Krajina na „streche sveta“ je často jedným z najvytúženejších cestovateľských cieľov. Neboli sme výnimkou. A hoci sme v Tibete nestrávili toľko času ako Brad Pitt alias rakúsky horolezec Heinrich Harrer v známom filme, magické číslo z jeho názvu nás sprevádzalo po celý čas.
Šok prvý: zradnosť riedkeho vzduchu
Výlet sa začal veľkolepo. Hneď po vystúpení z lietadla nás totiž privítal svieži vysokohorský vzduch, ktorý sme zo začiatku s nadšením uvítali. No už pri preberaní batožiny sme okúsili jeho zradnosť. Zohnúť sa po ňu a niesť ju dalo neuveriteľne zabrať. Dvestometrová cesta k tibetskému autobusu sa hneď zdala aspoň polkilometrová... Takto zhurta sa začal náš boj s tzv. výškovou chorobou. Okrem slabosti a, samozrejme, aj slabšieho dychu sme sa stále uisťovali, či nám nemodrejú nechty na rukách a netŕpnu končatiny. Vidina spánku pôsobila tiež hrôzostrašne tiež. Väčšina prípadov úmrtia údajne nastáva práve počas neho. Dobrodružstvo sa môže začať!
Šok druhý: príroda nadovšetko
Aby bol náš boj s výškovou chorobou úspešný, musíme vypiť podľa slov sprievodkyne päť litrov tekutín denne. Začali sme teda poctivo už na letisku, čo sa prejavilo cestou do hotela. Hodinovú cestu sme museli prerušiť neďaleko Lhasy, pretože sme v sebe mali už minimálne liter, ktorý o sebe dával vedieť. V Tibete ide európska plachosť jednoducho bokom.
Ani šoférovi, ani sprievodcom to nerobilo problém, zastavili sme hneď na okraji cesty a... podriadili sme sa situácii. Ako sme čoskoro zistili, toto bol ten príjemnejší variant. Svieži vzduch a čistá príroda poskytovali taký luxus, ako žiadne toalety v Tibete. Prírodné „čurá“, ako sme tomu familiárne hovorili pre (čuduj sa svete) príbuznosť slova s tibetským jazykom, sa stalo obľúbenou a nenahraditeľnou súčasťou nášho pobytu v tejto drsnej krajine.
Šok tretí: neviditeľní čínski vojaci
Za hodinku sme dorazili do hlavného mesta Tibetu, do Lhasy. Po krátkom oddychu v izbe a aklimatizácii sa na nadmorskú výšku 3 600 metrov sa mohlo začať naše pozvoľné zoznamovanie sa s mestom. A to zo strechy hotela, kde nás čakal tradičný tibetský obed – jačí steak. Popri ňom sme mali nádherný výhľad na celé centrum a farebné strechy okolitých budov. Všetky boli rovnako vysoké a bohato zdobené. A na niektorých z nich mali svoje stanovisko čínski vojaci, strategicky rozmiestnení po celej Lhase, aby na jednej strane udržovali poriadok a na strane druhej nám, turistom, komplikovali život. Pýtate sa, prečo? Pretože svet o nich nemôže vedieť. Nemohli sa teda vyskytnúť ani na našich fotkách, inak by nám ich všetky vymazali. Nič však nie je čiernobiele, natrafili sme aj na takých, ktorí sa veľmi ochotne s nami odfotili.
Šok štvrtý: padajúci chrám
Jednou z najväčších „atrakcií“ Tibetu sú kláštory. Začali sme hneď Jokhangom, ktorý sa nachádzal len pár metrov od nášho hotela. Viaže sa k nemu zaujímavá legenda o jeho vzniku. Pôvodne pozostával z dvoch častí, ktoré patrili dvom manželkám tridsiateho tretieho tibetského kráľa Songsten Gampu. Na rozdiel od čínskej manželky, časť chrámu patriaca tej nepálskej stále padala. Hovorilo sa, že stála na mieste, kde mal diabol dieru v srdci. Aby kliatbu zrušila, musela túto dieru zapchať, a tak do nej hodila desaťtisíc oviec s batôžkom hliny. Odvtedy jej chrám stojí.
