Michal Viewegh (1962) je najúspešnejší český prozaik deväťdesiatych rokov. Pravidelne sa s ním stretávajú čitatelia piatkových Lidových novin, denníka, s ktorým sa napriek incidentu spred takmer troch rokov, keď fyzicky napadol ich nie príliš láskavého literárneho recenzenta, skamarátil. Počet predaných výtlačkov jeho kníh už dávno presiahol pol milióna. A tak aj keď vydá nový román -- Případ nevěrné Kláry (Petrov, 2003) -- môže si v denníku Právo dovoliť nonšalantne skonštatovať: "Je to -- povedané kníhkupeckým slangom -- kniha o láske, priateľstve a žiarlivosti. To, čo ju, myslím si, nepatrne odlišuje od mojich predchádzajúcich románov, je isté prítomné napätie. Preto ten demonštratívne deštruktívny titul. Hlavná postava je napokon súkromný detektív, ktorého jedného dňa navštívi jeden populárny český spisovateľ... Ohlas očakávam celkom tradičný: osem kritikov knihu popraví, štyria ju obozretne pochvália a bez ohľadu na jedných i druhých si knihu kúpi minimálne päťdesiattisíc čitateľov."
Sujet je teda jasný: Zrelý doktor Denis Pravda, bývalý psychológ a dnes súkromný detektív, sa stretne s úspešným štyridsiatnikom Norbertom, ktorý podozrieva z nevery svoju mladučkú, dvadsaťročnú (zdá sa, že toto je veková kategória, ktorú má Viewegh rád -- pozri napr. Román pro ženy) priateľku Kláru, inak študentku sinológie. Norbert spočiatku predstiera profesionálny záujem -- tvrdí, že konzultácie s detektívom potrebuje k pripravovanej knihe. Príbeh sa niekoľkokrát šikovne zauzlí a skutočne mu nechýba ani napätie, ani spád. Popri hlavnej línii sa rozvíja i rovnako pikantná vedľajšia -- voľnomyšlienkársky vzťah detektíva s manželkou, v ktorom si referujú o vzájomných neverách a schvaľujú ich.
Viewegh využíva svoje rokmi osvedčené metódy -- príbeh je hutný a čítavý, humor inteligentný, dialógy hladké; tematika kombinuje bežné (nevera) a exotické (výlet do Číny), spisovateľ si vďaka postave Denisa (ktorý má mandát nahliadať do cudzích životov) väčšinou takmer úspešne udržiava odstup od postáv, pričom si neodpustí sebaironické reflexie -- Norbert sa rovnako ako sám autor zoznámil s priateľkou v pražskom bare Solidní nejistota, obaja majú oveľa mladšie partnerky, obaja vyučujú na Literárnej akadémii. Viewegh rád dáva najavo, že je sčítaný a pozná literárne postupy: znovu a znovu vkladá do textu citáty iných spisovateľov, pretvára a ozvláštňuje "nižší" žáner, komponuje príbeh v príbehu (Norbertova poviedka o žiarlivosti), prekrýva dva časy rozprávania, keď Denisovu jednoliatu, chronologickú "výpoveď" od začiatku stavajú do iného svetla Norbertove "kovbojské" vstupy...
Od momentu, keď Norbert posiela na zájazd do Číny Kláru i Denisa, je román trochu pritiahnutý za vlasy; čo je však horšie, výsledok si priskoro pred koncom ľahko domyslíte. "Čínska" pasáž je najslabšou časťou knihy. Atraktívne prostredie Ďalekého východu ostalo strnulé a nevyužité. Keď Denis na hotelovej izbe v Pekingu vysvetľuje Kláre, že "umět dobře mluvit ke svádéní patří", platí to aj o umení dobre písať. Viewegh sám znehodnocuje vlastné "zvádzanie čitateľov" -- a taká bude aj jeho čitateľská základňa -- ak sa bude donekonečna uspokojovať s rovnakými ťahmi, rovnakými postupmi a povrchnosťou. To nič, tých päťdesiattisíc, ktorí si knihu kúpia, sa určite nájde bez problémov.
StoryEditor