Bol súčasťou operačného tímu prvej transplantácie srdca v strednej a vo východnej Európe. Okrem toho má titul majstra Slovenska v rely. V Nemecku podniká, je politik, pôsobí na univerzite a v 90. rokoch vozil nemeckých investorov na Slovensko. Pavol PODOLAY.
Čitateľ nemá veľmi rád tematické skoky. Lenže Pavol Podolay je podnikateľ, politik, výskumný pracovník, „ajťák“, lobista, exmajster Slovenska v rely... Tak sme – trochu netradične – hlavný rozhovor rozčlenili na niekoľko častí. Začíname na operačnej sále a končíme na bratislavskom letisku. Zatiaľ.
SLÁVNA TRANSPLANTÁCIA
Počas prvej transplantácie srdca v Československu v roku 1968 ste mali iba 22 rokov. Ako ste sa do tohto operačného tímu dostali?
Keď mi ako 12-ročnému zomrel otec na infarkt srdca, jediný živiteľ rodiny, musel som začať sám čo najskôr zarábať. Preto som išiel po ZDŠ-ke na Ústav experimentálnej medicíny Slovenskej akadémie vied a myslím, že som bol prvý a aj posledný „akademický učeň“. Vyučil som sa za medicínskeho technika a ako 18-ročný som začal pracovať ako kardiotechnik na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tak som sa dostal do tímu, ktorý viedol akademik profesor Šiška.
Aká presne bola počas tej transplantácie vaša úloha?
Počas operácií srdca som spolu s jedným lekárom obsluhoval takpovediac „umelé srdce“. Moja úloha bola za sterilných podmienok pripraviť pre srdcové operácie prístroj pre mimotelový obeh krvi Premacard II., výrobok Chirany v Starej Turej.
Vnímali ste vtedy, že ide vlastne o operáciu, ktorá prepísala históriu?
Spomínam si len, ako ráno o štvrtej prišla po mňa sanitka, že treba ísť urýchlene na kliniku, keďže sa chystá tak dlho plánovaná transplantácia srdca. Darcom srdca bol 46-ročný muž, ktorý utrpel smrteľné poranenie mozgu pri páde z balkóna a jeho rodina súhlasila s odberom srdca až po dlhšom presviedčaní farárom. Vtedy som si ako mladý človek ani neuvedomoval, že som vlastne súčasťou aj jednej historickej udalosti, ktorá sa práve v strednej Európe odohráva.
Okrem toho ste sa venovali aj vývoju umelej srdcovej chlopne. Ako ďaleko ste sa dostali?
Zhotovil som komôrku (niečo ako náhradu srdca), kde sa tieto umelé chlopne dali aj testovať. Vyvíjal som aj iné technické zariadenia, keďže v tom čase bol problém dostať sa k vyspelej západnej technike. Tak mi naši lekári predkladali odborné časopisy, najmä z anglicky hovoriacich krajín, kde bola vtedy chirurgia srdca najvyspelejšia. A potom sme v našich skromných podmienkach veci sami realizovali a veľakrát popritom aj zdokonalili.
ODCHOD DO NEMECKA
To sa dá považovať za začiatok sľubnej kariéry. Prečo ste sa rozhodli odísť do Nemecka?
Hlavný motív odchodu bol, aby moje deti vyrastali v inej spoločnosti, nie v tej komunistickej, kde som najmä po potlačení Pražskej jari v roku 1968 nevidel žiadnu perspektívu na nejakú skorú zmenu. Keď mi ešte aj jeden ruský vojak pri invázii vojsk Varšavskej zmluvy vopchal na námestí samopal do rebier, vtedy som si plne uvedomil, čo je to za systém, kde práve žijem. Skutočnosť, že príde v Sovietskom zväze k moci politik ako bol Gorbačov, ktorý tak zmení svet, bola v tom čase absolútna utópia. Mimochodom, Gorbačov. S ním som sa stretol v Mníchove a tam sa mi po prvýkrát v živote zišla aj znalosť ruštiny, kde som s ním ako jediný mohol komunikovať bez tlmočníka.
O čom ste s Gorbačovom vtedy hovorili?
Bol to iba taký „small talk“, žiaden rozhovor o politike. Hovorili sme najmä o Slovensku.
Takže samopal medzi rebrami ste mu nespomenuli?
Nie, nie. Veď vtedy bol pri moci ešte Brežnev. Ale bola to určite mimoriadna situácia stretnúť po Georgeovi H.W. Bushovi aj tú druhú historickú osobnosť, ktorá vtedy tak zmenila svet. Bez týchto dvoch pánov by sme možno ešte dnes čakali na zmenu.
