"Jedovatého hmyzu sa báť nemusíte, ale pozor si dávajte na ulici. Máme tu vysokú kriminalitu,“ upokojuje ma staršia sprievodkyňa nemeckého pôvodu po ceste z letiska do hotela vo štvrti Sandton. Hoci v Južnej Afrike práve vrcholí zima, teplota sa pohybuje na príjemných 15 stupňoch a o slnečné lúče nie je núdza. Len zelene je pomenej. Svieže trávniky lemujú výlučne administratívne budovy nadnárodných korporácií, ktoré si našli domov v širšom centre "Joburgu“, ako domáci obyvatelia prezývajú Johannesburg.
ZÁKLADNÝ KAMEŇ BOL ZLATÝ
Nielen pre Európana je 120 rokov staré mesto niečím nezvyčajným. V tomto prípade sa v ňom však za taký krátky čas stihlo usadiť 3,8 milióna obyvateľov. Presnejšie, takmer osem miliónov - ak počítame priľahlé oblasti - a tak by sme o ňom mohli povedať, že rástlo ako z vody. Úplne tak to však nie je. Johannesburg totiž od začiatku svojho rozmachu rástol zo zlata.
Zlatý kov bol na území budúceho mesta objavený v roku 1886, čo následne vyvolalo africkú zlatú horúčku. V tom čase začali Afričania z okolitých regiónov húfne prichádzať do pôvodnej osady vzdialenej 55 kilometrov južne od mesta Pretoria, aby naplnili svoju túžbu po rýchlom bohatstve. Chýry o zlatých náleziskách sa však rozniesli aj do Severnej Ameriky, Veľkej Británie, ale aj do zvyšku Európy, a tak rýchly rast vznikajúceho mesta na seba nenechal dlho čakať.
V súčasnosti je Johannesburg najväčším mestom v Južnej Afrike a hlavným mestom provincie Gauteng, ktorá je spomedzi ostatných oblastí najbohatším regiónom v krajine. Napriek tomu, že Joburg nepatrí medzi tri hlavné mestá republiky, svoj domov si tu našiel najvyšší súd a mestu slúži najväčšie letisko na celom kontinente.
S FUTBALOM DO BEZPEČIA
Reputáciu nebezpečného mesta, ktorú africkej metropole nezávidel koncom deväťdesiatych rokov asi žiadny starosta na svete, sa úspešne darí radnici potláčať. Už pri prvom pohľade na rodinné domy som si uvedomil, že všetkých obyvateľov bohatších rezidenčných štvrtí, ako napríklad Houghton, spája jedna vec. Výhľad na ulicu z ich príbytkov pretínajú okenné mreže, pričom samotné stavby sú bohato zdobené bezpečnostnými kamerami. V prípade luxusnejších domov je dokonca takmer pravidlom elektrický plot, ktorý pod vysokým napätím a pravdepodobne hrozbou smrti má za úlohu držať zločin mimo obydlia. Samotných vlamačov som síce nevidel, no nadobudol som pocit, že disponujú aspoň menšími tankami. Takisto je nad slnko jasné, že bezpečnostné firmy tu biedu netrú.
Hoci aj najčastejšie rady domácich hostiteľov sa v Joburgu týkajú bezpečnosti, nie je dôvod sa znepokojovať. Samotné vedenie mesta prijalo drastické opatrenia pre boj proti kriminalite, čoho výsledkom sú kamery s uzavretým televíznym okruhom na každom rohu (od roku 2008 to platí doslova) v centre mesta. Základným bezpečnostným opatrením sa teda aj pre moju výpravu stalo pravidlo vyhýbať sa okrajovým štvrtiam. Okrem iného aj z dôvodu, že mestská hromadná doprava v Joburgu takmer neexistuje. Väčšina domácich preto využíva sieť neoficiálnych taxíkov, ktoré pre cudzinca nie sú práve najbezpečnejšie.
"Vždy cestujte len oficiálnymi taxíkmi spred hotela,“ varuje ma sprievodkyňa vážnym pohľadom, ktorý ma presvedčí.
Dôkazom, že vysoká vlna kriminality už dávno neobmýva verejné priestranstvá, sú aj Majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré sa v Juhoafrickej republike konajú na budúci rok. Mesto si pritom na pomoc zavolalo samotného exstarostu New Yorku Rudolpha Giulianiho. Jeho úlohou je zabezpečiť hladký priebeh otváracieho a finálneho zápasu šampionátu, ktoré sa budú konať v metropole.
Joburg už teraz zahaľuje opar futbalového šialenstva, hoci do začiatku podujatia ostáva necelý rok. Príjemnou "vychytávkou“ bola veľká tabuľa na námestíčku pred mojím hotelom, ktorá oznamovala počet dní do začiatku majstrovstiev, ktoré sú pre celý juh kontinentu veľkou udalosťou. Niet divu, veď futbal je najobľúbenejším športom tohto mesta, nasledovaný kriketom, ktorým domácich "naočkovali“ taktiež britskí kolonizátori.
