10.01.2012, 00:00

Osudové piesne

Okrem románov a poézie, ktorou sa usilujem vstúpiť do nesmrteľnosti (čitatelia tohto denníka ocenia túto sebairóniu), píšem aj útvary, ktoré sú, takpovediac, úžitkové. Sú to napríklad texty piesní.

Daniel Hevier.archív

Texty sú texty, nie je to spievaná poézia, ale s niektorými sa spájajú priam osudové zážitky. Príklad prvý: idem autom z východu, za Prešovom beriem dvoch stopárov, a keď sa usadia, začíname sa oťukávať. Po chvíli vylezie z mladého muža otázka: A nie ste vy spisovateľ? Keď sa s nechuťou priznám (autostop zachováva anonymitu vezeného aj voziaceho), tak mi vyrozpráva zážitok: práve sa vracajú z pohrebu svojho kamaráta, ktorý si pri závane smrti od nich želal, aby mu na pohrebe zahrali pieseň Držím ti miesto. Keď som tento text písal, vôbec som si neuvedomil aj tragický podtón – všetci mŕtvi nám držia miesto na druhom svete. Príklad druhý: keď som písal text Boli sme raz milovaní, vôbec mi nezišlo na um, že zaznie na poslednej rozlúčke s Pavlom Demitrom. A príklad tretí sa odohral v týchto dňoch. Keď som dostal „zákazku“ napísať hymnu SuperStar, chcel som sa stretnúť  s ľuďmi, ktorí ju budú spievať, aby som im písal slová priamo do úst. Bol medzi nimi aj Peťo Konček. Tomu sa v piesni ušla pasáž Šťastie si ťa nájde, raz ho uvidíš. Minulý týždeň prišla správa, že Peťo havaroval a neprežil. Ostáva vo mne jeho obraz, obraz usmiateho chalana, ktorý hľadal svoje šťastie, ktorý chcel žiť naplno. Jeho mladý život prekročil bezpečnú rýchlosť a ostal torzom. Obyčajné pesničky, ktoré nemajú ambície ani možnosti stať sa nesmrteľnými. A predsa sa v istých chvíľach našich životov dotknú osudov ľudí.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.