Do Nemecka ste odišli v roku 1982. Už predtým ste však rok pôsobili v Zürichu. Prečo ste v zahraničí neostali už vtedy?
V roku 1968 som využil krátky čas uvoľnenia, kedy sa dalo cestovať bez problémov aj na Západ. Aj som plánoval ostať vonku, ale zišlo z toho, keďže moja najbližšia rodina napokon oproti dohode ostala v Bratislave. Nechcel som, aby rodina bola takto roztrhnutá a aby som žil úplne sám niekde vo svete.
V Zürichu som vtedy nastúpil ako technik na renomovanú univerzitu ETH (Eidgenössische Technische Hochschule) do laboratória jadrovej fyziky. Pracoval som tam na vývoji rôznych technických zariadení. Myslím si, že vďaka tejto referencii som potom dostal aj prácu na Technickej univerzite v Mníchove.
A ako to, že v roku 1982, po sprísnení režimu, sa vám podarilo odísť aj s celou rodinou?
Vysťahovali sme sa na základe zmluvy, ktorá existovala medzi Československom a Nemeckou spolkovou republikou. Táto zmluva nebola veľmi známa, dozvedel som sa o nej od môjho kamaráta právnika. Moja matka bola Nemka a podľa tejto zmluvy nám na základe toho umožnili vysťahovať sa. Ale aj to až na štvrtýkrát.
S akými očakávaniami ste šli do Nemecka? Zrejme ste museli začať opäť od nuly.
Začiatky boli, samozrejme, ťažké. Predstavte si, že prídete do cudzej krajiny s dvomi veľmi malými deťmi a štyrmi kuframi. Nemáte prácu, byt, priateľov. Čaká vás spoločensky úplne iný, neznámy systém. Očakával som však, že si čoskoro nájdem prácu a pomaly začneme, vlastne už druhýkrát, budovať našu novú budúcnosť. Vzhľadom na moje referencie a znalosť nemčiny to išlo pomerne rýchlo. Po krátkom čase v jednej malej firme som si našiel prácu vo výskume, ako technik na Technickej univerzite Mníchov, kde pracujem v oblasti vývoja, výskumu a počítačov dodnes. Stal som sa tam aj spoluautorom dvoch patentov.
A moje očakávania sa splnili. Deti vyrástli v demokratickej spoločnosti, dostali dobré vzdelanie a majú dnes skvelé zamestnania. Aj naše pracovné a spoločenské pozície s manželkou sú dobré.
Ako ste sa vy, ako viac-menej už nezainteresovaný človek, pozerali na revolúciu v roku 1989?
Ja najmä neviem, či to bola až taká revolúcia v zmysle, že by sa všetko „od piky“ zmenilo. Veď v politike, žiaľ, ešte stále pretrváva komunistický vplyv. A vôbec, na Slovensku v politike chýbajú osobnosti.
Napríklad kto?
Neviem, s čím by som to porovnal, ale keby sa napríklad Dubček stal prezidentom, bolo by to vtedy pre mladé Slovensko veľmi pozitívne. Napriek tomu, že bol v komunistickej strane. Veď aj Gorbačov bol v takej strane.
NEMECKO VS. SLOVENSKO
Tvrdíte, že Slovensko má veľa spoločné s Bavorskom. Čo napríklad?
Slovensko bolo, tak ako kedysi aj Bavorsko, chudobný agrárny štát so silnou kresťanskou tradíciou. Až neskôr prišiel ťažký priemysel. A na príklade Bavorska vidíte, čo sa dobrou politikou dá v jednej krajine dosiahnuť. Niečo podobné by som si veľmi prial aj pre Slovensko. Aj čo sa týka vlastností, sú si Slováci a Bavori dosť podobní. Ďalej na sever sú Nemci predsa len viac „nemeckejší“.
Ako často chodíte na Slovensko?
Podľa potreby. Niekedy aj sedem-, osemkrát za rok. Bol ale aj rok, keď som tu bol šestnásťkrát.
Ste prezidentom Nemecko-slovenskej hospodárskej únie a snažíte sa podporovať rozvoj hospodárstva na Slovensku a budovanie obchodných vzťahov s Nemeckom. Kde u nás vidíte najväčší problém?
Je tu obrovský nevyužitý potenciál, napríklad v oblasti cestovného ruchu. Dlho to bolo tak, že keď zacítili, že ste cudzinec, išli z vás zodrať kožu. To sa ale už vstupom do EÚ zmenilo.
Ale z vášho prejavu necítiť, že ste cudzinec.
Z prejavu to nezistíte, ale napríklad podľa auta áno (smiech). V jednom hoteli v Piešťanoch sa mi stalo, že mi recepčná povedala: Jej, vy tak pekne viete po slovensky. Škoda, že máte nemecký občiansky preukaz, lebo vám musím dať cenu ako pre zahraničných turistov.
