12.10.2016, 12:00

Vŕbová kôra. To je základ lieku, ktorý masovo užívajú aj Slováci

Dnes má presný chemický názov - kyselina acetylsalicylová. Ale to, že pomáha liečiť horúčky, bolesti a zápaly aj bez vzorcov a popisu štruktúry vedeli pravdepodobne už dávni Sumeri. Aj keď to ešte nebol úplne acylpyrín...

Vŕbová kôra. To je základ lieku, ktorý masovo užívajú aj Slováci
Zdroj: Flickr.com

Na kamennej tabuľke datovanej približne do roku 2-tisíc pred naším letopočtom bol zaznamenaný výpočet rastlinných a živočíšnych liečiv, medzi ktorými figurovala aj vŕba, píše Vladan Šír pre Lidovky.cz.

A práve vývar, prípadne prášok z jej kôry a listov dlhé stovky rokov slúžil ako primitívna medicína.

Zdroj: Flickr.com

Sušená vŕbová kôra
Ešte antickí Gréci ako Hippokrates v piatom storočí pred naším letopočtom kôru z vŕby odporúčali pre zníženie bolesti počas pôrodu alebo na zrazenie vysokých teplôt. Lenže postupne sa na vŕbu a jej blahodárne účinky zabudlo.

Až v roku 1763 anglický duchovný Edward Stone podal sušenú vŕbovú kôru 50-tim farníkom, ktorí trpeli reumatickou horúčkou, a zistil, že ich problémy ustupujú. Bolo to práve v čase, keď sa v Európe začal pomaly rozvíjať mladučký odbor organickej chémie a bádatelia sa snažili získať z prírodných zdrojov, vrátane vŕby, aktívne zložky celého radu liečiv.

Zdroj: Flickr.com

V prvej polovici 19. storočia sa o získanie účinnej látky z vŕby pokúšali talianski chemici Brugnatelli a Fontana, po nich nemecký farmakológ Joseph Buchner, Henri Leroux z Francúzska a Johann Pagenstecher zo Švajčiarska, ktorý miesto vŕby siahol po túžobníku brestovom.

Účinný, ale s vedľajšími účinkami
Lekári tak mali vďaka nim po ruke najrôznejšie aktívne látky: salycin, kyselinu salycilovú alebo salycilan sodný.
Všetky pomáhali znižovať bolesť, horúčku a zápaly, ale všetky mali ešte jedno spoločné - nepríjemné vedľajšie účinky, najčastejšie podráždený žalúdok a pálenie v hrdle.

To sa v roku 1897 rozhodol vyriešiť nemecký chemik Felix Hoffmann a pustil sa do vývoja menej dráždivej alternatívy dostupných prípravkov. O dva roky neskôr dokončil klinické skúšky a jeho liek dostal obchodné meno Aspirin. A čoskoro zaplavil celý svet.

Tým by mohol príbeh skončiť, lenže to bol ešte len začiatok. Vedci síce vedeli, že po podaní acylpyrínu horúčka klesá, ale netušili prečo vlastne. A tak ďalšie desiatky rokov bádali ďalej.

Acylpyrín sme "pochopili" až v súčasnosti
Až v roku 1982 získali anglický profesor John Vane a jeho švédski kolegovia Sune Bergström a Bengt Samuelsson Nobelovu cenu za zistenie, že acylpyrín tlmí tvorbu hormónov, ktoré okrem iného ovplyvňujú teplotu cicavcov a zúčastňuje sa zápalových procesov.

A prišlo sa tiež na to, že nielen znižuje horúčku a bolesti, ale tiež pomáha pri prevencii infarktov, odďaľuje nástup stareckej demencie a chráni pred rakovinou čriev.