Meryl Streep v životnej úlohe. Jej film Železná lady, v ktorom stvárnila rolu bývalej britskej premiérky Margaret Thatcher, sa objavil na 62. ročníku filmového festivalu Berlinale. Film sa začína geniálnou scénou zo súčasnosti, keď už viac ako osemdesiatročná železná lady si ide kúpiť mlieko do miestneho koloniálu. Hoci nevyzerá chudobne, zaujíma sa, koľko mlieko presne stojí.
Vo filme je prezentovaná ako politička, ktorá vždy vo svojej kariére, na rozdiel od iných politikov, presne vedela, koľko musí priemerný občan za čo zaplatiť. Thatcher sa v tom čase pohybuje starecky, trpí demenciou a v jej samote ju občas poteší vidina jej bývalého manžela Denisa, veselého chlapíka, ktorý jej dodával energiu (Jim Broadbent). Režisérka filmu Phyllida Lloyd sa podľa svojich slov nechcela neskorej, a teda aj smutnej časti života železnej lady vyhnúť – a Streep zahrala starú paniu mimoriadne.
Tri dimenzie Margaret Thatcher
Druhá dimenzia filmu ukazuje bývalú premierku ako študentku Oxfordu, ktorá sa v roku 1959 dostáva do komunálnej politiky, neskôr sa stáva poslankyňou za Konzervatívnu stranu, ministerkou kultúry a v roku 1979 predsedníčkou britskej vlády. Jej hlavný politický angažmán stojí na niekoľkých názorových konštantách, ktoré film s potešením cituje: „Musíme ísť svojou cestou.“ – „Ľudia sa musia naučiť stáť na vlastných nohách.“ – „Ak naše verejné služby nefungujú dobre a nemáme peniaze na to, aby fungovali, musíme ich zrušiť.“ – „ Národné hospodárstvo nesmieme oslabiť.“ – „Nie sme si všetci rovní.“ – „Vláda musí dať ľuďom šancu, aby mohli samostatne rozvinúť svoj potenciál.“ Tretia dimenzia filmu zachytáva Margaret Thatcher na vrchole jej politickej kariéry. Vtedy, ale aj neskôr po odchode z politiky hovorí: „Nikdy sa nesmieme vzdať teroristom, nesmieme ustupovať zlu ... ale obávam sa, že nikdy sme neboli takí tolerantní k zlu ako dnes.“
Najdramatickejšou časťou filmu je jeho stred, kde musí Tatcher rozhodnúť, ako sa zachovať vo falklandskej kríze, keď stúpa počet nezamestnaných a kriminalita. „V tomto momente nás peniaze nezaujímajú,“ povie pred začiatkom vojny o Falklandy, keď sa ukazuje, že vojenská operácia bude drahšia, ako sa pôvodne myslelo. Po páde múru nesúhlasí s prepojením Európy. Snaží sa bojovať za integritu národnej meny a proti centrálnym európskym organizáciám. Stráca však pôdu pod nohami, pretože hospodárstvo v západnej Európe sa vďaka otvoreniu nových trhov na východe prudko oživuje – a tým nastáva čas pre inú politickú garnitúru. To, že sa dnes opakuje podobná situácia s európskym fiškálnym paktom pod britským premiérom Davidom Cameronom, je už len irónia (alebo múdrosť) osudu. Alebo dobré načasovanie filmu.
V situácii, keď väčšina festivalových filmov ukazuje utečencov hľadajúcich uplatnenie v bohatších krajinách alebo opisuje kriminalitu, zlodejčinu a prostitúciu, pôsobí Železná lady ako film starých dobrých cností. „Dnes majú všetci pocity, všetci niečo mienia, ale my potrebujeme, aby tí ľudia mali myšlienky,“ hovorí už stará a osamelá Thatcher na adresu súčasných politikov. Meryl Streep dostala v utorok večer v Berlíne Zlatého medveďa ... a tiež ruskú bábušku Margaret Thatcher od jedného novinára na tlačovke. Povedala, že zahrať ženu stredného veku a zároveň starú paniu bolo náročné najmä z hľadiska make-upu. „Bolo to ťažšie ako túto rolu zahrať,“ povedala. A zdôraznila, že hranie akčných filmov býva ťažšie ako zvládnuť rolu britskej premiérky. „Je ťažké pracovať s pohybujúcimi sa robotmi a so špeciálnymi efektmi. V úlohe Margaret Thatcher som sa cítila fajn,“ povedala Streep v Berlíne.
Aj česká ničotnosť
V sekcii Medzinárodné fórum mladého filmu bol na festivale uvedený jediný český príspevok tohtoročného Berlinale – Príliš mladá noc v réžii slovinského režiséra Omerzu, ktorý študoval a žije v Prahe. Je to film o dvoch dvanásťročných chlapcoch, ktorí sa náhodou počas silvestrovskej noci dostanú do spoločnosti troch dospelých – jednej ženy a dvoch mužov, o ktorých nie je isté, kto s kým čo má. Film je ďalšia časť českého hľadania toho, čo sa nič nazýva. Zatiaľ čo francúzsky alebo nemecký film rieši otázku ďalšieho života na planéte, český film sa zaoberá naďalej ničotnými príbehmi, v ktorých sa takmer nič nedeje a takmer o nič nejde. Na sociálne filmy je v Česku príliš skoro, na politický film si netrúfame, globálne témy nás nezaujímajú. Možno, že časom v tejto ničotnosti tém českého filmu nájde filmová história niečo veľké.
Radovan Holub,
spolupracovník MFF Bratislava