A ste vôbec cudzinec? Ste viac Nemec alebo Slovák?
To je veľká dilema. Cítim sa Slovákom s nemeckým pasom a navyše mám preukaz zahraničného Slováka. V našej rodine sa rozpráva len po slovensky, aj moje deti. To sa u veľa ľudí, ktorí emigrovali, nestalo, lebo každý sa chcel rýchlo integrovať a slovenčinu potláčal, kde sa dalo. Dnes to všetci ľutujú, že ich deti nevedia po slovensky. Moje deti aj vďaka tomu, že ovládajú slovenčinu, dostali veľmi zaujímavé pracovné miesta. Dnes je totiž východná Európa veľmi zaujímavá.
V 90. rokoch ste organizovali zájazdy pre nemeckých investorov po Slovensku. Ako niečo také vyzeralo?
Pár dní sme nemeckých investorov sprevádzali po krajine, vtedy mali rôzne možnosti: boli tu firmy na predaj, možnosť spoluúčasti... A to boli ľudia, ktorí túto krajinu v živote nenavštívili. Stávalo sa nám, že mali o Slovensku predstavu, že je asi ako Rumunsko – zastarané, zanedbané. A potom, keď tu boli, tak sa pýtali, či sa tu dá kúpiť nejaký byt. Aby tu prišli na starobu (smiech).
A dnes sa Nemci ako pozerajú na Slovensko?
Nemci sa tu veľmi začali pozerať práve po vašej daňovej reforme, zavedení rovnej dane. V Nemecku sa o tom diskutuje už desať rokov. Vtedy dokonca bavorský ministerský predseda Stoiber dával vašu krajinu za vzor pre Nemecko. To sa dostalo veľmi do povedomia investorov. A my sme tiež mohli robiť reklamu, že je tu jednotná daň 19 %. Vtedy bola v Nemecku daň pre podnikateľov 46 %! Všetkým sa otvárali oči.
Takže sme boli niečo ako daňový raj?
Áno, týmto spôsobom sme Slovensku robili aj reklamu: daňový raj v strednej Európe. Ďalším plusom bol vstup do Európskej únie a zavedenie eura.
Vy však nie ste práve veľkým zástancom eura.
Nedávno sa v Nemecku robil prieskum, z ktorého vyplynulo, že vyše 60 % Nemcov by bolo za návrat k marke. Ja by som z hľadiska srdca tiež chcel marku, z hľadiska mozgu je to euro zatiaľ OK. Jeho momentálny vývoj však nie je dobrý. Niektoré krajiny nedodržovaním kritérií dostali dnes euro do veľkých ťažkostí. A tu doplácajú potom solídne krajiny. Takto to ale nemôže ísť ďalej. Navyše politika ešte stále ingnoruje ekonomické súvislosti.
Prečo sa vlastne angažujete na Slovensku? V Nemecku už máte svoj status, biznis a zázemie.
To všetko je vlastne taká srdcová záležitosť. Narodil som sa tu a mám silnú väzbu k tejto krajine. Možno je to až taká naivná predstava, pomôcť Slovensku. To bol aj dôvod založenia Nemecko-slovenskej hospodárskej únie.
INVESTOR
Dnes ste okrem iného aj senior partnerom v spoločnosti Paradigm Capital AG. To je oblasť, ktorá je dosť vzdialená technike, medicíne aj politike, ktorú ste neskôr v Nemecku tiež vyštudovali.
Áno, je to súkromná investorsko-spoluúčastnícka spoločnosť s vlastným fondom European Micro Cap Value, ktorá poskytuje aj poradenstvo a úspešne spravuje aj portfólio akcií. Stále vyhľadávame firmy, ktoré majú vo svojej brandži určité prednosti voči konkurencii a do tých potom aj investujeme. Ročne analyzujeme 60 až 70 firiem, ale investujeme len do dvoch – troch.
Aké sú to firmy? Iba nemecké?
Nie, sú to aj európske firmy.
Slovenské podniky pre vás nie sú zaujímavé?
Slovenské firmy nie sú veľmi ďaleko – vo viacerých aspektoch. Ak nájdete dobrú slovenskú firmu, tá už nepotrebuje kapitál.
Ktorá investícia bola pre vás najúspešnejšia?
To by som nechcel menovať. Financovanie je citlivá záležitosť. Boli to však dobré investície, lebo posledný rok vykázal náš fond zisk 43,8 %. Môže sa zdať, že také niečo ani nie je reálne, ale je to naozaj tak.
A čo opačný extrém – váš najhorší investičný krok?