OBCHOD NA KRIŽOVATKE
Mestská premávka je v Joburgu rušná už od skorých ranných hodín, pričom na diaľničných obchvatoch, ktoré metropolu pretínajú, tok áut neutícha počas celého dňa. Že nejde o európsky kontinent, je evidentné nielen vďaka odlišnému mixu automobilových značiek, ale hlavne typu vozidiel. Bez váhania je jasné, že Afričania milujú pick-upy a rozličné druhy terénnych áut, hoci ich výzoru (ani technickému stavu) nevenujú veľkú pozornosť. Zato mňa upúta smogová hmla, ktorú nad estakádami sfarbujú slnečné lúče do biela. Joburg je veľkomesto so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane rôznych neduhov pri riadení. Obľubu v autách s terénnym podvozkom mi vysvetlil biely pick-up, ktorý kolónu áut predbehol z pravej strany cez vyjazdenú trávu, ktorá oddeľuje protismerné pruhy. Náš autobus ostal zahalený v prachu spolu s inými poctivcami uviaznutými v zápche.
S pribúdajúcou vzdialenosťou od nášho hotela sa zmenšuje výška okolitých budov, ale pribúda počet rôznych predavačov, ktorí nám robia spoločnosť pri čakaní na zelenú na križovatkách. "Fúútboll, fúútboll,“ kričí na mňa spoza okna zanietený obchodník držiac v rukách obrovské futbalové lopty. Pritom kúpiť sa dá všeličo. Nezamestnaní Afričania nám, kľučkujúc pomedzi autá, ponúkajú všetko od ovocia a coca-coly, až po zlaté náramky či tričká. Na tvárach černochov pritom celý čas tancuje podivný úsmev, za ktorý by našinca označili za blázna alebo za podvodníka. Dokonca sa nenahnevajú ani na objektív fotoaparátu.
TEMNÁ MINULOSŤ ĽUDSKOSTI
S pokračujúcou južnou časťou mesta sa mení aj život na ulici. Pribúdajú stánky s ovocím, prípadne bibliami (viac ako polovica obyvateľov sa hlási ku kresťanstvu) a dokonca sa tu dá pod holým nebom aj ostrihať či oholiť. Stačí stolička, stôl, nožnice a holič. O vlasy, ktoré rozfúkal vietor zo suchej trávy na cestu, sa nikto nestará. "Joburg je najväčší les vysadený človekom a ešte stále sa stromy sadia,“ šepne mi do ucha Juhoafričanka sediaca vedľa mňa. Vtom si uvedomím, že jediné, čo v tomto meste majú bohatí aj chudobní spoločné, sú nekončiace zástupy stromov.
Prichádzame k rodiacemu sa štadiónu First National Bank Stadium, ktorému sa takisto hovorí Soccer City. Futbalový stánok prechádza premenou, aby dokázal namiesto pôvodných 78-tisíc fanúšikov ponúknuť zážitok až viac ako 94-tisíc divákom. Dizajnéri sa pritom rozhodli pre vzhľad tradičného afrického keramického hrnca a efektná mozaika afrických farieb na jeho stenách je naozaj pôsobivá. Hoci je stavba dokončená len na 90 percent, nevidno v okolí žiadnych stavbárov. Ako som sa neskôr dozvedel, všetci robotníci v meste totiž štrajkujú za vyššie platy, ktoré im pred nástupom do úradu sľúbil novozvolený prezident Jacob Zuma. "Už druhý deň nepracujú. Požadujú vyššiu mzdu o trinásť percent,“ prezrádza mi spolucestujúca Nadine.
Opúšťam teda tiché stavenisko obklopené kopcami červenej zeminy a vydávam sa na západ, smerom k obrovskému monumentu ľudskej diskriminácie. Len niekoľko kilometrov od štadióna, na juhozápadnom cípe Joburgu, sa totiž rozprestiera megaštvrť SOWETO. Tisíce malých domčekov krčiacich sa jeden vedľa druhého pripomínajú radovú zástavbu zo zlého sna. Z následkov apartheidu, ktorý černochov vytlačil do týchto miest, sa asi dve tretiny obyvateľov Johannesburgu žijúcich v tomto gete stále nezobudili. Nad ošarpanými strechami príbytkov z tridsiatych rokov sa týčia gigantické stĺpy vysokého napätia, ktorých zástup siaha spolu s celou štvrťou až za horizont. Za návštevu stojí aj múzeum apartheidu, ktoré ponúka na toto obdobie segregácie naozaj ucelený pohľad.
Johannesburg nie je typickým mestom pre poznávaciu dovolenku, pretože jazvy minulosti sú tu stále hlboké a nikto nevie, kedy sa zahoja. Hoci toto veľkomesto potrebuje ešte čas, aby sa mohlo so vzpriamenou hlavou rovnať moderným metropolám, je veľmi vzrušujúce ho pozorovať. Píše totiž dejiny modernej Afriky.