Meno Alfreda Hitchcocka zostáva po celé roky synonymom filmovej hrôzy. A to napriek tomu, že vo svojej bohatej kinematografii zabiehal do najrôznejších žánrov a skutočne strašidelné filmy natočil len dva. To však stačilo – dodnes sú považované za jedny z najlepších z daného žánru.
Prvý z nich (z roku 1960) je dnes pojmom, už len pokiaľ ide o názov – keď sa povie Psycho, nie je potrebné veľa dodávať. A azda nie je nikto, pre koho by bolo prekvapením, že keď sa mladá žena ubytuje v osamelom moteli prevádzkovanom uhladeným Normanom Batesom a jeho matkou, neprežije chvíľu, keď sa rozhodne dať si sprchu.
Vo svojej dobe však bola vražedná scéna veľkým šokom: nielen kvôli bodajúcemu nožu, ale tiež kvôli nahote herečky a v neposlednom rade tiež preto, že pol hodiny vyzerala postava ako hlavná hrdinka – a tie predsa počas filmu neumierajú...
Druhou desivou scénou je, samozrejme, okamih, keď hrdinkina sestra pri snahe vypátrať okolnosti jej zmiznutia položí ruku na rameno pani Batesovej a otočí si ju k sebe. Scéna, pri ktorej sa divák zaručene zľakne, býva citovaná aj v iných filmoch a tiež slovenskí diváci si ju vybavujú aj po desiatkach rokov ako jednu z najdesivejších, ktoré vo filme zažili.
(Druhou podobnou scénou, ktorú si dnešní sedemdesiatnici vybavujú ako situáciu, keď „od hrôzy vyskočilo celé kino“, je chvíľa z filmu Čakaj, kým sa zotmie. Tu slepá žena, prenasledovaná vo svojom byte vrahom, všade pozhasína, aby zvýšila svoje šance – a zabudne na to, že keď otvorí chladničku, bude sa v nej svietiť...)
Pretože psychopatický Norman Bates v závere snímky skončil „len“ v liečebni, mohlo postupne vzniknúť Psycho 2, 3 aj 4 – svojho času sa hovorilo o tom, že zakaždým, keď dôjdu hercovi Anthonymu Perkinsovi peniaze, chystá sa ďalší „diel“. Na pôvodný film však žiadne z pokračovaní nemalo ani náhodou.
Vraždiace vtáky a šialený spisovateľ
Vtáky, voľne inšpirované poviedkou Daphne Du Maurier o nevysvetliteľnej premene bežných operencov na nemilosrdných zabijakov, už bývajú chápaní ako skutočne krvavý horor plný mŕtvol.
Keď sa však na film pozrieme opakovane, zistíme, že skutočne krvavé scény sú tu vlastne len dve – jedna zhruba štvrťhodinová, keď vtáky oklovávajú celé mesto a zdesení ľudia sa schovávajú, kde sa dá, a druhá, oveľa kratšia, v druhej časti filmu, keď vtáky napadnú hrdinku v podaní Tippi Hedrenovej a potrhajú jej ikonický zelený kostým.
Zvyšok filmu sa nesie v náznakoch a strašidelnej, tiesnivej atmosfére. Mimochodom, mladšiu sestru hlavného mužského hrdinu
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 72% na dočítanie.
Zostáva vám 72% na dočítanie.