Ešte sa nám v spoločnosti doteraz nestalo, aby sme nejakú investíciu oľutovali.
MAJSTER SLOVENSKA
A okrem toho ste ešte majstrom Slovenska v rely z roku 1978.
Okrem rely som v tom čase celkom úspešne súťažil aj v pretekoch do vrchu. Moja obľúbená trať do vrchu bola pri Bratislave, na Pezinskú Babu.
S pretekaním súviseli aj moje podnikateľské aktivity v Nemecku. V prvom československom tíme formuly 3 som ako jeho manažér umožnil dvom pretekárom z Česko-Slovenska účasť v medzinárodných nemeckých majstrovstvách formuly 3, v ktorých práve vtedy začínal svoju kariéru neskorší 7-násobný majster sveta F1 Michael Schumacher. S tým sme po pretekoch sedávali aj „pri pive“. V tom období (1989) som aj staval vo Francúzsku spolu s československými firmami výrobnú halu pre jednu nemeckú firmu, ktorá upravovala závodné motory práve do vozidiel formuly 3.
Venujete sa rýchlym autám aj dnes?
Tu v Nemecku mi to nedalo, aby som si ešte raz nevyskúšal, či sa také závodné jazdenie predsa len nejako zabudne. Vzhľadom na moju československú pretekársku licenciu som dostal bez problémov nemeckú a zrazu som sa ocitol na štarte v nemeckých majstrovstvách pretekov automobilov do vrchu. A môžem teda reálne pre seba konštatovať, že sa na také súťaženie vôbec nezabúda. Autá ma fascinujú stále a jazdím veľmi rád, aj keď už nie závodne.
LETISKO TREBA ZMENIŤ
V týchto dňoch ste navštívili Slovensko pracovne, aj kvôli bratislavskému letisku. Čo s ním máte v pláne?
V tejto oblasti sa donedávna angažovala naša Nemecko-slovenská hospodárska únia. Na požiadavku vtedajšieho manažmentu sme zostavili v Nemecku skupinu expertov, ktorí majú skúsenosti aj s rozvojom a výstavbou letísk vo svete. Po zmene vlády a aj manažmentu letiska v roku 2010 sa veci však utlmili. Radi by sme dali veci znovu do pohybu, aby aj bratislavské letisko bolo úspešné, a teda aj ziskové, tak, ako je to aj v prípade iných letísk. Zatiaľ totiž plne visí na peňaženke slovenských daňových poplatníkov, a to by sa do budúcnosti malo podľa mňa zmeniť.
Malo by sa letisko podľa vás privatizovať?
Minimálne čiastočne, ak nie úplne. Nie je predsa úlohou štátu, aby tak výdatne dotoval stratové firmy, ktorou BTS je. Vláda sa v marci 2011 dohodla o prenájme bratislavského letiska na 30 rokov. Ministerstvo dopravy do konca júna 2012 vyberie strategického partnera v tendri. Teda žiadna privatizácia sa konať nebude.
Máme vypracovanú štúdiu predletiskového priestoru s hotelom, s nákupným a administratívnym centrom, parkovacími domami a pod. Táto vzišla zo súťaže ešte v septembri 2008! Na niektoré stavby máme pripravených aj investorov. Teraz záleží len na slovenskej strane, aby sa aspoň táto vec na letisku posunula o krok vpred. Veď tá chýbajúca infraštruktúra je je hanbou pre jedno hlavné mesto. Podľa nás je preto potrebné oddeliť samotnú prevádzku letiska (ďaľší terminál, rekonštrukciu a predĺženie hlavnej dráhy...) od predletiskového priestoru, kde je možné okamžite začať z výstavbou a nečakať až do leta 2012, kedy sa má rozhodnúť o novom prevádzkovateľovi samotného letiska. Toto očlennenie by mal podľa nás pán minister dopravy urýchlene presadiť!
Vláda Ivety Radičovej je ale viac otvorená privatizácii štátnych podnikov ako tá predchádzajúca. Prečo sa teda tento projekt zastavil?
Sú tam rôzne problémy, napríklad s už uzatvorenými zmluvami, mimochodm, nevýhodnými pre letisko. Ale podľa informácií, čo mám, sa niektorí kompetentní ešte stále „orientujú“ na nových postoch a netrúfajú si nič rozhodnúť
Práve sedíme v novej letiskovej hale. Ako sa vám páči?
Je pekná, aj keď je tu pár technických nedostatkov. Ale hlavne si myslím, že nemusela byť až taká drahá. Aj tu by sme vedeli poskytnúť počas stavby nemeckú firmu na dozor stanovených nákladov, termínov a kvality takejto stavby, čím by sa ušetrili nemalé sumy slovenských daňových poplatníkov.