Ostrov, kde sa z Morica Beňovského stal zrazu Maďar

Jedenásť hodín letecky z Paríža. Tak ďaleko je vysnívaný ostrov pre cestovateľov žijúcich v Európe. Dostaneme sa tam len vďaka bývalému koloniálnemu putu Francúzska k Madagaskaru. Z Európy priamo do hlavného mesta Antananarivo lieta len spoločnosť Air France.

 

 

 

 

Unavení z letu, uzimení z preklimatizovaného lietadla vystupujeme v zemi, ktorá bola kedysi súčasťou Afriky. Je niečo po desiatej hodine večer. Prvý nádych lepkavého, teplého a vlhkého vzduchu. Na letisku sa zdržíme asi hodinu. Toľko vybavuje plný airbus turistov colnícka úderka, ktorú tvoria asi štyria úradníci a jedna colníčka. Jeden podáva pas druhému, druhý hľadá niečo v systéme, tretí robí z pasov kôpky, štvrtý dáva víza a colníčka podpisuje. Typický znak toho, že ste sa ocitli v krajine tretieho sveta: administratíva je to najdôležitejšie zamestnanie na svete. Chválime však snahu Madagaskaru urobiť z turistov chcený druh - víza máme zadarmo. Prekvapí nás, že aj relatívne neskoro môžeme vymeniť naše eurá za miestnu menu ariari. Kurzom jeden ku 2 780. Peňaženky máme napchaté do prasknutia.

 

 

 

 

Keď konečne sedíme v mikrobuse, vyzbrojenom šoférom a sprievodcom, máme za sebou prvé stretnutie s realitou. Na Madagaskare sa stále niečo ponúka, predáva a pýta sa prepitné za služby. Ak si kufor do auta odnesiete sami, budú na vás pohŕdavo pozerať miestni nosiči kufrov. Nedali ste im totiž šancu zarobiť.

Volate ma Tana
Nočné hlavné mesto Antananarivo, alebo Tana, ako ho familiárne volajú domáci, je tmavé. Do tmy sa zahalí celá krajina už po šiestej večer. Na celom ostrove je len zopár miest vybavených pouličným osvetlením. Z lietadla je vidno len sem-tam mihotajúce svetlo, zo zeme je, naopak, vďaka chýbajúcemu smogu neuveriteľný výhľad na hviezdy.

 

 

 

 

 

 

 

Nikdy sme ešte nevideli voľným okom Mliečnu dráhu ako na dlani. Pozdĺž cesty míňame domy na pokraji spadnutia. Až neskôr pochopím, že ide, na madagaskarské pomery, o honosné sídla. Na prvý, neskúsený, pohľad si ich mýlim so slumom. Náš hotel Tana Plaza má pred vchodom ohradený priestor na parkovanie mikrobusu a reťaz, za ktorú nesmú vkročiť žobrajúci obyvatelia.

Stretneme ich až ráno. Matky s deťmi priviazanými šatkami na chrbte, dokaličení starci a predajcovia náhrdelníkov a hudobných nástrojov. "Madam, madam...“ žiadajú a ponúkajú niečo vo francúzštine. Ich pohľad azda prešpikuje aj okná mikrobusu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Rovnaká situácia sa opakuje všade, kde zastavíme. Je jedno, či je to uprostred ničoho alebo v strede dediny. Za niekoľko sekúnd sme obkolesení davom. "Madam, bonbon.“ To je najčastejšia žiadosť. Neskôr ju strieda aj prosba o tričko, krém či kozmetiku. Deti sa však potešia aj prázdnej plastovej fľaši. A ak im hodíte pár cukríkov, ich radosť nepozná hranice. Niektorým treba rozbaliť lízanku. Inak by oblizovali umelú tyčinku a čakali, kedy z toho pôjde tá očakávaná sladká chuť.

 

 

 

 

Obed? Chce to trochu odvahy
Smerujeme na juh. Po jedinej asfaltovej ceste, ktorá pretína ostrov zo severu na juhozápad. Míňame najkrajšiu časť ostrova s ryžovými políčkami a úzkymi a vysokými domami miestnych. Smerujeme do mesta Antsirabe, ktoré založili nórski misionári.

Aj preto tu okrem francúzštiny často počuť do červena opálených severanov. Zastavujeme sa v miestnej predajni polodrahokamov. Rodina, ktorá podnik vlastní, prevedie turistov cez dielňu a nenápadne do predajne. Celestíny, skamenené drevo, zafíry. Pokračujeme južnejšie. Čaká nás prvá skúška odvahy. V meste Betsiraka sa máme najesť na ulici.

