V nevyspytateľnom svete tuningu som zažil už naozaj všetko. Od hobľovaných drevených spojlerov na embéčkach, cez lesk amerických limuzín s bazénom, až po toaletu na kolesách s dvoma turbami. Seriózny tuning je totiž pre triezveho človeka niečo rovnako nepredstaviteľné ako veselá rakovina alebo dobromyseľný sadista. Vtom dohrmí na benzínku Jožo Huba, vystúpi z UFA a otvorí v mojom živote novú kapitolu.
Opravoval MiG21
Hlúčik ľudí s foťákmi sa nepredstaviteľne odtrhne od nášho známeho slovenského pretekárskeho špeciálu a uteká k duniacemu modrému oblaku za stojanmi. Podľa zvuku tipujem unavenú americkú kravu s ovísajúcimi blatníkmi a popraskanou koženou strechou. Prekonám hrdosť a idem „očumovať“. Vzápätí dostávam lekciu pokory od vyučeného murára. „Začínal som na letisku ešte ako vojak, no potom som si dorobil skúšky a zostal v Bechini ako letecký mechanik pre MiG 21,“ spomína Jozef, ktorého som hneď stiahol na šálku kávy. „Ponúkal som spojlery na bežné typy áut, niečo aj pre popradské ultralighty, k tomu vlastné kapotáže na motocykle,“ dodáva.
Dick Kvetňanský za volantom auta, za ktoré majiteľovi ponúkali aj pol milióna korún. Zbytočne.
Ruská oceľ
Po „divokej“ úprave filmového „hadraplánu“ Velorex, ktorý namiesto 10-koňového motora Jawa vybavil 110-koňovou Hondou z pretekárskeho motocykla, „až mu rúrky poskrúcalo“, dostal v roku 2004 konečne do rúk svoj detský sen, na ktorom pracoval nonstop trištvrte roka a minul pritom vyše tristotisíc korún. Jeho nová láska Tatra 603 mala v rodnom liste rovnaký dátum narodenia 1967. Staré auto do skrutky rozobral, všetko vyčistil do rýdzeho železa – pekne ručne, drôtenými kefami a šmirgľom, no nekonečná robota...
„Plechy sú úplne z iného materiálu, hrdza sa doň nevie zahryznúť, je to pravá ruská oceľ, žiaden recyklovaný materiál, nie ako ročná oktávka, už mi hrdzavie pod kľučkami... Najväčší problém je zbaviť sa olejového gitu, bol nanášaný ručne, originál z fabriky. Dnes sú presné lisovacie formy a git sa nepoužíva, no vtedy sa ručne tmelila celá karoséria.Plechy sa nasiakli olejovým gitom, to bola zároveň skvelá ochrana. Git však musel ísť dole, lebo sa neznáša s modernými farbami, začnú sa
robiť pľuzgiere...
Inšpirácia pre Kopřivnice?
Zaujímavosťou sú spoje, tie sa cínovali. Po zvarení stĺpika ku karosérii natiahli špachtľou horúci cín a spoj precínovali, aby nepraskal. Jozefova zaujímavá úprava zachováva pôvodné tvary auta, spočíva hlavne v zmene laku, v moderných päťlúčových diskoch kolies s prelisom a odstránení väčšiny chrómových líšt. Tento nápad je jedinečný, Jožko Huba bol prvý, ktorý vrátil šesťstotrojku na retro výslnie. „Bol som vo fabrike Tatry v Kopřivnici zapísať špeciálne kolesá do techničáku. Boli zaskočení, chovali
sa ku mne ako k VIP hosťovi, previedli ma fabrikou, pozvali do svojho múzea a nakoniec predstavili americkému majiteľovi Ronaldovi Adamsovi, bola to úžasná skúsenosť. Následne som sa dozvedel, že uvažujú o návrate „retro T-603“ do výroby. Utekal by som si ju kúpiť!“ Podľa mňa by mu ju darovali.
Zvuk uspávanky
Motor má mocný záťah, vymenil som povôdné trysky v karburátoroch za väčšie, nastavil emisie a výkon sa tak
zdvihol ešte o pár koní. Tatra je známa svojím nezameniteľným zvukom, nič sa mu nevyrovná. Motor má jedinečné časovanie, počuť, ako pália valce, zvlášť ľavú a pravú stranu, preto som doplnil špeciálne výfuky bez prepážok, no s tlmiacou vatou, podobnou, akú používajú motocykle. Ten dunivý zvuk mám veľmi rád, v lete jazdím s otvorenými oknami, auto má dokonalú aerodynamiku, nie je žiaden prievan. Šesťstotrojka je mimoriadne priestranná, je šesťmiestna a vďaka radeniu na volante občas vystúpim aj pravou stranou. Vzadu za sedačkou, v podstate nad motorom, je veľký priestor, z ktorého
v zime sála príjemné teplo. Mnoho ľudí rozpráva historky, ako tam pri bublaní osemvalca uspávali deti.
Pol milióna? Nie, ďakujem
Predstavil ju v roku 2005 v Trenčíne na tuning zraze. Skoro spadlo pódium, hýbali sa lešenárske rúrky, nemal som ako vystúpiť z auta, ľudia šaleli. Hubova tatrovka sa dostala do 17 televízií, doma má za prepravku časopisov, predstavili ho viaceré rádiá, steny jeho skromnej garáže sú oblepené fotografiami z víťazných zrazov, ľudia ho milujú. A on im rád chodí na svadby, firemné akcie, privezie, odvezie, všetci sa tešia. Mnohí ho zastavujú za jazdy, chcú sa jednoducho odfotiť pri aute. „Mať za každú fotku euro, do smrti nepracujem. Minule ide česká turistka s dieťaťom, že: „hele mami, Tatra v Tatrách!“ Nevýhodou je snáď len to, že musím občas ľudí aj odháňať, nedá sa to nechať niekde len tak pred kaviarňou. Mrazivý je fakt, že krátko po Jožkovom predstavení vymizli z bazárov a inzerátov temer všetky „šesťstotrojky“, a tie čo zostali, sa predali aj za desaťnásobky dovtedajších cien. „Dostal som mnoho ponúk, aj pol milióna korún, no dnes už ma nik neotravuje, vedia, že tento miláčik nie je na predaj.“
https://www.youtube.com/embed/dVW3vL8A-aQ