Nemám na mysli knižného predavača či podávača, ktorému je jedno, či spod jeho ruky vyjde zelenina alebo knižná tehla. Mám na mysli kníhkupca, ktorý je partnerom autora i vydavateľa, je predĺženou rukou čitateľa, pretože sám potrebuje čítanie k svojmu životu.
Niektorí tvrdia, že takýto kníhkupec patrí minulým storočiam ako archeologická fosília. Jeden takýto sa volá Vladimír Michal, ale blízki i vzdialenejší ho volajú iba ako Michala, prípadne Miša. Dospelý chlapec so strapatými myšlienkami. Vo svojom kníhkupectve Artforum je neprehliadnuteľný, pretože vyčnieva nad svoje okolie. Rovnako vyčnieva svojimi víziami, z ktorých tú najdôležitejšiu začal uskutočňovať ešte za nenormalizácie. Vybudovať príbytok pre kvalitnú literatúru.
Vladimír Michal sa pre mnohých stal priateľom, radcom, inšpirátorom, impulzátorom. Decentný, nevtieravý, zdržanlivý, vie sa zapáliť, ale nevzbĺkne. Horí rovnomerným plameňom a vyžaruje. Nerobí zo svojej misie heroický výkon – vie, že časy, keď bolo šírenie kníh hrdinským činom, sú naozaj nenormálne. A Artforum je ešte stále „ostrovom Normálno“, ako ho označil Peter Uličný. Rady na ňom stroskotávajú nielen lode plné knižného nákladu, ale aj my, plavci v oceánoch písmen. Michal pokračuje na svojej ceste normálnou rýchlosťou – päťdesiatkou v obci. Je to aj rýchlosť jeho života. Päťdesiat rokov za päťdesiat rokov, ktorých sa v týchto dňoch dožíva. Michal, úprimne blahoželám. A ďakujem.