Na úvod niekoľko faktov: historicky najpredávanejším dodávkovým vozidlom značky Mercedes-Benz je Sprinter -- predalo sa ich 1,3 milióna. V znamení trojcípej hviezdy vyrobili za 50 rokov vyše 4,5 milióna transportných automobilov, čo premietnuté do reality znamená, že v súčasnosti je táto značka európskou jednotkou na trhu dodávkových vozidiel.
Všetko sa to začalo na autosalóne vo Frankfurte nad Mohanom na jeseň 1955, keď predstavili model L 319. Hanomag sa stal základom druhého typového radu, potom nasledovali MB 100 D a Vito -- ľahké dodávky zo závodu v Španielsku.
V stuttgartskej automobilke Mercedes-Benz vytvorili dodávkové vozidlá počas 50 rokov nielen bohatú tradíciu, ale dosiahli i veľké úspechy. Dôkazom sú tri konštrukčné rady a desať modelových typov, ktoré vyvinuli a následne ich upravili do nespočetných variácií.
Na úplnom začiatku stáli Karl Benz a Gottlieb Daimler, ktorí konštruovali predchodcov dnešných dodávkových áut oveľa skôr. Nezávisle od seba a s minimálnym časovým odstupom vynašli automobil, autobus a nákladné vozidlo, ba už pred vyše 100 rokmi vyvinuli aj predchodcu dnešnej dodávky. V roku 1896 predstavil Benz svoje "kombinované dodávkové auto" a o rok neskôr Daimler svoje "obchodné auto". Dnes by sme ich zaradili medzi tzv. transportéry, čiže dodávkové automobily. Do prvého programu výroby nákladných vozidiel mladej spoločnosti Daimler-Benz AG sa v roku 1927 dostalo ľahké nákladné vozidlo L1 s celkovou hmotnosťou 3,5 tony. K predchodcom transportérov 21. storočia patrí aj medzičasom už legendárny Lo 2000 z roku 1932 s celkovou hmotnosťou päť ton, ku ktorému sa potom o pár rokov neskôr pridal L 1100. A prvý moderný transportér z dielne Mercedes-Ben L 319 sa objavil na scéne v roku 1955.
Bolo to po druhej svetovej vojne, keď firma Daimler-Benz obnovila v ťažkých podmienkach výrobu ľahkých a ťažkých nákladných automobilov. Obdobie tzv. hospodárskeho zázraku si vyžadovalo čoraz kompaktnejšie vozidlá, po ktorých prahli obchodníci, remeselníci i podnikatelia. Preto Daimler-Benz predstavil v roku 1955 svoju dodávku L 319 s celkovou hmotnosťou 3,6 tony, ktorej sériovú výrobu začali hneď nasledujúci rok. Odolná technika zodpovedala vtedajším prísnym nárokom: nosný rebrinový rám bol určený pre podvozky a autá s plošinou; skriňové vozidlo malo nosnú konštrukciu -- tuhé, listovo odpružené nápravy vzadu i vpredu, dvojité obutie zadnej nápravy a veľké, 16-palcové kolesá. Opticky pôsobí L 319 veľmi nápadne, keďže disponoval jednodielnym, odvážne zaobleným, panoramatickým predným sklom, rovnako ako menšími bočnými sklami pri prednom stĺpiku, ďalej oválnou maskou chladiča.
V prednej časti kabíny pracovali štvorvalcové motory s neveľmi presvedčivým výkonom. Zo začiatku bol k dispozícii výlučne dieselový motor s tlakovou komôrkou z osobného automobilu 180 D. Z objemu 1,8 litra dokázal vyvinúť výkon iba 43 k. O niečo neskôr pribudol do programu benzínový motor z Mercedesu 190 s objemom 1,9 litra a výkonom 65 konských síl. Pohon na zadnú nápravu prenášala štvorstupňová prevodovka. Historická radiaca páka sa často označuje za predchodcu joysticku, ktorý nájdeme v modernom Sprinteri. Do úložného priestoru 4,8 m dlhého skriňového vozidla sa vmestilo 8,6 kubických metrov nákladu. Éra Mercedesu L 319 sa skončila v roku 1968 (v španielskej fabrike až v roku 1970). Bývalé závody Auto Union v Düsseldorfe sa neskôr stali hlavnými výrobnými závodmi dodávkových automobilov Mercedes-Benz v Nemecku.
Na prelome rokov 1970/1971 prevzal Daimler-Benz AG úplnú kontrolu nad značkou Hanomag-Henschel, ktorá vznikla zlúčením tradičných firiem a na ktorej sa väčšinovo podieľal od roku 1969. Koncernu tak okrem závodu Henschel v Kasseli pripadol aj závod v Hamburgu, kde sa dovtedy vyrábali dodávkové autá Tempo a taktiež pribudol hlavný závod Borgwardu v Brémach. Oba už predtým patrili Hanomagu a Mercedes-Benz sa tak zároveň dostal k druhému, už zabehnutému radu dodávok stredných rozmerov, pôvodom z Hamburgu a Brém, ktorý vychádzal z modelového radu Tempo Matador. Dodávky, ktoré sa od roku 1976 spoločne vyrábali v Brémach, sa dali kúpiť už iba pod značkou Mercedes-Benz.
Bestsellerom sa stal Mercedes-Benz T1, ktorý 18 rokov predstavoval základ úžitkových vozidiel spoločnosti; celkovo vyrobili 970 000 exemplárov. V období 1980 -- 1984 celú výrobu postupne presunuli do Düsseldorfu, kde vznikol nový centrálny závod na výrobu dodávkových vozidiel spoločnosti Daimler-Benz. Ďalším významným medzníkom vo výrobe dodávok bolo spustenie výroby modelu s označením 100 D na severe Španielska v Baskicku, v mesta Vitoria.
Sprinter nastúpil na scénu v roku 1995. Ako prvé dodávkové vozidlo spoločnosti sa pýši názvom namiesto skratky alebo číselného označenia. Nový transportér priniesol do spoločnosti nevídanú vlnu zlepšení. Technický základ (pozdĺžne umiestnený motor a zadný náhon) prebral Sprinter od svojho predchodcu. Všetko ostatné je však nové: karoséria, kabína a tiež technika. Podvozok s nezávisle zavesenými prednými kolesami je pohodlný a zároveň bezpečný. Dieselové motory s výkonom až 90 kW (122 k), v tom čase veľmi výkonné, ho katapultovali na špicu svojej triedy a dali značke Mercedes nový rozmer. V súčasnosti sa Sprinter nevyrába iba v Düsseldorfe, ale aj v Argentíne a vo Vietname. Montáž je takisto na území USA. V súčasnosti sa testujú dodávky Sprinter s hybridným pohonom.
Na jeseň 1995 pribudlo Vito; výnimočným ho robí najmä predný náhon. Karoséria tohto kompaktného transportéra triedy okolo 2,7 ton má klinovitý a výrazne dynamický tvar. Tým Vito oslovuje podnikateľov i súkromné osoby. Jeho veľkorysý priestor v kabíne patrí k významným benefitom.
V súčasnom výrobnom programe sú transportéry Vito, Sprinter, Vario a Viano a vyrábajú ich v Düsseldorfe, Ludwigsfelde, španielskej Vitorii, argentínskom Buenos Aires a tiež vo Vietname. Do zoznamu miest patrí tiež americký Charlston, v ktorom montujú vozidlá pre severoamerický trh. Tam predávajú Sprinter pod značkami Dodge a Freightliner. V blízkej budúcnosti sa začne výroba v čínskom závode.
StoryEditor