Šok piaty: diskotéka na tibetský spôsob
Kultúrny šok pokračoval. Tentoraz nás čakal zážitok úplne nových rozmerov. Po štyroch dňoch spoznávania tibetskej histórie, kultúry a náboženstva sme sa vypravili na diskotéku do nočného klubu. Niektorí odvážlivci dokonca pomýšľali aj na tanec. Naše nadšenie sa pomaly, ale isto začalo rozplývať už pri pohľade na vchod do klubu. Nad dverami boli zavesené dva veľké obrázky deda Mráza. Zaujali ma natoľko, že som si ani nevšimla názov podniku. Interiér bol ešte šokujúcejší. Obrovská miestnosť s tanečným parketom bola skrášlená girlandami a neónovým osvetlením, nad javiskom visel veľký obraz Panchen Lamu a tradičná tibetská hudba pílila uši. Čerešničkou na torte bolo večerné vystúpenie. Spievali sa komunistické šlágre a tancovalo sa príliš pomaly. Skrátka, kto nevidel, neuverí.
Šok šiesty: miznúca obsluha
Tradičným jedlom tohto kraja bolo tradičné tibetské zviera – jak. Ochutnali sme jačí steak, jačí čaj i jačie momo (niečo ako pirohy plnené mäsom). Keď sme sa na cestách zastavili v malej reštaurácii, mali sme na výber klasiku – zeleninové alebo kuracie rizoto, zeleninovú alebo kuraciu polievku s rezancami (thukpa). V lepších podnikoch varili aj vynikajúce nepálske a indické jedlá. Okrem týchto pozitív si tibetskú kuchyňu od nášho zájazdu spájam aj s jednou nevýhodou. S obsluhou. Tá bola vskutku nevídaná. S najväčšou exotikou sme sa stretli v reštaurácii v Shigatse, v ktorej sme zakotvili na raňajky. Keď sme si sadli, prišla servírka, aby si poznačila naše objednávky. Stihli to len traja, potom nečakane odišla. Po pätnástich minútach prišiel druhý čašník, ktorému sme pre istotu ukázali v anglickom menu, čo si objednávame. Po tom, ako si všetko zapísal, odobral sa za naším sprievodcom, ktorý mu to preložil do ich materinského jazyka. Nuž, sláva, mohli začať pripravovať naše jedlo. A aj začali. Postupne, po jednom. Mne priniesli jablkové palacinky ako posledné a obsahovali hrušky. O dve hodiny sme mohli ísť ďalej. Aj taký je Tibet. Základom je zachovať si chladnú hlavu a nenaliehať na obsluhu, pretože sa zľakne, schová a už nič nedostanete.
Šok siedmy: za karmou
Prevláda tu budhizmus, ktorý je viac než náboženstvom, je akousi filozofiou. Budhom sa môže stať každý, komu sa podarí dosiahnuť stav osvietenia (medituje a medituje, až všetko pochopí). Budhizmus nemá striktné pravidlá, je postavený na karme. Tá je nám daná a je neovplyvniteľná. No dobrými skutkami, poctivým životom a modlením sa môžeme zaslúžiť o jej zlepšenie v budúcom živote. Domáci sa o to úporne snažia, a to hneď niekoľkonásobne. Okrem toho, že modlitby odriekavajú, nosia v ruke modlitebný mlynček, ktorým krútia. Pri prechádzke kórou či v kláštoroch majú možnosť točiť veľkými modlitebnými mlynčekmi, ktoré sa nachádzajú v rade za sebou. Zvláštnym spôsobom je „žížalenie“, ako sme to nazvali. Modliaci sa zo stoja zošuchne po rukách až do ľahu a následne sa zase postaví. Môže to robiť na mieste, napríklad pred kláštorom, alebo sa takto môže „prežížaliť“ až niekoľko kilometrov. V Shigatse sme stretli mladých odvážlivcov, ktorí týmto spôsobom cestovali už dva mesiace. Vyžaduje si to silnú vôľu, pevné svaly, zásteru (proti špine) a vozík so zásobou jedla.
Inak boli miestni obyvatelia príjemným prekvapením. V porovnaní s ľuďmi žijúcimi v hlavnom meste boli prívetivejší, deti sa veselo hrali na ulici. Všeobecne Tibeťania sú vážni, neusmievajú sa a veľa nehovoria. Oproti mlado vyzerajúcim Číňanom pôsobia o niečo staršie, než v skutočnosti sú, celkovo sú akísi strhanejší. Drsné prírodné podmienky a neustály nátlak čínskej vlády na nich zanechali svoje stopy. Tiež sú to ľudia praktickí a veci nekomplikujú. Treba ju??? jednoducho zažiť.
| Ďalšie unikátne príbehy biznisu, exkluzívne rozhovory a reportáže nájdete v dnešnej life style prílohe HN v magazíne prečo nie?! Alebo najnovšie aj vo vašom iPade. |