Pod sloganom "Videli sme ich víťaziť, ale nevedeli sme, čo sa za tým skrýva" vstupuje do kín snímka Fair Play režisérky a scenáristky Andrey Sedláčkovej. Dráma z prostredia štátom riadeného dopingu v Československu osemdesiatych rokov je v jadre príbehom o rozhodnutí, či hrať fair alebo ísť na olympiádu. Športový termín je ale aj metaforou pre tému voľby v neslobode. Tretia snímka Sedláčkovej je ďalší z filmov vracajúcich sa do komunistickej minulosti. Napriek sloganu takmer thrillerovému je jeho kvalitou obyčajnosť Aj vďaka nej je v českej produkcii nadpriemerný (bez ohľadu na jej slabšiu úroveň). Keby sa ale autorka nebála morálnych a rozprávačských tieňov a hĺbok a odvážnejšie sa odklonila od bezpečia niektorých modelových situácií aj klišé o totalite, mohol byť výnimočný.
Stredisko vrcholového športu, ČSSR, rok 1983. Do takého miesta a času zasadzuje režisérka príbeh devätnásťročnej atlétky Anny chystajúcej sa na olympiádu v Los Angeles. Štát ju vyberie do dopingového programu, ktorým majú československí atléti dohnať a predbehnúť nielen NDR, kde už doping kvitne, ale hlavne Západ. Tréneri ju postavia pred hotovú vec. Je medzi vyvolenými, ktorým štát pomôže "vitamínmi". Gratulujeme. Na nič sa nepýtajte. Je to pre dobro vaše i štátu. Nasleduje rozhodovanie, či dopovať alebo nie, keď zistí, že prípravok rozhodne nie je B12. Situácia sa komplikuje, keď matka začne Anne pichať steroidy tajne...
Sedláčková mala v ruke silnú tému a naň postupne nabaľovala príbeh. S postupujúcim dejom sa ukazuje, kde leží jej forte. V zachytení sveta tréningových centier a dopingového programu je Fair Play takmer dokumentárnou sondou podloženou informáciami z rozhovorov so športovcami, doktormi i trénermi. Zobrazenie fyzického drilu aj pretekov je, aj vďaka predstaviteľke hlavnej úlohy Judit Bárdos, pôsobivé vo svojej intenzite a úplne uveriteľné. Čo sa o dobových "rekonštrukciách" rozhodne vždy povedať nedá.
Malý veľký film
Za rovinou športovou ale pomalšie beží s alegorickou pneumatikou uviazanou za povraz okolo pása osobná aj spoločenská dráma. Autorka tak trochu švindľuje a na rovine morálnych dilem následne kĺže po povrchu. Mieša vo všeobecnom povedomí typické a do značnej miery modelové situácie, aby vytvorila akýsi všeobjímajúca "ideálny" mikrosvet komunistickej totality so všemožnými presahmi.
Matka atlétky (Anna Geislerová) je disidentka, ktorá namiesto kariéry trénerky upratuje chodby. Po večeroch prepisuje pamflety pre kolegu z disentu, ktorý bol po emigrácii jej manžela aj niečím viac. Po výsluchu v Bartolomějskej ju autorka nechá ako potvrdenie perverz vyzvracať za popolnicami. Annin priateľ z rodiny biológov emigruje do Rakúska. Na útek myslí aj matka. Jej plány sa ale týkajú dcéry, pre ktorú má byť účasť na športovom zápolení na Západe cestou von. Avšak dráma je stavaná do istej miery jednorozmerne, ako jasný boj "dobra" so "zlom", stret nevinnosti individuálnej a čistokrvnej perverzie systému (viď línia ŠtB).
V obavách, že je možno snímka nenápadná, konkurencia veľká či značka český film oslabená, zastrešuje ho producent spoločensko - politickou kauzou a poslaním. Fair Play má plniť funkciu osvety. Jednak osviežiť pamäť tým, ktorí zabúdajú alebo nevedia ako režim fungoval. Za druhé odkryť prax dopingu. Tému do istej miery stále kontroverzná hlavne kvôli Jarmile Kratochvílovej a jej platnému dlhoročnému rekordu na 800 metrov. Doping ale už nie je žiadna neznáma. Venovali sa mu obšírne médiá. Akokoľvek divák nemá naštudované vyjadrenie ÚV KSČ o dopingových programoch a neodrecituje jeho históriu v nadväznosti napríklad na tú v NDR, všeobecným povedomím disponuje. Chcelo by sa aj veriť, že ani netreba pripomínať existenciu ŠtB a výjazdových doložiek.
Povedať režimu nie
Zaštíťovanie sa spoločenskou zodpovednosťou ale odvádza pozornosť od filmu samotného. Fair Play si pritom pozornosť zaslúži pre rozprávačskú askézu a citlivosť v tom, čo a ako ukazuje. Bez pejoratívneho nádychu je malým filmom - v zmysle intímnom. Formálne sa Sedláčkovej darí zaujímavo nájsť ekvivalent totalitnej skúsenosti. Forma odráža ako vnútornú koncentráciu atlétky, tak jeden z určujúcich rysov totalitného systému - absenciu občianskej spoločnosti, uzavretosť do vlastného sveta, malé súkromné lži. Nejde o veľké odhalenie, ale o pokus vystihnúť niečo subtilnejšie, čo formovalo generácie v Československu a čo má vplyv aj na súčasnú spoločnosť. Ona obyčajnosť je potom súčasťou osobných dejín. Veci sa stali, rozsudky boli prečítané, väčšina si z povahy režimu i povahy ľudskej strážila chrbát, niektorí dali prednosť integrite pred kariérou.
Akokoľvek je téma zlyhania a morálnych dilem vo filme plytšia, ako by mohlo byť, na konci Sedláčková spochybňuje onú zažitú pravdu, že nebolo možné povedať režimu nie. Že bolo nutné kapitulovať preventívne. Pripomína, hoci by to mohla robiť dôraznejšie a sofistikovanejšie, čo je na prvý pohľad až banálne, ale o to naliehavejšie a platnejšie nielen pre minulosť: že máme vždy možnosť voľby. Akokoľvek býva pohodlnejšie prichádzať s dôvodmi, prečo takúto možnosť nemáme.
Jindřiška Bláhová, ihned.cz