Nemá za sebou agentúru, manažérov, producenta, nedobýva hitparády predajnosti. Je nepredajná. A volá sa Horana. Pravdaže, má aj svoje občianske meno, ale Horana ju vystihuje viac. Žena, ktorá sa uchýlila do vrchov, aby odtiaľ lepšie videla dolu, na svoj i naše životy. Robí tzv. novodrevnú hudbu. Komu tento pojem nič nehovorí, dá sa povedať aj hudecká hudba. Je to hudba, ktorá vychádza z karpatskej melodiky. Hudba, ktorej spoluautorom sú vrchy, stromy, pramene. Hrá na husličky, fujary, píšťalky, basičku a spieva. V poslednom čase so svojím synčekom Jankom, ktorý je naozaj zázračné dieťa. V tomto čase vydala Horana svoje CD s názvom Kolesá života. Sú to pramenité piesne. Pramenia v hĺbkach človečiny a neopočúvajú sa. Čím viac som ich počúval, tým sa mi ich viac žiadalo. Texty sú básničky: „Tri kozy na štránku a čižmy gumené, záplata na kitli, láska je umenie, odkiaľsi z povaly vytiahnuť opraty: Nak ti Boh požehná, na dobrô obráti...“
Uznávam, že v časopise sa dosť ťažko reprodukuje zážitok z hudby. A preto už tíchnem. Namiesto ďalších slov – slová pesničkárky Horany: Zberači zážitkov, ukrutne modré nebo / pre duše upchaté soľou a mŕtvym chlebom, / päť oviec pod stĺpmi železnej beznádeje, / život je veľký sud, tak prečo nenaleje?/ Keď cesta, tak diaľnica, rýchla a spoľahlivá, / na poliach šibeníc plechové fľaše piva./ Vietor sa opiera o ľudské poníženie, / ráno tam, večer späť zjašené časy ženie, / skrotenou krajinou, kulisou na obrázky, / v bezmocných myšlienkach málo slov, málo lásky. / Pozemky na predaj, sadrové holé rite / a čo sa nehodí, ceruzkou prečiarknite.