Prvá klapka.
Bratislava 1991.
Mladý absolvent bratislavskej filozofickej fakulty Ivan Hronec sa ponáhľa do svojho prvého "veľkého“ zamestnania, na ministerstvo kultúry. Je krátko po revolúcii a havlovské Československo si užíva prvé mesiace slobody a medzinárodných sympatií. Mladý muzikológ sa dostáva k špičkám európskej politiky - premiéri, prezidenti... Na starosti má oblasť kultúry, a práve v tomto období mu prvýkrát prichádza na um, že kľúčom k tomu, ako dostať kultúru bližšie k ľuďom, sú médiá. "Aby nemuseli škrípať zubami, že dali toľko peňazí za lístok na operu.“ A približne vtedy zisťuje aj to, že v tejto oblasti sa skrýva celkom slušný potenciál...
Strih.
(Opäť) Bratislava. O 19 rokov neskôr.
S Ivanom Hroncom sedíme v prvom rade jedného bratislavského kina a má to tak trochu svoju symboliku, pretože aj on sa za tých takmer dvadsať rokov prepracoval zo zadných radov až úplne dopredu (s miernym nádychom žurnalistického klišé by sa dalo povedať: až na pódium slovenského biznisu). Stretávame sa asi dva týždne po tom, ako predal svoj podiel v distribučnej spoločnosti SPI International a vo filmovom kanáli Filmbox, ktorý vlastne vytvoril a "rozbehol“ na objednávku pre SPI. Okrem toho spustil aj prvý full HD filmový kanál v strednej a vo východnej Európe a je jedným z troch ľudí, ktorí celosvetovo SPI rozbehli. New York: Loni Farhi, Varšava: Piotr Reish, Bratislava/Praha/Budapešť: Ivan Hronec.
PRÁCA NA POL ŽIVOTA
SPI International je dnes vedúcou distribučnou spoločnosťou v strednej a vo východnej Európe, takže logická otázka na úvod: Prečo jeden z jej zakladateľov predal svoj podiel?
"Mal som dve možnosti. Rozširovať s mojím pôvodným partnerom Filmbox a SPI International do ďalších, predovšetkým východných teritórií, a replikovať to, čo som so svojimi kolegami úspešne rozbehol v strednej Európe. Alebo s vlastnou značkou Film Europe cestovať skôr na západ,“ vysvetľuje Hronec. Inými slovami: ostať v rozbehnutom vlaku smerom na východ, alebo si spustiť svoj vlastný s cieľovou stanicou Čína, India, Japonsko a Amerika. Ivan Hronec si vybral druhú možnosť.
"Ja som v tých východných teritóriách bol a prvý ,launch' som urobil v Rumunsku, Bulharsku a na Ukrajine. Je to však veľmi náročné, je to práca aj na pol života,“ zdôvodňuje Hronec, ktorý sa od začiatku októbra začal naplno venovať svojej vlastnej spoločnosti Film Europe.
Dvadsať rokov medzi týmito dvoma strihmi je príbehom, ktorý niekedy pripomína sci-fi, niekedy triler a niekedy aj klasický hollywoodsky happyend.
Strih.
Rok 1996.
Na scénu prichádza Pavol Rusko, Ľubo Gregor a Gerald Lidstone z Goldsmith College University of London. Na prvý pohľad to znie komplikovane, ale práve títo traja zohrali kľúčovú úlohu v tom, že sa z Ivana Hronca stáva člen vedenia novovzniknutej televízie Markíza. Viedla k tomu séria drobných príhod.
1. Ivan Hronec ako prodekan pre zahraničie Vysokej školy múzických umení nadväzuje študentskú výmenu so spomínanou Goldsmith College University of London.
2. Na pozvanie Geralda Lidstona sa Ivan Hronec v Londýne stretáva s vtedajším šéfom produkcie TV Markíza Ľubom Gregorom. Cestujú spolu v aute a Hronec Gregora prekvapí tým, že v anglickom hlavnom meste spoľahlivo pozná všetky skratky.
V tomto bode by sa táto zdanlivo banálna príhoda mohla skončiť. Ale nekončí. O čosi neskôr sa totiž Pavol Rusko pýta Ľuba Gregora, či nepozná vhodného kandidáta na post jeho sekretára. Hádajte, na koho padol tip. Na jedného chlapíka, ktorý pozná všetky skratky v Londýne!
TELEVÍZIA JE AKO VOJNA
Je to naozaj tak. Ivan Hronec sa do televízie Markíza dostal práve vďaka svojmu talentu pre... logistiku. Neskôr sa z neho stáva šéf produkcie a rovnakým strmhlavým raketovým spôsobom šéf akvizícií, inými slovami: nákupca filmov. Dôvod? Prostý. Markíza potrebovala nejakého nákupcu filmov a Ivan Hronec vedel po anglicky.
"Museli sme konať rýchlo a jednoducho. Najmä Stredoeurópania sú špecialisti na dumanie, na rôzne filozoficko-kriticko-strategické rozpravy. My sme však išli priamo na vec,“ spomína na obdobie sekundových rozhodnutí Hronec. Takáto stratégia však logicky priniesla množstvo chýb.
"Pomer chýb k úspechom bol 9 : 1. Poznáte výrok Georga Clemenceaua? Séria katastrof vedie k víťazstvu. Tak o tom to v Markíze bolo. Poviem vám, televízia je veľmi blízko vedeniu vojny,“ hovorí na margo rôznych stratégií Hronec.
Po istom čase však prišlo obligátne: bolo dobre, ale posúvam sa ďalej. Tieto slová adresoval Ivan Hronec Pavlovi Ruskovi a po dejstve "Markíza“ sa definitívne zaťahuje opona.
Strih.
Rok 1999.
Dvojizbový byt Hronecovcov. Ivan prichádza z New Yorku s dvoma kufríkmi plnými VHS-iek.
"Bože môj, Ivanko, čo s tým budeš robiť,“ lamentuje jeho mama pri pohľade na mierne zaprášené kazety. "Predávať.“
A predával. Osobne, televíziám, a darilo sa. Takto by sa dali opísať jeho začiatky so spoločnosťou SPI International, ktorá má dnes hodnotu niekoľko stoviek miliónov eur. Medzitým si ešte "odskočil“ založiť do Poľska TVN, pracoval ako programový konzultant a projektový koordinátor pre CME a, konečne, v roku 2005, zakladá svoju vlastnú spoločnosť Film Europe. Tá nakupuje, distribuuje filmy a prevádzkuje TV stanice Kino CS, Doku CS a Muzika CS a keďže aj v tomto prípade platí okrídlené latinské "nomen omen“, asi netreba vysvetľovať, aký program tieto kanály ponúkajú.
A tak sa dostávame až do roku 2010, keď Ivan Hronec zisťuje, že má dve možnosti, pokračovať v SPI, alebo budovať vlastnú značku. Ale tento príbeh už poznáte...