Výsledkom je, že sa odvážime kúpiť si malé zhnednuté banány a mandarínky. Miestne špeciality, pripravené priamo na ulici, obletené stovkami múch a zaprášené prachom z cesty, si nás nezískali. Inak v hoteloch, v ktorých bývame, varia vynikajúco.

Je pravda, že bývame v tých najlepších, aké na ostrove sú, no ani miestne reštaurácie sa nenechajú zahanbiť. Typickým jedlom pre cudzinca je steak zo zebu, pre miestnych je tradičným a často jediným jedlom ryža a zelenina. "Na Vianoce býva aj kura, ale len vtedy, ak je dobrý rok.

Ten posledný nebol,“ hovorí náš sprievodca. Madagaskarské kura má od našich brojlerov ďaleko. Predstavte si vyšportovanú sliepku, ktorá na dlhých nohách pobehuje celý deň hore-dole po dedine. Jej mäso je chutné, no jedno stehno Európana nenakŕmi.

Ako vyprovokovať lemury
Príroda na Madagaskare je zážitkom. Ponúka potvorky a rastliny, ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete. Mnohé z nich žijú na území dažďových pralesov. Sú súčasťou národných parkov, turisti sa po nich môžu pohybovať vyhradenými cestičkami s pomocou sprievodcov.

Mimo oficiálnej cesty sa predierame len aby sme videli lemury. Trónia vysoko v korunách stromov a hvízdajúcich turistov si nevšímajú. Len sem-tam im náš záujem prerastie cez hlavu, vtedy sa zdvihnú a odskáču na iný konár. Náš sprievodca sa rozhodne ich vyprovokovať. Búcha o strom palicou a púšťa im z mobilu vrieskanie inej tlupy lemurov. "To je hlas cudzieho kmeňa, znamená pre nich alarm,“ hovorí.

Lemuriu rodinku nakoniec naša aktivita vyprovokuje k takému vreskotu, že slabšie jedince z našej skupiny sa zľaknú a v obrannej póze sa zhŕknu k sebe. "Netreba sa báť, takto len komunikujú medzi sebou,“ upokojuje nás sprievodca. Krik a piskot sa rozlieha po celej džungli, ozývajú sa ostatné lemury, ktoré sa chcú tiež vyjadriť. Dostať sa týmto zverom na kožu môžeme v Národnom parku Andasibe. Malý ostrov uprostred rezervácie je plný lemurov, ktoré bez problémov skočia turistovi na plece. Za banán si ich takto získate aj dvoch. Sú prítulní a pažraví, skoro ako opice.

 

 

Život je tvrdý. Možno preto sú hitom penové matrace. V bývalej francúzskej kolónii nesmie chýbať Orange. Aj keby na ryžu nebolo. Snímka/autorka
 

 

 

 

 

 

Fotiť iba za darčeky
Cestou na juhozápad opúšťame posledné kultúrne mesto Fianarantsoa. To ostatné je už len tvrdá Afrika, v ktorej nás najprv víta kmeň Bara. To sú tí najčiernejší černosi, akých možno stretnúť v centrálnej Afrike. Majú mohutnejšie postavy ako ľudia z prímoria, ich predkovia prišli z Afriky.

Žijú v úbohých chatrčiach z drevených haluzí. Prechádzame stredom veľmi rýchlo, zastaviť sa na fotografovanie môžeme len s pripravenými darčekmi. Nakúpili sme sladkosti, ale tých nie je nikdy dosť. Aj pri fotení baobabu sa okolo nás zastaví dvadsiatka domorodcov.

Pýtajú tričká, krémy na tvár a peniaze za fotenie - a keď nič nedáte, zazerajú až tuhne krv v žilách. Pokračujeme do národného parku Isalo. Cestou sa na obzore zjavia čierne húfy sarančiat. Kobylky majú svoju sezónu, ničia úrodu a malí roľníci si proti nim nevedia rady.

Beňovského oplakávajú Maďari. Na nesprávnom mieste
Zdá sa, že postreky veľmi nefungujú, kobylky sa rozmnožujú veľmi rýchlo. Štvrtý najväčší ostrov sveta je už niekoľko rokov slobodnou krajinou bez francúzskej koloniálnej nadvlády. Je cítiť, že Parížania, dlhoročná vláda socialistického prezidenta a občianske nepokoje tu zanechali silnú stopu - všetko funguje silou zotrvačnosti. Pre turistov by to mohol byť jeden z dovolenkových rajov. Zatiaľ kvôli chýbajúcej infraštruktúre turistický ruch spí. No Malgaši sa veľmi snažia a pomaličky svoju Noemovu archu budujú na lepší obraz.

