Návšteva Sardínie je mimoriadnym zážitkom plným protikladov. Žiarivo jasné slnko a neobyčajne priehľadné more kontrastujú s nevľúdnymi polovysokými pohoriami. Turisti, ktorí sem zavítajú, zostanú očarení prekrásnymi plážami a strávia svoju dovolenku väčšinou iba pri mori. "Karibik v Európe" -- to je klasický slogan cestovných agentúr.
Parla Italiano?
Avšak, kto chce spoznať skutočnú Sardíniu musí sa vybrať hlbšie do vnútrozemia, do dediniek ukrytých medzi horami, oddelených od seba kľukatými cestami, do oblasti Barbagia. Aj keď mladí ľudia už dnes žijú moderne, väčšina obyvateľstva sa stále živí pastierstvom, výrobou syrov a pôvodnými remeslami, dodržiavajú sa staré zvyky a tradície. Sardínčania sú veľmi pohostinný ľud, aj keď na prvý pohľad možno trochu uzavretý a drsný. Veľká časť obyvateľov považuje za svoj prvý jazyk sardínčinu, až po nej nasleduje úradná taliančina.
Najsilnejším zážitkom pri návšteve Sardínie sú určite ich rôznorodé sviatky a slávnosti. Okrem náboženských sviatkov môžete navštíviť slávnosť medu, čerešní, vína, divokých prasiatok, tuniaka, ovčieho syra, broskýň, opečeného jahniatka, gaštanov či orechov.
Živé mäso
Medzi najzaujímavejšie však nepochybne patrí karneval, ktorý sa veľmi podobá na naše fašiangy.
Pôvod sardínskeho karnevalu je pravdepodobne spojený so starobylou sardínskou civilizáciou (nuragica) a s kultom boha Dionýza. Kult tohto boha dieťaťa, ktorý sa oslavoval v skoro všetkých agrárnych spoločnostiach Stredomoria, pochádza minimálne z 15. storočia pred Kristom. Na Sardíniu prišiel s mykénskou a gréckou migráciou. Slovo "Carrasegare", ako sa sardínsky karneval volá, zasa pripomína tragickú obetu. Carre´e segare znamená "mäso, živé, ľudské, roztrhané". Tieto vášnivé obetné rituály, ktoré boli príliš kruté a krvavé, sa zmiernili až okolo roku 1700.
Maska s rohami
Sardínčania boli vždy veľmi prepojení s pôdou a celý karneval má agrárno-magickú funkciu a pôvodne spĺňal dôležité sociálne funkcie v tejto pastierskej spoločnosti. Slávnosti sa začínali oslavou konca zimy. Okolo veľkých vatier sa odvíjali primitívne orgie, tancovalo sa a ochutnávalo nové víno. Katolícka cirkev v snahe pokresťančiť tieto pohanské kulty zakázala divoké rituály a používanie zvieracích masiek. Predovšetkým masku s rohami, príliš podobnú predstave diabla. Obrady plodnosti tak zmenili svoj pôvodný význam a prvým dňom karnevalu sa stáva 17. január. Tento deň je venovaný svätému Antóniovi, novému Prométeovi, ktorý vstúpil do pekla, aby odtiaľ priniesol ľuďom oheň. Na jeho počesť sa v dedinách zapaľujú veľké vatry a muži v maskách prvýkrát v novom roku vychádzajú na obchôdzku. Navštívia všetky ohne, kde ich dedinčania ponúkajú novým vínom, ktoré sa v tento deň krstí.
Smrť strašiaka
Tradičné sardínske karnevaly majú niektoré spoločné znaky. Oslavy sa odohrávajú od štvrtka do tučného utorka, sprevádzajú ich hody, pitie vína, jedenie šišiek a typické pokrmy tohto obdobia, ktoré sa skladajú z fazule a zo slaniny. V utorok pred popolcovou stredou sa nepochováva basa ako u nás, ale umiera sám karneval, strašiak v kroji, ktorý končí oplákavaný v plameňoch. Inde prichádza na scénu temná postava tkáčky Sa Filonzana. Na tvári má smutnú antropomorfnú masku, oblečená je do čiernych vdovských šiat.
Ide pomaly, držiac v ruke praslicu, na ktorú navíja ľanovú niť predstavujúcu niť života. Divákom stále hrozí, že ju roztrhne a privolá smrť tomu, kto ju neponúkne vínom.
Lov na diváka
Takmer každá dedina má svoju charakteristickú masku a s ňou spojenú aj choreografiu obchôdzky. Všetky masky sú založené na vzťahu človek -- zviera. Jej najčastejšia podoba je zviera s rohami, pokrytá kožušinou, roľničkami a zvoncami, ktoré môžu vážiť až 30 kg. Tvár býva čierna od sadze alebo skrytá pod drevenou maskou. Zvieraciu masku väčšinou sprevádza pastier, strážca. Mnohé mená karnevalových postáv sú Maimones alebo Mamuthones, ktoré vychádzajú zo slova "mainoles", čo v preklade znamená šialený, zúrivec. S tým úzko súvisí choreografia pochôdzky, ktorá býva veľmi hlučná, trudnomyseľná, často pôsobí chaoticky. Predstavuje zápas človeka so svojím stádom. Častý prvok je "ulovenie" niekoho z divákov, väčšinou mladé dievča, ktoré na svoje vyslobodenie musí ponúknuť pohár vína či bozk. Najznámejšie a najtajomnejšie sú karnevaly v horských oblastiach Barbagie, v dedinách Ottana, Orotelli a najmä v Mamoiade, kde je aj Múzeum masiek zo Stredomoria.
Návrat do minulosti
Počas storočí sa zmysel pôvodne divokej slávnosti postupne stratil a v súčasnosti ostali len dni plné veselosti a hojnosti. Na námestiach sa do neskorej noci pije víno, tancuje, jedia sa horúce šišky. Obchody aj školy sú zavreté, celý ostrov žije len karnevalom. Počas týchto dní sa striedajú tradičné obchôdzky s modernými karnevalmi, do ktorých sa zapája celá dedina. Zdá sa, že súčasnosti je to len spomienka na rituály, ktoré kresťanstvo zmenilo na maškarádu. Keď však za tmy stretnete postavy v maskách skákajúcich, vyvádzajúcich za zvuku svojich zvoncov po dedinách, bláznivých, či temných, zažijete pocit, ako keby ste sa vrátili o storočia v čase, keď karneval bol krutý obrad na oslavu plodnosti zeme.