udalostiach kázali v kostoloch v dedinách pri Banskej Bystrici o kresťanskej láske k blížnemu. Keď v roku 1958 niektorých slovenských vrahov a ich pomáhačov postavili pred súd, tvárili sa ako neviniatka.
Ján Homola si myslí, že o niektorých vrahov v Kremničke a Ráztockej doline skutočne nevedeli ani ich príbuzní. "Bohabojní gardisti prišli domov, umyli si ruky ako Pilát, zavesili manželkam na krk zlatú retiazku alebo navliekli prstienok, ktoré predtým nosila ich obete, deťom kúpili darčeky, a išli sa do kostola pomodliť. A ešte sa správali ako elita národa," domnieva sa Homola.
"Nemsila sa vracia"
Paradoxom zostáva prípad asi spred desiatich rokov. Do Kremničky sa vtedy prisťahovali potomkovia Jozefa Nemsilu, ktorý velil 184-člennému Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy z Považskej Bystrice. Pod jeho komandom vraždili v Ráztockej doline i Kremničke. Syn a dcéra masového vraha asi naozaj netušili o minulosti svojho otca a z Kremničky sa vysťahovali.
Podivuhodné veci sa diali aj v čase príprav na proces s gardistami. Očití svedkovia, ktorí mali v procese vystupovať ako korunní svedkovia, zmizli z povrchu zemského alebo zomreli za záhadných okolností, ktoré sa doposiaľ nepodarilo objasniť
Napriek tomu Trestný súd v Bratislave odsúdili hlavných gardistických vrahov na trest smrti, ich prisluhovačov na trest odňatia slobody od 13 do 25 rokov. Medzi odsúdenými chýbal, okrem iných, aj Jozef Nemsila, veliteľ 5. poľnej roty Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Pred trestom utiekol do Kanady, kde pravdepodobne aj zomrel.
Nadľudia v čiernych uniformách
Historička Múzea SNP v Banskej Bystrici Dana Baranová popísala vo svojej útlej knižôčke Pred bránami pekla smutné udalosti na sklonku vojny. Dlhé hodiny hovorila s očitými svedkami, skúmala exhumačné dokumenty, svedecké výpovede i výpovede vrahov.
"Keď som študovala tieto materiály, chodil mi po chrbte mráz, triasol sa mi žalúdok a niekoľko dní som nemohla jesť," ťažko zo seba súka slová. Počas polročného výskumu sa stretla aj s odporom, Vraj prečo kriesi minulosť? Všetkým by rada odkázala, aby si podrobne preštudovali exhumačné materiály a svedecké výpovede, možno by raz zmenili názor na blahobytné Slovensko a jeho elitu. "Ako historička i človek možno viem pochopiť, že Nemec vo vojne vraždil Slovákov, Rusov, Rumunov, Židov, Rómov, ale nikdy nepochopím, prečo Slovák vraždil Slováka. Vojna-nevojna, to je nepochopiteľné.
"Boli v tom peniaze"? pýtam sa
Dana Baranová jedným dychom odpovedá: "Peniaze, majetok po zavraždenom, mimoriadne povýšenie, posun na spoločenskom rebríku, pocit nadradenosti a sily. A slepá viera, že ich zločiny zostanú navždy nepotrestané. To všetko zohralo svoju úlohu. Tí ľudia okolo seba šírili obrovský strach a mali potešenie, keď všetci pred nimi mlčali alebo utekali".
Kto vlastne boli títo ľudia v čiernych uniformách, ktorí sa považovali za výkvet národa"?
"Jednoducho gardisti. V podstate zakomplexovaní ľudia, ktorí sa tvárili v čiernej uniforme ako nadľudia".
Podľa tejto ženy v zložitom období Slovenského štátu si, našťastie, 60 percent Slovákov zachovalo svoju tvár, 20 percent sa správali podľa hesla, čo ma nepáli, nehasím, a 20 percent zo Slovenského štátu chcelo získať a vyťažiť maximum.
Utajený pamätník
Kremnička je dnes už súčasťou Banskej Bystrice. Živí pamätníci masakru tu už takmer nežijú. Pomreli, alebo sa odsťahovali na neznáme miesto. Mnohí súčasní obyvatelia ani netušia, kde stojí pamätník masakry. Pri hlavnej ceste nie je žiadna informačná tabuľa, žiadny smerovač k miestu tragédie. Zopár dedinčanov iba neisto kýva rukami smerom na koniec dediny, do lesa, kde je krematórium. Po niekoľkominútovom hľadaní sa z húštiny konečne vynoril jednoduchý pamätník.
Je skrytý v kríkoch, asi päťdesiat metrov od cesty a vedie k nemu úzka asfaltová cestička. Mohyla obetiam od Dušana Jurkovičova z roku 1949 mĺkvo čnie k oblohe bez kvetov, epitaf od národného umelca Andreja Plávku nahlodal zub času a niektoré písmenka vypadali. Pri štipke fantázie sa však dá prečítaťcelý. Ľudia sem chodia zriedkavo, ešte zriedkavejšie niektorí z nich prinesie kvet. .
"K pamätníku naozaj skoro nikto nechodí," potvrdzuje Milan Smädo, poslanec Mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici za obvod Kremnička. Dokonca vraj ani žiaci. Banská Bystrica poskytla iba nedávno na Mojzesov pamätník v meste niekoľko miliónov, na tento pamätník sa akosi zabúda.
V Nemeckej stojí pamätník tamojšieho masakru priamo pri ceste. Verejnosti je prístupný päťkrát do týždňa a zaujíma najmä Čechov. Pri jeho prehliadke musia každému naskočiť na chrbte zimomriavky z fotodokumentov na paneloch. Sprievodkyňa Anna Sujáková príšelcovi poskytne informácie a skoro nikdy nezabudne na adresu vrahov dodať: "Len sa im dobre prizrite, tým luďom z očí nič dobré nehľadí"...
Súd s masovými vrahmi
18. apríla 1958 odsúdili súd v Bratislave bývalých členov vraždiaceho komanda Hlinkovej gardy Leona Bunta, Mikuláša Spišiaka, Jána Knapeka, Jozef Rojka a Ľudovíta Lacu na trest smrti.
Jána Čadeka a Rudolfa Potroka odsúdil na 25-ročné väzenie, Alberta Hederu na 24 rokov, Jána Valienta, Františka Tresa, Ernesta Osvalda a Pavla Zamušku na na 22 rokov, Rudolfa Kalivodu. Alojza Koprdu a Ferdinanda Mišíka na 21rokov, Pavla ŽIierika, Jozefa Ochudonského, Štefana Tótha a Jozefa Stolárika na 20- ročné tresty. Ostatných členov jednotky odsúdili na 13-ročné tresty.Veliteľ Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy Jozef Nemsila utiekol do zahraničia a zostal nepotrestaný.