Aké sú najťažšie chvíle v živote ortopéda?

Na sále sa prihodí všeličo, ale ortopéd musí byť pripravený na všetko, musí mať v zálohe rôzne varianty. Každé tkanivo totiž reaguje trošku inak, než ako by sme si predstavovali, a občas je to ťažké. Od mnohých kolegov som počul, ako opisovali pocity, keď sa im niečo na sále nedarilo: „Mal som chuť utiecť alebo sa rozplakať a ísť domov!“ To však od operačného stola nemôžete! Vždy to musíte dorobiť tak, aby bol pacient v poriadku. Ste operatér a máte zodpovednosť. Vždy však máte poruke kolegov alebo niekde v zálohe skúsenejšieho kolegu a môžete si ho privolať, čo je výhoda veľkých nemocníc.

Spomeniete si na svoje „prvýkrát na sále“?

Iste, to bolo na ortopédii Na Bojišti (prvá ortopedická klinika v Prahe, pozn. red.). Keď som nastúpil, bol som na septickom oddelení a asi na štvrtý deň mi pán asistent Rupert, čo bol taký doyen ortopédie a ohromne vtipný človek, hovorí: „Trč, zajtra urobíš vonkajšiu fixáciu. Mňa už to nebaví!“ Na druhý deň som teda mal operačne pomocou skrutiek fixovať kosť. Celú noc som preto nespal! Preberal som si všetky vonkajšie fixácie, čo som poznal. Vybavoval som si, čo všetko a ako musím urobiť. Premietal som si v hlave všetko nanečisto. Nakoniec to všetko dobre dopadlo. Ale tá precíznosť mi zostala dodnes. Ak mám pred sebou operačný deň a čaká ma niečo, čo nerobím pravidelne, často si večer preberám, čo eventuálne musím urobiť, keby sa náhodou stalo niečo neočakávané. Ako som už spomenul, každý chirurg musí byť pripravený aspoň na dva varianty, ako danú situáciu vyriešiť. Vždy by mal vedieť, akou cestou sa vybrať. Tak si to večer vždy pekne preberiem. Ale už spím dobre (smiech).

Máte radšej klasické otvorené operácie, alebo tie moderné a šetrnejšie – miniinvazívne, pri ktorých sa robia čo najmenšie zásahy do pacientovho organizmu?

Predtým sa kvalita chirurga hodnotila podľa dĺžky rezu: čím väčší rez, tým väčší chirurg. Teraz je to presne naopak. Samozrejme, je zbytočné robiť veľký rez, ak dokážeme operovať z malého prístupu. Ide o to, aby sme šetrili tkanivá, ktoré sú pod kožným rezom, a teda ich nemusíme poškodzovať, aby sme lepšie videli alebo aby sme mali lepší „rozmach“. A to je, myslím si, dostatočný dôvod na to, aby sme robili takzvané miniinvazívne metódy. Je to v podstate logické vyústenie toho, čo všetko už v odbore vieme.

V jednom rozhovore ste však hovorili, že v ortopédii musí tiecť krv. Platí to stále?

Bohužiaľ, v ortopédii vždy tečie krv. Úplne ju zastaviť nedokážeme. Áno, môžeme zamedziť prívod krvi do operovanej končatiny. Drobné cievky môžeme aj zastaviť. Väčšinou tak, že sa popáli ich povrch, tým sa cievka zalepí. Lenže kosť nepopálite. A z nej to niekedy dosť krváca.