Jeho biznis je o rýchlych, komfortných a spoľahlivých autách, a ako sám hovorí, o radosti. Napriek tomu, že kilometre za volantom si patrične užíva, niekedy sa vyberie do miest, kam sa naozaj na štyroch kolesách nedostanete. Riaditeľ BMW Group Slovakia Josef Reiter je vášnivý turista a lezec. Na svadobnej ceste s manželkou pokorili Kilimandžáro.
Z Mozartovho mesta
Ako hovorí, k turistike mal blízko od útleho detstva. "Pochádzam zo Salzburgu, kde máte naozaj veľa príležitostí. Už keď som bol malé dieťa, so sestrou a rodičmi sme takmer každý týždeň chodili do hôr," vysvetľuje. Ako tínedžer roky súťažil spolu s kamarátmi o časový rekord pri výstupe na neďaleký vrch Untersberg. Na univerzite sa začal venovať aj horolezectvu. Na alpských túrach trávil veľa času aj so svojou budúcou manželkou. "Vždy sme žartovali, že naša svadobná cesta bude na Kilimandžáro. Keď sme sa konečne rozhodli, že sa po dvanástich rokoch zoberieme, stáli sme pred otázkou -- myslíme to vážne?" spomína dnes Reiter.
A keďže to vážne mysleli, ocitli sa aj s partiou kamarátov na úpätí najvyššej africkej hory. "Najhoršie je vyrovnať sa s výškovou chorobou. Každý z nás to prežíval ináč. Ja som mal bolesti prvý, potom som sa však adaptoval veľmi dobre. Ostatní vo výške päťtisíc metrov obrazne odpadli." Čo ho prekvapilo, bola na Afriku neuveriteľne prepracovaná logistika. Ich partia mala šesť členov, spolu s miestnymi pomocníkmi ich však bolo šestnásť. Okrem toho, že si všetko museli vyniesť na chrbtoch a zároveň všetok odpad aj zniesť, bolo treba mať zabezpečený nocľah v malých dedinkách na niekoľkodňovej ceste hore. "Začínate na 1 600 metroch. Prvý deň vystúpate do 2 800 metrov, druhý deň nocujete vo výške 3 800 metrov, a potom to začne byť naozaj náročné," vysvetľuje Reiter.
Pomalšie, pomalšie
Kto nezažil chorobu z výšky, vie si ťažko predstaviť, o čo ide. Hlava aj žalúdok vás bolia tak, že na jedlo ani nepomyslíte a nechce sa vám ani rozprávať. Je takmer nepredstaviteľné, že v takomto stave musíte ešte šliapať do kopca. "Naši sprievodcovia nám stále pripomínali "poole, poole", čo v svahilčine znamená pomalšie," spomína šéf slovenského importéra BMW. Keďže museli postupovať doslova slimačím tempom, celé telo vrátane končekov prstov museli mať dokonale izolované proti vysokohorskému mrazu. A piť litre tekutín, aj keď neboli smädní -- vo výškach sa krv zahusťuje, čo môže znamenať aj smrť. Navyše, ani mozog vám veľmi nefunguje. Jeden člen partie turistov sa napríklad trikrát vrátil do tábora po kameru, ktorú tam zabudol, a trikrát sa vrátil bez nej.
Najzaujímavejší bol posledný deň výstupu. Na cestu sa vydali už o polnoci, a jeden z vrcholov dosiahli ráno o siedmej. "Tu sa vždy turisti rozhodujú, či sa otočia smerom nazad, alebo sa pokúsia zdolať aj druhý vrchol, ešte o pár výškových metrov vyššie. Bol som pripravený sa otočiť, ak by moja žena povedala, že už ďalej nevládze. Takmer okamžite sa však rozhodla, aby sme pokračovali, a tak sa nám podarilo dostať sa na najvyšší bod Afriky," hovorí Reiter. A stálo to za to. Počas niekoľkých dní výstupu opustili džungľu a trávnaté plochy, potom prešli cez pásmo podobné púšti a posledný deň sa pohybovali v kráľovstve ľadovcov. "Keď sa ich dotýkajú lúče slnka, pracujú a vydávajú zvuky podobné veľrybiemu spevu," spomína Reiter azda najsilnejší zážitok, aký si z Tanzánie priniesol.
O kvetoch a chrobákoch
Tropická Afrika je najobľúbenejšie miesto výletov Josefa Reitera, ich ďalšia túra o pár rokov neskôr viedla za gorilami v horách Rwandy. "Je úžasné, aké veľké a mocné sú tieto zvieratá. Môžete sa k nim priblížiť na tri metre, a dalo by sa aj bližšie, je to však na ich ochranu pred infekciami," hovorí. Vlani bol so svokrom, ktorý má obchodné záujmy v Iráne, na pár dní v tamojších horách. Počas svojho pôsobenia v Kórei vystúpil na najvyššiu horu krajiny, Hallasan. Ako však hovorí, je dôležité, koľko času môžete tejto vášni obetovať. "Máme dve malé deti, takže tomu aj prispôsobujeme trasy našich túr. Snažíme sa v nich vzbudiť záujem o prírodu, rozprávame im o kvetoch a chrobákoch. Určite vedia rozoznať oveľa viac druhov ako ja," hovorí hrdý otec. Ako priznáva, synovia majú v detskej izbe vlastnú lezeckú stenu, a tak pravdepodobne nepotrvá dlho, kým začnú spolu chodiť aj na dlhšie hrebeňovky.
Nepopísaným miestom na Reiterovej mape sú zatiaľ slovenské hory. "To sa však čoskoro zmení. Máme jeden showroom v Poprade, a výhľad odtiaľ je naozaj nádherný. Na jeseň plánujem s rodinou vyraziť do Tatier."