Tvrdí sa, že kultúru národa spoznáte podľa záchodu. Tak buďte pripravení na tú čínsku. „Tohle ne,“ počujem zdesený výraz Češky Zuzany, ktorá sa v momente otočí a zrazu mi ochotne dáva prednosť. Pochopila som. Nuž, pre Európanku sú „stúpačkové“ záchody zvláštne asi tak, ako pre Číňana tie naše. „Keď musíš, tak musíš,“ povedala som polohlasne a s ďalšou Slovenkou Ľubkou sme to riskli v zmysle hesla – v cudzej krajine treba vyskúšať všetko, čo sa vám ponúka.
A Šanghaj má naozaj širokú ponuku. Je to jednoducho metropola so všetkým, čo k tomu patrí. Kultúrne je v predstihu Peking, ale inak má vo všetkom prevahu práve Šanghaj. Je to mekka ekonomiky, biznisu, politiky, módy a luxusu s počtom 23 miliónmi obyvateľov. To číslo ste naozaj prečítali správne. Aj keď oficiálne sa tvrdí, že obyvateľov je tu približne „len“ 17 miliónov, neverte tomu. „Je tu nekontrolovateľný príchod migrantov z okolia, pričom väčšina z nich tu žije načierno denne ich pribúda čoraz viac,“ vysvetľuje Karel. Dvadsaťročný Nemec, ktorého rodičia majú českú národnosť, v jednom z najľudnatejších miest planéty žije a študuje už štvrtý rok.
V mase tiel a... pľuvancov
Všetkých ľudí, ktorí sem prichádzajú, pritom spája jediná vec. Peniaze. Či už je to pouličný predavač Rolexiek, čašník, šéf banky svetového mena či nadnárodnej priemyselnej korporácie. Všetci sa stretli na spoločnej ceste s jasným cieľom – zarobiť v meste na východe krajiny peniaze. Mimochodom – šéfov bánk je tu naozaj veľa. V Šanghaji sídli približne 600 medzinárodných i miestnych finančných inštitúcií.
Po tom, čo sme sa my, bieli, ocitli na jednej z bočných ulíc Šanghaja, sa na nás vrhli miestni predavači. Po anglicky „ani ceka“, postačia im i gestá. Na naše „naučené čínske výrazy“, ktoré do nás pár minút pred tým „hustila“ čínska sprievodkyňa, však nereagovali, rovnako ako ani na medzinárodné: „No, thank you.“
Po tom, čo sme sa predrali masou živých tiel, počuli sme hromadné pľutie. Ak by som bola v inej krajine, asi to budem brať osobne, v Číne však nie. Pľutie s nadávaním – kdekoľvek a kedykoľvek – je tu totiž akýmsi miestnym rituálom. Hoci počas letných olympijských hier v roku 2008 za takéto správanie – u nás symbol chrapúnstva – boli pokuty, domáci na zlozvyk nezabudli a s hrdosťou sa k nemu vrátili.
Dnes trh, zajtra mrakodrap
Šanghaj je pupok sveta. Po niekoľkých desiatkach rokov vyhral i nad azda najťažším súperom – New Yorkom. Tieto metropoly však rozdeľuje zásadná vec. Kým do New Yorku sa chodí žiť americký sen, do kráľovnej Orientu ľudia žiť svoj čínsky sen nechodia. „Šanghaj totiž udáva tempo, akým sa sny budú žiť,“ tvrdí prestížny vydavateľ turistických sprievodcov Lonely Planet.
Čo dodať? Azda len to, že tempo nasadili Číňania naozaj rýchle. Šanghajčania robia jednoducho všetko s krédom – čo zvyšok sveta stihne za desať rokov, my dokážeme za päť.
Už tomu verím. Chceli sme totiž navštíviť niektorý z miestnych trhov. Cudzinci, ktorí tu žijú, tunajšie trhoviská s fejkami topánok, kabeliek, odevov či obuvi a elektroniky
najzvučnejších mien komentujú len slovami: „Musíte ich navštíviť.“
Hoci napodobneninám neholdujem, tu som kúpu „vuittonky“ zvažovala. „Miestna kvalita je zrejme predsa len iná ako tá, ktorú nám ponúkajú slovenské tržnice,“ smiali sme sa cestou. „Ako je možné, že ten trh tu už nie je,“ vraví prekvapene Rudolf, ktorý ešte pred rokom žil v Číne, pričom sme hlavy vyvracali do nebies a zízali na ďalšiu veľkú ozrutu pred nami.
Šanghaj sa mení neskutočným tempom. Údajne sa nevie ani to, koľko budov sa tu denne postaví. Nedá sa to vraj spočítať. Presvedčila som sa na vlastnej koži s tým, že som konečne uverila tomu, že keď sa sem raz vrátim, bude to opäť iné mesto.
Poschodie číslo 101, prosím, vystúpte
O rýchlosti šanghajského tempa sa budete môcť najlepšie presvedčiť na dvoch miestach. Tým prvým je World Financial Centre – mrakodrap postavený v tvare nákupnej tašky. Ide o tretiu najvyššiu stavbu sveta, ktorá stojí vo finančnom centre mesta, v Pudongu.
Výťah v stojedenposchodovej budove vás do závratnej výšky vyvezie za pár desiatok sekúnd a zrazu sa vám naskytne jedinečná príležitosť mať metropolu ako na dlani. Keď sa dostanete hore, panorámu, mrakodrapy, rieku Chuang-Pu,... jednoducho všetko si vychutnávajte vlastnými očami, a nie cez objektív fotoaparátu. Navyše... Fotky zrejme budú i tak dosť nekvalitné. Šanghaj je totiž ponorený do stáleho smogu. Ten je taký hustý, že počas troch dní strávených v tejto krajine som nevidela slnko.
Druhým miestom je rýchlovlak Maglév. Jeho bežná rýchlosť je 431 kilometrov za hodinu. Je zvláštne v ňom sedieť, a pritom takmer necítiť, že sa hýbete. Maglévom trvá cesta na medzinárodné letisko Pudong International Airport sedem minút. Autom hodinu. Samozrejme, aj vinou dopravných zápch, ktoré sú tu sústavne – či je skoro ráno alebo tesne pred polnocou.
Divadlo na celé hodiny
Ak ste už chytili dych po tom, čo vám ho Šanghaj vyrazil prvýkrát, pripravte sa na to, že sa to zopakuje. Druhýkrát sa to stane pri pohľade na večerný Šanghaj. Neónmi osvietené mrakodrapy sú nejaké iné, aké poznáme z ostatných veľkomiest.
Opísať nočný Šanghaj by mal podľa mňa problém aj Hemingway. Jedna veta ho však vystihuje – dokázali by ste sa naň dívať celé hodiny.
Inak, vedeli ste, že tvár Šanghaja menil i Slovák? Architekt Ladislav Hudec v roku 1934 postavil 22-poschodový Park hotel. V tom čase najvyššia budova si túto pozíciu nenechala vziať takmer 30 rokov. Okrem nej navrhol Slovák Číňanom ešte zhruba ďalších 60 stavieb.