Na potulkách po Madagaskare sme narazili aj na skupinu slovenských filmárov a dokumentaristov, ktorí sa vydali hľadať stopy a miesto posledného odpočinku Mórica Beňovského. Slovenského či uhorského alebo aj poľského dobrodruha z čias osvietenstva, pýšiaceho sa viacerými prvenstvami.

Napríklad titulom prvého Európana, ktorý sa plavil v severnom Pacifiku, hovorí sa o ňom aj ako o človeku, ktorý navštívil v jednom roku štyri kontinenty, dokonca má byť aj autorom prvého celosvetového bestselleru a ako prvý Slovák mal zasiahnuť do väčšieho počtu krajín - Poľska, Spojených štátov amerických, Francúzska, Rakúska a, samozrejme, Madagaskaru. Tu mal byť dokonca prvým kráľom zjednoteného ostrova. A to všetko mal stihnúť do svojich 40 rokov. Znie to ako výpočet hrdinských krokov českého velikána Járy Cimrmana. Až na fakt, že Beňovský bol reálnou postavou.

Rodák z Vrbového má svoje meno vytesané aj na rohu jednej z ulíc Antananariva. Jeho meno je aj dvoch pamätných tabuliach - jedna, ktorá v poľštine oznamuje, že išlo o poľského šľachtica a druhá v maďarčine hrdo hlása jeho rakúsko-uhorské korene. "To, že si tam Maďari a Poliaci pripevnili navyše tabuľku poukazujúcu na Beňovského maďarský a poľský pôvod, nie je dôvod na konfrontáciu. Je to dôvod na zamyslenie, prečo sme tak dosiaľ neurobili my,“ hovorí Miroslav Musil, člen výpravy a zamestnanec slovenského ministerstva zahraničných vecí. Slovenská expedícia pritom už v roku 1996 spolu s cestovateľom Františkom Kelem priniesla na počesť vrbovského rodáka krásnu bronzovú tabuľu. "Museli sme ju dať vyrobiť ešte pred objavom ozajstného miesta Beňovského hrobu, takže na tabuli bolo nesprávne predpokladané miesto úmrtia,“ prezrádza Musil. Tabuľu preto uložili na oficiálnom mieste, odkiaľ, podľa Musila, neoficiálne zmizla.

Údajný hrob tohto vášnivého cestovateľa mal pár týždňov pred slovenskou výpravou navštíviť istý Maďar Cséke. Tento dal na mieste postaviť betónový stĺpik s pamätnou tabuľkou, kde sa v maďarčine opisuje Beňovský ako maďarský cestovateľ. "No vo francúzštine to môže byť rovnako uhorský, ako maďarský, slovo hongrois znamená obidve,“ upozornil nás Musil. Keďže miestni obyvatelia rozumejú skôr francúzštine ako maďarčine, z ich pohľadu je to jedno. Úsmevné je, že slovenská výprava našla v Antananarive originál opisu Beňovského tragickej smrti, ako aj hrobu. "Takže sme zistili, že Cséke pamätník postavil na zlom mieste, na vŕšku, kde Beňovský mal pozorovateľňu. Avšak hrob je na úpätí,“ vysvetľuje Musil. Preto nie je podstatné, že Cséke natrel svoj stĺpik maďarskou trikolórou, usmieva sa Musil, aj tak je na nesprávnom mieste. Vďaka slovenským filmárom tak prišlo nielen k objaveniu možno toho pravého miesta posledného odpočinku Beňovského. Je možné, že sa dozvieme ešte nové, doteraz nezverejnené informácie. "Beňovský bol síce veliteľ na Madagaskare, ale oficiálne podliehal guvernérovi na Mauríciu. Zahrnul som preto do trasy aj Port - Louis na Mauríciu, a to bolo ozajstné terno. Objavili sme tam množstvo originálnych rukopisov, ktoré v súčasnosti lúštim, prekladám a spracúvam,“ uzatvára Musil. Je preto možné, že legendárny Beňovský ešte len dostane svoj piedestál v slovenských dejinách.

 

Madagaskar sa každý rok posunie od Afriky o dva centimetre. A aj vďaka tomu, že sa od svojej pôvodnej africkej matky vzďaľuje už 160 miliónov rokov, je ríšou zvierat, aké sa neobjavujú nikde inde na svete. Žije tu asi dvadsiatka druhov lemurov. No ťažko by ste tu hľadali leva či dravé šelmy. Ich jediným zástupcom je fosa madagaskarská. Niečo ako divá mačka s krásnou hnedou srsťou. Aj na tú sme sa mohli pozrieť len v improvizovanej zoologickej záhrade. Je taká plachá, že naživo by sme ju v hustých dažďových pralesoch isto nezazreli.