Slovenský spevák Richard Müller má za sebou ťažké závislosti na drogách, pokusy o samovraždu, škandalózne nahé vystúpenie, divoký rozvod. Napriek tomu ho osudové okamihy nezlomili a hoci bojuje s maniodepresívnou psychózou a pred pár dňami oslávil 54. narodeniny, vyráža na nové turné, rozprával o tom v rozhovore Veroniky Tardonovej pre iDnes.cz.
Máte za sebou rozvod, drogovú závislosť, obnažovanie sa na koncertoch ... Ako sa na toto všetko s odstupom času pozeráte?
Čo nás nezabije, to nás posilní. A zatiaľ sa to potvrdzuje. Môj dnešný život je oveľa pokojnejší, mám ale pocit, že všetko, čím som si prešiel, prísť muselo, aby som sa poučil. Bolo to nutné pre ďalší môj život. Takže všetky tie situácie považujem za potrebné.
A z toho všetkého - čo bol najväčší prúser?
Vždy som tvrdil, že najväčší prúser môjho života bol rozpad rodiny. Ale verím, že už sme všetci za tým. Decká už sú veľké, rozbehané po svete ... znovu hovorím: Čo nás nezabije, to nás posilní. Banálna, ale múdra fráza.
Brali ste písanie textov ako osobnú terapiu?
Všetky moje texty, ktoré som kedy napísal, vychádzali z úplného vnútra a možno v nich nehovorím iba o svojom živote, ale aj o životoch druhých. Nenazval by som to ale terapiou.
Mali ste ale niekedy aj tvorivú krízu?
Ani by som nepovedal. Ak je nejaká tvorivá kríza, tak teraz. Preto som po rokoch oslovil kolegu, ktorý mi pripravil fantastické texty. Autora hudby ale ešte nemám. To je stále otvorené.
Jedným takým bol Jaro Filip. Aj preto ste jesenné turné nazvali 15 rokov bez Filipa?
Áno, pretože ubehlo pätnásť rokov od doby, kedy zomrel Jaro Filip, môj blízky priateľ a autor mojej hudby. Je to fenomén. Na jeho pesničkách som postavil celý repertoár.
Myslíte na neho často?
Skoro denne. A stáva sa mi, že napríklad vyjde nejaký nový album, o ktorom viem, že by sa mu páčil, a hneď mu to chcem povedať, ale zrazu sa zaseknem a poviem si, neblázni, veď Jaro tu už dávno nie je. To, čo sme spolu prežili, sa totiž nedá zabudnúť.
Čo napríklad?
My sme spolu za tri mesiace urobili šesťdesiat pesničiek. Tie sa potom rozdelili na štyri moje a dve jeho cédečka. Bolo to neuveriteľne unáhlené a neviem si predstaviť, že by sa niečo podobné dalo niekedy zopakovať.
Keď takto spomínate, myslíte aj na svoj život? Bilancujete?
Uvedomujem si, že život nesmierne letí ... Keď prišla päťdesiatka, uvedomil som si, že som vlastne starý, a s tým prišla logicky aj bilancia. Keď som bol mladý, bol pre mňa päťdesiatnik človek nad hrobom.
A teraz?
Štyri roky od tej päťdesiatky utiekli tak, ako by to boli tri mesiace. Uvedomil som si, a teraz musím použiť strašný slovný gýč, že musím naplno prežiť každý deň, pretože za chvíľku príde šesťdesiatka, možno sedemdesiatka a to už je vek, v ktorom sa odchádza.
Takže premýšľate o smrti?
Nemyslím na smrť, ale na rôzne bolesti a choroby. A na to, ako je to všetko blízko okolo nás.
A z toho máte strach?
Mám. Z bolesti mám strach. Zo smrti nie, pretože tá príde a jediný, koho sa nedotkne, ste vy. Všetci blízki za vás smútia, ale vy už to neviete. Ale bolesť, tú si prežijete.