Luxus v Ríme
Nie je žiadnou novinkou, že spomedzi všetkých svetových metropol ponúka hlavné mesto Talianska najbohatší prierez architektonických štýlov a epoch. Fámy o tom, že pamiatku tu nájdete na každom rohu, sú síce ošúchané, ale pravdivé. Pri prvej návšteve mesto prekvapí bez ohľadu na to, či sa s ním začínate zoznamovať pri brehu Tiberu alebo pri najstarších antických budovách v okolí antického Palatia.
Mojím obľúbeným miestom je Villa Borghese, elegantný park v centre mesta. Priaznivci ranného behu či večerných prechádzok v peknom prostredí sa môžu ubytovať v niektorom z luxusných hotelov v okolí, napríklad v päťhviezdičkovom Splendide Royal, ktorý je od parku vzdialený asi dve minúty chôdze. Za izbu v prezidentskom apartmáne tu zaplatíte okolo 1 500 eur. Za tieto peniaze dostanete, okrem elegantnej priestrannej terasy s výhľadom na zeleň Villa Borghese a viaceré významné pamiatky mesta, aj značnú dávku historickej noblesy.
Budovu z konca 19. storočia totiž majitelia hotela prispôsobili štýlu panských palácov rímskej aristokracie zo 17. storočia. Výhodou hotelov na okraji užšieho historického centra je aj to, že sa takmer všade dostanete pešo.
Prijmeš moju ružu? Iba biznis
Z hotela Royal je to na pár krokov aj k slávnej Piazza del Spagna, na slávne námestie, ktorému dominujú schody zavŕšené katedrálou. Podľa turistických bedekrov tu talianski „čávovia“ lákajú cudzinky ružou či ponukou na sobáš. Chlapov s kvetmi tu síce nájdete, v skutočnosti im je však jedno, či ste žena alebo muž. Podľa výzoru sú to prisťahovalci z Južnej Ázie – za ružu však nepýtajú sobáš, ale peniaze. Keďže pre Stredoeurópana nie je ľahké v centre Ríma nepôsobiť ako turista, pouličným predavačom so širokým sortimentom zbytočností sa nevyhne.
Ak pred ružou, či iným kolotočovým tovarom uprednostňujete nákupy oblečenia, je na mieste zísť niekoľko metrov dolu po schodoch, k miestu, kde sa otvára najprestížnejšia nákupná ulica Ríma – Via dei Condotti. Na niekoľkých metroch tu nájdete tie najluxusnejšie značky ako Dior, Prada, Versace, Armani alebo Gucci. Značkové obchody nájdete aj v okolitých „vias“, a ak máte dosť času, stačí sa len tak poprechádzať starým mestom. Obchody hľadať nemusíte, lebo sú všade okolo vás.
Slováci na Gucciho nečakajú
Pre skalných odporcov chôdze môžu byť záchranou hotely ešte bližšie k najznámejším pamiatkam, napríklad oproti slávnej, gýčovo peknej a turistami oblepenej Fontány di Trevi. Druhou možnosťou sú taxíky. Tie však môžu v úzkych dláždených uličkách viac času vziať ako ušetriť.
Pod Španielske schody prichádzam za slnečného rána asi pred desiatou. Čakám na otváracie hodiny ako slovenskí chlapi pred dedinskou krčmou – ja však na otvorenie predajne Gucci. Popritom sledujem, ako sa pred jedným z obchodov dve Slovenky so slovami „Ešte je to zatvorené“ otočia a odídu.
Taliansky predavač Alessandro je najskôr na slová skúpy, neskôr mi však, zrejme v domnienke, že som Brit, povie o svojom anglickom pôvode. Tiež sa dozvedám, že najčastejšími zákazníkmi obchodov Gucci v Ríme sú Rusi a Japonci. O Slovákoch vraj nepočul. Možno preto, že sa im nechce čakať do desiatej.
Vidieť Piazza Navona a...
Metropola Talianska je veľká, vrúcna a pekná. V marci sa v nej dá navyše aj lepšie dýchať, keďže tu ešte nie je priveľa turistov. Tých síce stretnete pri hlavných turistických pamiatkach, pri prechádzke menej známymi a nemenej peknými časťami však nachádzam väčšinou ľudí, ktorí majú s Rímom na prvý pohľad spoločné o čosi viac, ako len fotku spred Pantheonu.
Sadám si do tône lacného zašitého baru s tromi plastovými stoličkami a pijem pivo so 60-ročným Rimanom v starosvetskom obleku. Fotka spred Collossea je povinná jazda, toto je príjemné prekvapenie.
Ak si v Ríme, musíš vidieť Piazza Navona, povedal mi známy. Majú tam cukráreň, kde robia najlepšiu zmrzlinu na svete a majú jej úplne všetky druhy. Sú si tým takí istí, že ak si vypýtaš druh, ktorý práve nemajú, dajú ti nejaký iný zadarmo. S takouto predstavou vstupujem do jednej z milióna miestnych „gelaterií“. Navona je skutočne jedno z najkrajších námestí, z výkladu zmrzliny však nemám pocit, že by mali napríklad dreň z lesných jahôd. Keď mám problém dorozumieť sa po anglicky, spomínam si na autobusárov z 90. rokov, ktorí vozili turistov do letovísk typu Bibione či Makarska. Vedeli rozprávať iba po slovensky, a napriek tomu sa vždy s každým dorozumeli. Od zmrzlinára Antonia si kupujem najmenšiu porciu čokoládovej, ktorá je totožná s našou dvojitou, fotíme sa spolu a trochu sklamaný odchádzam. Lepšie raz vidieť ako stokrát počuť. Alebo naopak?
„Ľudské“ autá
Prísť do Ríma na konci marca znamená posunúť sa o jedno ročné obdobie dopredu. Zo šedivého mierneho pásma som sa asi po hodinovom lete ocitol v rozkvitnutom meste, kde rastú citrusy a kde už v tomto čase polovica ľudí jazdí na mopedoch. Tie akoby tu nepoznali ročné obdobia.
Prekvapením pre mňa je tiež vozidlový park Rimanov. V žiadnom inom meste som nevidel toľko Smartov a Mini Cooperov. Tieto dve autá mimochodom nie sú to najmenšie, čo v Ríme jazdí na štyroch kolesách. Nájdu sa aj autá vo veľkosti človeka, o akých som predtým ani nechyroval. V porovnaní s bratislavskými ulicami, kde je najväčšou hviezdou Volkwagen Tuareg, je to dosť veľký kontrast..
Domáci vo veľkom parkujú nielen pozdĺž chodníka, ale aj kolmo naň. Jedno parkovacie miesto tak prichýli nie jedno, ale dve autá. Nie sú to len autá, ale najmä domy, ulice a námestia Ríma, ktoré ma opäť utvrdzujú v presvedčení, že veľkoleposť nie je obrazom veľkého rozsahu, ale odrazom umenia zaplniť priestor, ktorý máme.